Lena Knappova sa pripravuje na najväčšiu výstavu vo svojej kariére, ktorá bude vypovedať nielen o módnom priemysle, ale aj o jej pohľade na svet.
Lena Knappova je fotografka, ktorá zachytáva momenty najmä zo zákulisia parížskych fashion weekov. Je pozorovateľka, u ktorej sa všetko točí okolo vnímania ľudí, situácií a atmosféry. Zároveň je silno esteticky aj hudobne založená.
Vo veku 21 rokov sa presťahovala do Francúzska, kde začala fotografiu brať vážne. K móde sa dostala „ako slepé kura k zrnu“. Jej bývalá partnerka pracuje ako editorka pre WWD a podľa Leny patrí k najlepším v oblasti retušovania. Práve ona ju motivovala viac fotiť a pomohla jej dostať sa k práci asistentky fotografa, od ktorého sa neskôr po sporoch osamostatnila a začala sama pracovať pre magazíny a klientov.
Jej kariéra sa vyvíjala pomaly, no intenzívne. Celá jej tvorba vychádza z hudby – od detstva ovplyvneného heavy metalom, napríklad kapelou Iron Maiden, až po punk, ktorý formoval jej vzťah k móde. Myslela si, že ju to časom prejde, no drží ju to dodnes – a je to cítiť aj v jej tvorbe a pohľade na svet, ktorý si budeš môcť zblízka pozrieť už od 16. 4. na jej výstave „I’ll Do My Own Lashes“ v Moravskej galérii.
Tvoja tvorba na mňa pôsobí surovo. Prečo je pre teba dôležité prepájať surovosť s high fashion, ktorá je často taká učesaná?
Moja fotka ako fashion vlastne veľmi nefunguje. Aj klienti, s ktorými robím, vnímajú moju fotku v rámci módy špecificky, pretože nie je tuctová. Ale moje oko k týmto záberom prirodzene inklinuje. Samozrejme, že som fotila a zvyknem fotiť kvantá komerčnejších vecí, lebo proste musíš z niečoho žiť, ale snažím sa tam vždy nájsť nejaký presah do toho, čo ma baví. A často to ani neviem zastaviť.
Zároveň, svet taký nie je a my si len myslíme, že móda je čistá a uprataná. Jasné, záleží od značky – niečo ako Jacquemus a Rick Owens je úplne inde, ale ja už nechcem ísť do toho clean „wannabe“ prostredia.
Ako si sa vôbec dostala do zákulisia?
Najprv som tam chodila s fotografom, s ktorým som robila. Vtedy bola fashion úplne iná – nebola trendy a ani prehypovaná. Keď ľudia vedeli, že sa tam pohybuješ, postupne ťa začali brať ako súčasť. Po čase som si vedela vybaviť akreditáciu aj sama. Nejak som sa tam proste dostala, či už s akreditáciou alebo bez nej.
Dnes je to úplne inde. Každý tam chce byť a často ani nevie prečo. Keby si mám vybrať teraz, už by som do toho asi nešla. Vtedy to malo čaro a nebolo všetko na Instagrame. Kedysi som robila 6–7 prehliadok denne, teraz spravím 6 za celý Paríž.
Prirodzene som sa z toho trochu stiahla. Už to nemá ten istý vibe – menej adrenalínu, viac ľudí, viac telefónov. Kedysi to bolo fascinujúce aj tým, že si ani nevedela, či sa tam dostaneš. Teraz je to skôr preplnené a pre nás fotografov komplikovanejšie.
Kedy si si uvedomila, že toto je to prostredie pre teba?
Mňa to strašne fascinovalo, Miši. Bola som tým pohltená. Keď som išla na prvú sezónu, úplne ma to dostalo. Bavilo ma byť neviditeľná, motať sa, pozorovať a hľadať si svoje momenty. Bol to pre mňa taký playground.
Fascinovali ma tie situácie, ľudia, energia – a keď sa to spojilo s dizajnérmi, ktorých milujem, tak to bolo úplne prirodzené. Či už Yohji Yamamoto, Ann Demeulemeester alebo Rick Owens – tie svety, ktoré vytvárajú, aj tie subkultúry okolo nich, to ma úplne pohltilo. Cítila som sa tam ako ryba vo vode.
A ako to vnímaš dnes?
Už trochu inak. Nemám potrebu sa niekam tlačiť alebo si niečo vydobývať. Keď niekam patrím, chcem tam mať rešpekt. A mám pocit, že toto sa trochu mení – ľudia sú viac povrchní, menej sa zaujímajú o ten craft alebo o samotných dizajnérov. Často ani nevedia, čo to je za značku – stačí, že ju tagnú na Instagram. A to je niečo, s čím sa ja úplne nestotožňujem.
Baví ťa fotiť aj dizajnérov?
Baví. Najväčší úlovok bol pre mňa určite Yohji Yamamoto. Ale napríklad aj John Galliano je úplne excentrický, a takíto ľudia ma bavia najviac.
Čo bol pre teba najväčší kariérny míľnik?
Určite moment, keď som robila pre Givenchy. To boli prvé veľké peniaze a hlavne pocit, že sa tým už reálne viem uživiť.
A paradoxne ma k tomu dostali úplne random analógové fotky mojich kamošov, ktoré by som si myslela, že mi nikdy nepomôžu. A práve tie si vybrali ako referenciu. Vtedy som si uvedomila, že nikdy úplne nevieš, čo ťa posunie ďalej.
Ale zároveň aj také oslobodenie sa. Okolo tridsiatky som začala cítiť zlom – že čím viac viem povedať nie a postaviť sa za seba, tým je to lepšie. Kedysi som mala pocit, že musím byť všade a robiť všetko, lebo čo ak o niečo prídem.
Takže máš pocit, že to ide aj keď povieš nie?
Hej. A práve vtedy si ťa ľudia začnú viac vážiť. Napríklad ja som nikdy nechcela fotiť Balenciaga. To, čo robí Demna, mi mentálne ani morálne nesedí. Viem, že keby som bola mladšia a potrebovala peniaze, asi by som to zobrala.
Ale teraz už nie. Mám nastavené hranice a tie neprekračujem. A úprimne – žije sa mi tak so sebou lepšie. Keď niečo necítim alebo sa s tým nestotožňujem, tak to proste nerobím.
Prehupla by som teda k tomu, čo z týchto záberov vzniklo a to je tvoja výstava, ako by si ju predstavila?
Výstava „I’ll Do My Own Lashes“ vznikla z vety, ktorú som počula v backstage počas Tom Ford prehliadky, od Haidera Ackermanna. Počula som ju viackrát za sebou a strašne vo mne zarezonovala – začala som ju vnímať ako metaforu.
Pre mňa je to o kontrole a dôvere a nielen v tej industry, ale aj v mojom živote. Dlho som robila všetko sama, spoliehala sa len na seba. Teraz už mám okolo seba ľudí, ale stále je tam ten vnútorný konflikt – či niekoho pustíš bližšie a riskuješ, že ti ublíži, alebo si všetko spravíš sama.
Aj preto sú fotky rozdelené do dvoch rovín. V jednej si modelky a modely robia veci sami – obliekajú sa, držia si veci, fungujú sebestačne. V druhej už tú kontrolu odovzdávajú. Celé je to veľmi intímne, detailné a skôr makro. Na veľa fotkách by si ani nepovedal, že sa týkajú Fashion Weeku.
Je to pre mňa dôležité aj preto, že si dávam trochu pauzu od fashion – ale práve cez túto výstavu chcem ešte chcem odkomunikovať tú emóciu dôvery, kontroly a odovzdania sa.
Čo pre teba znamená táto výstava?
Mám pocit, že tie fotky sú kompozične a technicky ďalej, ale aj samotná výstava v porovnaní s tou v Chemistry Gallery, aj vďaka tomu, ako je to kurátorované. Pre mňa je to také potvrdenie, že to viem robiť aj na tejto úrovni.
A hlavne – nerobím to pre hype okolo fashion. Robím to ako dobrú fotku z prostredia, ktoré je úprimne dosť na h*vno.
A dôjde ti to na h*vno len preto, že je to také presaturované?
Hej. Mňa vždy vytáčali veci, ktoré majú všetci radi, ale nevedia prečo. Ľudia chcú niekam patriť, čo je prirodzené, ale v tomto prostredí je strašne veľa názorov bez hĺbky, bez skúsenosti. Len opakujú, čo vidia inde. A to je pre mňa odpudzujúce.
Tým, že tam chce byť každý, ja tam už byť nechcem. Keď nevieš povedať, prečo sa ti niečo páči alebo nepáči, nemáš sa k tomu vyjadrovať. Nestačí byť len povrchný a páčivý.
Dlho som predtým zatvárala oči, lebo som tam chcela patriť. Ale stále vo mne bliká, že to nie je len o tej fotke. Že nechcem vlastne patriť úplne na 100 % tam. Že to pekné, čo mi to dáva, tak to si viem zobrať a odísť.
Aký bol proces výberu tých diel?
Môj kurátor, Robert Musil, dostal rok a pol dozadu odo mňa desaťtisíce fotiek, ktoré som si myslela, že keď ich uvidí, tak sa rozplače a povie mi, že sa to nedá robiť. Ale už minulý rok mi ukázal, že chápe, ako rozmýšľam. To bolo pre mňa strašne dôležité.
Keď začneš s niekým robiť, vždy to najprv trochu questionuješ, ale po prvej–druhej skúsenosti vieš, či to funguje. Tým, že to nemám úplne pod kontrolou, som bola pripravená aj na to, že to nemusí byť dobré – a bolo to výborné. Zároveň oproti minulej výstave máme skúsenosť a dali sme si čas – lebo keď ťa tlačí deadline, robíš inak.
Ako to je teraz s financiami?
Sú tam sponzori: Ozeta, Zalando, Eyerim a L'Oréal. Minulý rok som si to celé platila sama – skoro 10 tisíc – a povedala som si, že takto už nie. A presne tam vzniká ten clash komercia vs. underground. Môžem sa tváriť, že mi to je jedno a zostať underground, alebo môžem žiť dobre a zarábať – čo znamená vstúpiť do komercie. Ale celé je to o tom, ako to uchopíš.
Partnerstvá mám nastavené prirodzene, viem si ich obhájiť. Aj keď nie so všetkým úplne súhlasím, viem tam dať svoj statement. A hlavne – ja si dupnem. Nebudú tam logá, nebudú tam veci, ktoré nechcem. Logá budú v tiráži, bodka. Je to balans. Mám v sebe tú punkačinu, ale zároveň fungujem vo fashion svete. Ľudia hovoria, že mám dvojitý život – a ja sa to snažím držať v rovnováhe.
Táto výstava je pre mňa dôkaz, že aj s takýmto backgroundom vieš robiť veci na vyššej úrovni – keď vieš, kde máš hranice.
Keď máš toľko fotiek, rozmýšľala si aj nad knihou?
Hej, chceme to riešiť budúci rok, máme aj potenciálneho partnera. Ale nechcem robiť zín – tých je strašne veľa a ja nie som zínový typ. Mám rada, keď to má váhu. Teraz mi aj Robertova mama, ktorá je tiež kurátorka, hovorila, že tú publikáciu už musím spraviť, lebo inak tie veci zapadnú prachom.
A je to pravda – časom zabúdaš a mení sa aj to, ako veci cítiš. To nadšenie, adrenalín… o pár rokov to môže byť úplne inde. Preto je dobré to zachytiť teraz, s tou emóciou. Takže knihu určite chcem. Ale musí mať myšlienku a na to treba dozrieť.
Keď sme hovorili o tých peniazoch, tak si v jednom svojom texte spomínala, že veľa ľudí bojuje o každé euro v art industry. Ako vnímaš kreatívcov u nás v porovnaní so zahraničím?
Máme tu podľa mňa výhodu, pretože na Slovensku a v Čechách je nás málo. Každý robí niečo iné, no stále je tu taká postsocialistická závisť. Pritom práve vďaka tomu máme potenciál a naša kultúra sa ešte len formuje.
V mestách ako Paríž, Londýn či Miláno je obrovský pretlak. Máš viac možností, ale oveľa ťažšie sa presadíš. A úprimne – mňa už nebaví byť len ďalšia v rade. Chcem, aby ma bolo vidieť. V Paríži som fungovala tak, že som nonstop myslela len na peniaze – potrebovala som zarobiť 5–6 tisíc eur mesačne, aby som vôbec pokryla náklady.
Stále tam za prácou chodím, ale viac mi vyhovuje fungovať z Prahy. Aj keď je tu v kultúre málo peňazí a tí, čo ich majú, ich často nechcú púšťať, ale to nie je len u nás.
V Paríži platí, že keď to neurobíš ty, urobí to niekto iný – často lacnejšie. Ten systém ide dole. Stážisti robia zadarmo, vyhoria skôr, než sa dostanú k vlastnej tvorbe. Je to ako Hunger Games. Ja sa snažím držať si hranice – mám jasný day rate, v Paríži pod 1200 eur nejdem. Problém je, že vždy sa nájde niekto, kto cenu zníži a pokazí to všetkým.
Je z teba počuť, že žiješ tým, čo robíš. V jednom texte si aj písala, že nie každý by to tak mal mať.
Áno. Súvisí to aj s mojimi nárokmi na ľudí. Milujem, keď niekto žije tým, čo robí – ale mám pocit, že veľa ľudí sa tak len tvári. Chýba im hĺbka, kontext, fakty. Podľa mňa, keď niečo robíš, máš tomu byť odovzdaný na 100 % a má to byť cítiť.
Ja som bola dlho naivná – myslela som si, že to majú všetci tak ako ja, že to prežívajú fyzicky. Ale takých ľudí je málo. A potom sa bavíš s niekým o tom, že miluje Charli XCX a keď sa spýtaš prečo, nevie odpovedať. Len za to bezhlavo bojuje.
Vieš si predstaviť žiť inak? Že by si nemala taký zápal pre niečo?
Nie. Ja by som zomrela. Aj teraz si potrebujem dať pauzu, lebo je to celé veľmi emočné a intuitívne. Keď to necítiš, nemáš to robiť. Musíš sa zachrániť. Môj najväčší strach je vyhorenie a už som sa k nemu párkrát priblížila. Vtedy som sa zastavila, lebo viem, že o toto nemôžem prísť.
Čo je pre teba v móde najdôležitejšie?
Autenticita. Zároveň je to najťažšia vec, lebo keď o nej začneš hovoriť, akoby sa strácala. Je to niečo, čo jednoducho cítiš. Nemá to nič spoločné s estetikou ani backgroundom. Vidíš to na tom, ako človek žije, prezentuje sa, rozpráva. Cítiš, že bez toho nevie existovať.
Mám rada aj referencie a sharing. Napríklad Rick Owens – dáva von show notes aj konkrétne inšpirácie, negatekeepuje to. Vie, že nikto nebude ako on. A to sa mi strašne páči – keď ľudia proste shareujú. Na konci dňa, ak to iní nerobia, sami sa diskvalifikujú.
Je podľa teba niečo, čo by sa malo čo najskôr zmeniť na high fashion?
Určite konzum – je zle nastavený a ide sa hlavne po peniazoch. Fashion taká vždy bola, no teraz je to extrémne viditeľné. Stráca sa dôstojnosť, hlavne pri veľkých domoch ako Dior.
A za mňa osobne influenceri – to je moja večná téma. Možno raz príde éra, keď pochopíme, že nepatria do front rows, ale nemyslím si, že sa to tak skoro zmení. Bola by som rada, keby ľudia viac používali mozog a aby bolo menej kolekcií. To by veľmi pomohlo.
