Spolu s hobby fotografom a fanatikom na medvede sme navštívili Tichú dolinu, aby sme videli tieto fascinujúce zvery v ich domácom prostredí.
Hoci vrcholy štítov lemujúce Tichú dolinu už oblizujú prvé lúče ranného slnka, asfaltku v údolí stále zahaľuje tieň. Vždy keď nasadneme na bicykle a začneme pedálovať, cítim zimu až do špiku kostí. Práve z tohto dôvodu sa poteším, keď náš sprievodca Erik nečakane zastane pri jednej zo zákrut, aby pokračoval vo svojom výklade.
„Ľudia sa ma zvyknú pýtať na najbližší stret s medveďom. Odohral sa presne tu,“ priblíži a pokračuje v rozprávaní. „Bolo vtedy približne toľko hodín, čo teraz. Mal som so sebou na pozorovaní skupinku Belgičanov. Tichá dolina, bola v to ráno skutočne „tichá“, široko-ďaleko nebolo počuť nič, len nás. V tom sa zrazu z našej tesnej blízkosti začalo ozývať praskanie konárov,“ zaspomína si Erik.
V snahe zistiť, odkiaľ nepríjemný zvuk vychádza, zastal aj so svojimi klientmi pred zákrutou, kde teraz stojíme my. Rozhliadali sa všade navôkol, ale nablízku nevideli žiadne zviera. Keď Erikove oči padli na smrek rovno pred nimi, zistil, že majú nečakanú spoločnosť.
„Zo stromu schádzalo malé medvieďa. V tomto prípade už nešlo o situáciu, kedy by človek od radosti vyberal mobil, aby si spravil fotku. Necítili sme sa bezpečenstve, a preto sme na môj povel čo najrýchlejšie pedálovali preč,“ prezrádza nám.
Keď sa od mláďaťa vzdialili na niekoľko metrov a pozreli za seba, videli, že zviera kráča smerom od nich. „Mali sme šťastie, lebo to znamenalo, že matka je na opačnej strane. Ak by to bolo naopak, mohli by sme mať problém,“ dodá, zatiaľ čo ja preventívne očami sondujem okolie. Je pravda, že dnes netúžim po ničom inom, ako vidieť medveďa, určite ho však nechcem stretnúť z takejto blízkosti.
Nieže by som mal z medveďov strach – ten nemám, aj keď sa za posledné roky stali politickým „strašiakom“. Skôr mám pred stretmi prirodzený rešpekt a obavu, či by som sa pri nich zachoval správne. Práve táto obava ma koniec koncov priviedla do Vysokých Tatier.
Človek sa bojí toho, čo nepozná. Dnes som preto odhodlaný zistiť, čo najviac o tomto fascinujúcom zvierati, ako aj to, čo by som mal urobiť, aby som zo stretu s ním vyviazol bez ujmy.
Ešte predtým, než sa spoločne vydáme do Tichej doliny, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť prémiový obsah môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Ak sa ti naša práca páči, podporiť nás môžeš vstupom do klubu Refresher+.
- Ako sme sa tesne „obišli“ s medveďom.
- Čím sa živia medvede.
- Čo robiť ak sa stretneš s medveďom z bezprostrednej blízkosti.
- Koľko žije vo Vysokých Tatrách medveďov.
- O obrovskom medveďovi, ktorého miestni prezývajú ‚Killer‘.
- Podľa čoho dokážeš odčítať vek a pohlavie medveďa.
Dobrodružstvo začína
Budík o pol tretej v noci a trojhodinová cesta tmou cez vyprázdnené diaľnice ešte spiaceho Slovenska. Presne takto si predstavujem začiatok dobrodružstva. A hoci priznávam, že šoférovať rozospatý cez pol krajiny nie je žiadna výhra, keď konečne odparkujem v osade Podbanské, uľaví sa mi. Viem totiž, že ma čaká už len tá príjemnejšia časť dňa.
V momente, keď vystúpim z auta do čierno-čiernej krajiny ma ovalí chlad. Čo iné čakať, keď do hôr príde chlapec z „dolniakov“? Keďže som do cieľovej rovinky dorazil o niekoľko minút skôr ako môj sprievodca, využijem tento čas na to, aby som sa prezliekol do turistického oblečenia.
Zisťujem, že sú na mieste už aj moji ďalší dvaja kolegovia, ktorí si tiež nenechali ujsť výlet za medveďmi. Rovno sa teda vydám za nimi, aby som si skrátil čas konverzáciou. Na striedačku sa zapájam do debaty a drkocem zubami od zimy. Chvalabohu, náš sprievodca nás nenechá dlho čakať, a zjaví sa pred nami na dodávke, v ktorej nám nesie elektrobicykle.
Len čo vylezie z auta, predstaví sa nám ako Erik Ševčík zo zážitkovej spoločnosti Adventoura. Z jeho „mäkkého“ prízvuku usudzujem, že je miestny, čo ma len utvrdí v tom, že vie, čo robí. Muž nestráca čas a rovno nám rozdá bicykle spolu s inštrukciami, ako ich používať.
„Vitajte na Podbanskom. Hoci nechcem byť dopredu skeptický, dnes má byť veľmi pekný a teplý deň, čo nám znižuje šance natrafiť na medveďov. Na pozorovanie je totiž lepšie, keď je oblačno a tieň, lebo v slnečné dni sa zver po doline pohybuje menej,“ upozorní nás Erik vopred, aby sme neboli sklamaní, ak to dnes nevyjde.
Jedným dychom však dodá, že v doline môžeme vidieť aj iné zvieratá ako medvede. „V týchto lesoch žijú tiež jelene, kamzíky ale aj vlky, diviaky, rys ostrovid či rôzne vtáctvo ako napríklad orol skalný, orešnica, daťle a ďalšie druhy. Vieme o nich preto, lebo v okolí rieky Belá sú nainštalované kamery. Ich prítomnosť potvrdzujú tiež pobytové znaky. Pri medveďoch sú to napríklad oškrabané stromy a medvedí trus,“ priblíži.
Keďže je už pokročilé jesenné obdobie, nedá mi sa Erika nespýtať, či náhodou už nebudú medvede uložené na zimný spánok. „V týchto dňoch je ich aktivita zvýšená. Sú vypasení a okrúhli, lebo žerú všetko čo sa dá. Niekedy je to až päť kilogramov čučoriedok alebo brusníc za deň,“ prezrádza s tým, že zatiaľ, čo po zvyšok roka sú medvede aktívne len skoro ráno a večer, teraz jedlo vyhľadávajú celý deň.
Podľa slov nášho sprievodcu sú prvé mrazy pre medveďov podnetom na to, aby si začali stavať hybernačné miesto. Väčšinou si ho postavia v malej jaskyni, alebo pod vyvráteným stromom. Na zimný spánok sa pripravujú až do konca novembra a keď napadne prvý sneh, stiahnu sa do vybudovaných útočísk. V nich budú hybernovať približne do februára až marca.
Tesný stret
Len čo Erik dohovorí, nasadneme na bicykle a nasledujeme ho do Tichej doliny, cez ktorú vedie oficiálna cyklotrasa. „Tichá dolina je krásna v tom, že je nedoknutá. Nie je tu žiaden hotel ani lanovka a tým pádom sa v nej pohybuje viac zvery. Práve to je dôvod, prečo ju využívame na pozorovanie medveďov,“ priblíži.
Ešte predtým ako naplno odštartujeme naše dobrodružstvo, nás Erik vyzve, aby sme si pred ním vyskúšal jeden rýchly manéver: prudko sa zvrtli na úzkej asfaltke. Potrebuje si byť totiž istý, že vieme jazdiť na bicykloch, a keď v prípade nebezpečia zahlási „otočka“, nespadneme, ale otočíme sa a zdrhneme.
Moji dvaja kolegovia tento manéver zvládli bez problémov a na počudovanie som to dokázal aj ja – človek, ktorý desať rokov nesedel na bicykli. Inštruovaní a pripravení na všetko sme konečne mohli plnou parou vyraziť vpred naproti medveďom. Keďže som si od zimy už necítil nohy, tešilo ma, že sa môžem fyzickou aktivitou konečne trochu zahriať.
Zatiaľ čo bicyklujeme, sa mi Erik rozhovorí o jeho fascinácii medveďmi. „Nie som žiaden biológ a nikdy som medvede neštudoval, ale milujem ich. Každý deň, kedy ich pozorujem je iný. Raz vidím samicu s mláďatami, inokedy aj samcov. Je veľmi zaujímavé sledovať, čo robia a ako sa správajú,“ dodáva s tým, že je „len“ hobby fotograf a fanatik do medveďov.
Po niekoľkých minútach cesty zastaneme na lúke, ktorá sa nachádza len kúsok od horárne. Erik nám prezradí, že práve z tohto miesta jeho kamarát odfotil obrovského 20 až 25-ročného samca, ktorý môže vážiť aj 270 kíl. „Niektorí miestni ho prezývajú ‚Killer‘. Túto prezývku dostal pravdepodobne preto, lebo sa v jeho truse našli pazúriky malého medvieďaťa,“ dodá s tým, že medveď normálne síce mláďa zabije, ale nikdy ho nezožerie.
Predtým, ako opäť nasadneme na bicykle nás Erik inštruuje, aby sme sa vždy pozerali aj okolo seba, nielen na cestu. „Niektorí ľudia, ktorí sem prídu len točia do pedálov a ani si nevšimnú, že 10 metrov od nich je medveď,“ upozorní nás a my čoskoro zisťujeme, že by sme jeho slová nemali brať na ľahkú váhu.
Po niekoľkých ďalších metroch cesty totiž natrafíme na čerstvý medvedí trus, ktorý leží uprostred alfaltky.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čím sa živia medvede.
- Čo robiť ak sa stretneš s medveďom z bezprostrednej blízkosti.
- Koľko žije vo Vysokých Tatrách medveďov.
- O obrovskom medveďovi, ktorého miestni prezývajú ‚Killer‘.
- Podľa čoho dokážeš odčítať vek a pohlavie medveďa.
