Martinova tvorba sa prirodzene rozvíja v medzinárodnom prostredí na priesečníku hudby, dizajnu a vizuálneho storytellingu s dôrazom na prepájanie kreatívnych disciplín.
Martin Uhrecký je 22-ročný slovenský dizajnér, ktorý sa od tínedžerského veku pohybuje na pomedzí hudby a vizuálnej tvorby. Zameriava sa na grafiku, albumové koncepty, styling a stage design, pričom jeho hlavným cieľom je budovanie uceleného vizuálneho imidžu umelcov. Postupne sa vypracoval k spoluprácam s interpretmi ako RM (zo skupiny BTS), Olivia Rodrigo a PinkPantheress, pre ktorú navrhol cover art k jej najnovšiemu albumu Fancy That.
Remix skladby „Stateside“ z tohto projektu sa nedávno umiestnil na prvom mieste v rebríčku Billboard. PinkPantheress a Zara Larsson tým prvýkrát získali takýto chartový triumf, ale zároveň ide aj o pekný moment pre Slovensko – je to pravdepodobne prvýkrát, čo cover art pre takúto úspešnú skladbu verejne vytvoril Slovák.
V súčasnosti sa Martin snaží svoju pozíciu grafika posunúť k širšej koncepčnej práci s umelcami.
„Myslím si, že grafika bola super zámer na začiatok. V detstve som nikdy nebol nejako
výnimočne kreatívne nadaný, bola to záľuba, ktorej som sa venoval pre seba po škole.
Najviac ma na tom baví spolupracovať so šikovnými ľuďmi – či umelcami, vedcami alebo
inými odborníkmi, ktorí mi vedia poradiť a viem sa od nich naučiť veľa nových vecí. Je
to veľký dar,“ hovorí.
Narodil sa na Slovensku, časť detstva strávil v Holandsku a neskôr študoval na medzinárodnom programe v Bratislave, no do Holandska, presnejšie do Eindhovenu, sa po strednej škole vrátil. V súčasnosti je na stáži v Los Angeles, kde získava skúsenosti z filmového a širšieho kreatívneho priemyslu.
Ako si sa dostal k dizajnu?
Veľmi pomaly a postupne, dlhodobo som to bral len ako hobby. Bavilo ma venovať sa veciam, ktoré ma zaujímali, hlavne ak som videl možnosť niečo vytvoriť.
Moment, keď som to začal brať viac serióznejšie, bol pár rokov dozadu, keď som poslal jednému interpretovi nápad na tričko. Bol nadšený a požiadal ma, či by z toho vedel spraviť oficiálny merch. Skontaktoval ma s jeho manažérom a približne o mesiac sme vydali malú kolekciu.
Spoznal si pri tom niekoho, kto ťa posunul ďalej?
Vďaka tomuto projektu som spoznal SEBiiho. Počas pandémie streamoval, ako tvoril hudbu – ľudia mu mohli písať bary alebo posielať beaty. Rád zapájal do toho všetkých, čo prišli. V jeho chate nebolo veľa grafikov, tak som spravil pár emotes a poslal mu ich.
Sadli sme si. Často sme viac riešili život než projekt. Bol pre mňa ako starší brat a silný kritik v dizajne. Najviac ma posunula spolupráca na jeho prvej platni VVSS – riešili sme dizajn aj výrobu, web a logistiku.
Cez neho som sa dostal k Sabihovi, ktorý nám pomáhal ako animátor. Akurát hľadal pomoc s logom a na grafike, čo nás postupne priviedlo k dlhodobej spolupráci s Lauzzom, a jeho klipe „Black & Tan.“ Všetkým nám zmenil kariéru.
Nebol za tým master plán. Len som si vytváral šance stretnúť správnych ľudí, pomáhal tam, kde ma to bavilo, a veril prostrediu okolo seba.
Ako vyzerá tvoj typický kreatívny proces?
Potrebujem vedieť, čo chcem dosiahnuť a aký má byť výsledok mojej práce. Niekedy dostanem moodboard, ale väčšinou projekt tvoríme od nuly spolu. Často ide o dlhý iteratívny proces.
S dlhodobými kamarátmi ako KimJ už takto akurát robíme jeho štvrtý projekt.
Vždy ma baví poriadne sa vžiť do sveta, čo chceme vytvoriť – či už to je polepovaním stien môjho štúdia referenciami a motívmi projektu, alebo iba počúvaním podobnej hudby počas procesu. Často si posielame navzájom filmy, staré videá z YouTube-u, výstrižky z magazínov, fotky vecí, čo len tak vidíme na ulici. Baví ma sledovať, ako sa projekty prirodzene vyvíjajú – nič nie je príliš posvätné na to, aby sa to zmenilo, ak prídeme po dokončení na niečo lepšie.
Vyhovuje ti spolupracovať s ľuďmi alebo robiť radšej sám?
Všimol som si, že čím sú projekty väčšie, tým viac ľudí do ich výroby vstupuje – creative director, art director, ľudia z labelu, manažéri. Niekedy sa zbytočne komplikujú veci, lebo zrazu je veľa rôznych názorov a každý si myslí, že ten jeho je najsprávnejší. Ideálne preto rád pracujem priamo s interpretom alebo v malom kruhu.
Poďme teda na tvoje väčšie kolaborácie. Ako na teba narazila PinkPantheress?
Cez Sabiha – napísal mi večer, práve keď som sa chystal do Belgicka. Spýtal sa, či mám 48 hodín na projekt. Išlo o návrh motívu pre album Fancy That. Prekvapilo ma to, keďže PinkPantheress dlho nič nevydala, a potešilo, že prišla práve za nami. Poslala koncept, Pinterest board aj referencie póz. Vedeli sme, že chceme koláž a vytvoriť návrat tartanu.
Na druhý deň som vstával o štvrtej, aby som stihol niečo poslať pred odchodom. Nechcel som tú šancu premeškať. Rýchlo som nahodil prvé variácie vo Photoshope. Sabih medzitým cestoval do Austrálie a medzi letmi mi posielal feedback. Kým spal, trávil som čas v Antverpách.
Cestou domov som drafty doladil. Po dni slepých pokusov sme konečne trafili niečo, s čím sme boli spokojní. Sabih ma vždy tlačí mimo komfortnej zóny, čo vedie k lepším výsledkom.
Navrhli sme, že finálnu koláž po prefotení spravíme my, ale fotograf si zobral final edit. Napriek tomu nám ostal hlavný design credit. Škoda len, že sa niektoré veci nedali dotiahnuť ako pri singloch „Tonight“ a „Stateside,“ kde sme mali viac času a robili sme všetko kompletne my.
Videli ste sa aj naživo?
Áno, je veľmi milá, váži si svoje súkromie. V dvadsiatich piatich rokoch mať toto všetko na pleciach nie je ľahké.
Aké bolo pre teba vidieť „Stateside“ ako číslo jedna na Billboarde?
Potešil som sa, ale nič zásadné sa pre mňa v živote nezmenilo. Stále sa stretávam s tými istými ľuďmi, robím rovnaké veci a pracujem na podobných projektoch ako predtým.
Je ale surreálne vidieť niečo, čo som spravil za pár dní cez prázdniny u starej mamy, byť zrazu na takomto mieste – príjemné reakcie a fan arty jej fanúšikov, správy od známych, vidieť to na show Jimmyho Fallona alebo v recenzii Anthonyho Fantana.
Pre mňa je to niečo špeciálne, lebo ide o môj najobľúbenejší cover art, čo som kedy vytvoril. Som rád, že nám so Sabihom dôverovala a nechala nás dokončiť do finálu, čo sme začali.
Kto je tvoj dream collaboration?
Je veľa interpretov, ktorých mám rád. Baví ma, keď je to premyslené, ale zároveň aj experimentálne. Vážim si, keď si veľa vecí robia sami interpreti. Veľmi mi je blízka underscores, ale aj Yung Lean, Jim Legxacy, A. G. Cook či Loukeman.
Ale úprimne, nemám jeden konkrétny collab ako cieľ. Skôr než naháňať veľké mená, ma teraz oveľa viac zaujíma pracovať s ľuďmi, s ktorými mám reálne vzťahy a môžeme spolu budovať niečo dlhodobo. Budujte si radšej budúcnosť s dobrými kamarátmi.
Oveľa väčší sen pre mňa je o pár rokov pracovať na dizajne pre spoločnosť. Hudba je len odrazovým mostíkom k tomu, aby sa naše myšlienky preniesli do širšej kultúry.
Teraz si na stáži v Amerike, nemal si z toho najprv divný pocit tam ísť?
Úprimne, ani som na to nemal veľmi čas myslieť. Riešil som veci so školou, presun z Holandska a víza, takže toho bolo jednoducho veľa. Ani som sa veľmi nezaoberal tým, čo presne ma čaká. Vedel som, že idem do firmy, kde sú sympatickí ľudia, a za kamarátmi, na ktorých sa viem spoľahnúť, ak by som potreboval pomoc.
Všetko ostatné, čo mi Amerika prinesie, som bral skôr ako bonus. Nešiel som tam s tým, že idem budovať kariéru v Amerike – šiel som hlavne za ľuďmi, novými vedomosťami a skúsenosťami.
Aké máš skúsenosti s ľuďmi v LA? Tak, Amerika je v Európe vnímaná rôzne. Nie každý sa tu má dobre. V LA môžeš na jednom mieste vidieť veľmi bohatých a hneď za rohom veľmi chudobných.
Ale, aspoň v Kalifornii som mal zatiaľ pocit, že tu sú ľudia dosť priateľskí, uvoľnení a časť z nich nesúhlasí s tým, ako sa veci v krajine dejú. Väčšina bežných ľudí to podľa mňa ani priamo neprežíva v každodennom živote. Páči sa mi tunajšie počasie, príroda okolo LA a to, že môžeš na ulici začať konverzáciu s hocikým.
Avšak, niekedy to tu pôsobí dosť povrchne – človek má pocit, že konverzácie sú často len o tom, čo robíš a ideálne aby si im vysvetlil, ako ťa vedia najlepšie využiť. Taktiež vidieť, ako ľudia menia svoje správanie v momente, keď zistia, že je vedľa nich niekto známy. Prišiel mi to ako strašný bizár.
Máš nejaký tip pre niekoho, kto by tam šiel a chcel by zapadnúť medzi ľudí?
Najlepšie ako dobre zapadnúť v Los Angeles je sa reálne iba správať ako normálny človek. Nechoďte za ľuďmi a nepýtajte sa na ich Instagram po druhej vete. Netvárte sa, že neviete, kto sú – je jasné, čo robíte. Uznajte ich prácu, najmä ak vás skutočne zaujíma, ale hovorte s nimi ako s kýmkoľvek iným.
Starajte sa o svojich priateľov. Rozprávajte sa o veciach mimo práce. Neskrývajte svoj názor. Zdá sa mi, že u nás je toto samozrejmosť.
Vieš si predstaviť tam ostať?
Zatiaľ nad tým ešte úplne nerozmýšľam, lebo sa chcem vrátiť dokončiť školu. Ideálne pre mňa by bolo striedať pobyt v Amerike, v Európe a doma na Slovensku. Ale uvidím, ako sa to vyvinie.
Chcel by si sa viac prepojiť aj so slovenskou scénou?
Jasné. Mojím cieľom je vrátiť sa po ukončení štúdia na Slovensko, aj keď ešte neviem, či hneď alebo až neskôr. Mám tu stále celú rodinu a v dnešnej dobe nie je problém zostať v aktívnom kontakte so zahraničím. Určite by som chcel priniesť skúsenosti, ktoré som získal, a prepojiť ich so slovenskou scénou. Na Slovensku máme veľa šikovných a pracovitých ľudí, len som zatiaľ nemal veľa príležitostí s nimi reálne pracovať.
Vieme byť v popredí umenia a hudby rovnako ako zvyšok sveta. Tým, že sme z mimo „západu“, ponúkame inú perspektívu, ktorá sa stáva čoraz cennejšou, a som rád, že sa za to nehanbíme.
A nakoniec, počúvaš aj nejakú slovenskú hudbu?
Úprimne, nie veľmi. Skôr len občas, keď cestujem alebo keď som medzi rodinou a starými spolužiakmi cez sviatky. Klasiky ako „Byť plný snov“ od Laca Lučeniča, „Od piesne k piesni“ Mirky Brezovskej, Tublatanku, alebo „Prosecco“ od Separa. Všetko, čo mi ukázali blízki. Čím dlhšie som preč, si ju viac vážim. Myslím si, že sa aj u nás robili v minulosti výborné skladby, hudba a umenie.
Na Slovensku sú stále ľudia vo viacerých žánroch so svojským, „fresh“ spôsobom, ale zdá sa mi, že je ich ubúdajúca menšina. Z modernejších vecí som zachytil napríklad chalanov z Berlin Manson a SIMILIVINLIFE. Som rád, že len neimitujú trendy zo zahraničia, ale naopak si vybrali ťažšiu cestu vytvoriť niečo nové práve u nás.
