Tereza má 23 rokov, 117 centimetrov a v detstve si zažila množstvo posmeškov a urážok. Tvrdí, že ju to posilnilo a dnes sa snaží žiť život na maximum.
Tereza má 23 rokov. Celý svoj život bola iná a trvalo dlho, kým sa s tým zmierila. Dnes žije plnohodnotný život aj napriek tomu, že meria 117 centimetrov. Žije totiž s achondropláziou, čo je dedičné ochorenie disproporčnej postavy. Vyskytuje sa u jedného z 15-tisíc novorodencov.
Choroba sa dá spoznať už pri narodení, a to najmä pre krátke kosti končatín a zaoblené čelo. Tereza musela v živote prekonať veľa prekážok, posmeškov a urážok, ale zvládla to a po dokončení vysokej odbornej školy chce ísť učiť deti s autizmom alebo robiť vychovávateľku v škôlke.
Pamätáš si, kedy si si začala uvedomovať, že si iná ako ostatné deti, respektíve, kedy ti to začínali dávať pociťovať?
Keď som nastupovala do prvej triedy, začala som si všímať rozdiely. Najviac to pre mňa začalo byť jasné v tretej až štvrtej triede.
Prišla si na tie rozdiely sama, alebo ti ich niekto vyhadzoval na oči?
Uvedomovala som si to sama, keďže som mala prispôsobenú lavicu a stoličku či tašku na kolieskach, aby som si nekrivila chrbát. Samozrejme, aj iné deti mi hovorili, že som malinká a dávali mi najavo, že som iná.
Pochádzaš z rodiny, kde majú achondropláziu viacerí?
Je to dedičná choroba, ale môže sa objaviť aj u detí, ktorých rodičia nič také nemali. Tí moji ju nemajú, ale spoločne so sestrou nás adoptovali. Aj ona má achondropláziu. Na rozdiel odo mňa je introvertnejšia a má problémy zoznamovať sa s novými ľuďmi.
Ako k tebe pristupovali súrodenci? Boli k tebe milí, alebo ti počas nadávok dávali pocítiť tvoju inakosť?
Vždy sme si navzájom pomáhali. Rovnako tak som vždy mala dobrých kamarátov, ktorí ma trochu aj ochraňovali. Od malička nás ale rodičia so sestrou tlačili k tomu, aby sme boli čo najviac samostatné.
Takže sa nikdy neuchýlili k šikane či posmeškom? Nie, maximálne o tom zažartovali.
Dokážeš o svojej výške žartovať aj teraz, alebo je to pre teba citlivé?
Už áno. Citlivá som na to bola na druhom stupni v základnej škole. Decká tam boli v puberte a nechápala som, prečo sa mi smejú. Prečo nechápu, že sa niekto môže narodiť aj takto. Dnes si z toho s kamošmi robíme srandu.
Spýtala si sa na to rodičov? Ako tie konverzácie vyzerali?
Začali so mnou riešiť, že som trochu iná ako ostatné deti, ale že nás je takýchto viac. Povedali mi, že taká budem do konca života, ale že sa s tým dá normálne žiť. Informovali ma, že je možnosť operácie, po ktorej by mi predĺžili kosti. Malo to však svoje riziká, takže mi to rodičia vyhovorili.
Zažila si počas detstva a v škole šikanu?
K fyzickým útokom nedošlo, ale to posmievanie som brala veľmi zle. Cítila som sa odsunuto. Keď ma videli, mysleli si, že som mentálne postihnutá a urobili si o mne predpojatý obrázok.
Ako myslíš, že ťa to ovplyvnilo?
Čo sa ich týka, myslím si, že dnes by sa ku mne správali inak. Vtedy na seba potrebovali upozorňovať a zhodiť niekoho iného. S odstupom času vnímam, že ma to naučilo obrniť sa a dodalo mi to silu pokračovať.
Rozprávala si sa o tom so psychológmi?
Nie, všetko som riešila s mamkou.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- V čom je život dieťaťa s achondropláziou odlišný od života zdravého dieťaťa.
- Ako jej choroba obmedzila vzťahy a romantické/sexuálne vzťahy.
- Ako sa jej nakupuje oblečenie.
- Pri akých veciach, ktoré zdraví ľudia považujú za triviálne, má veľké problémy.
- Či sa bojí osloviť chlapa, či by podstúpila liečbu na dorastenie a ako ju máš volať, keď jej prekáža oslovenie trpaslík či liliput.
