Sanitku Chevrolet kúpili pred 4 rokmi za 13 000 eur. Dnes je jej hodnota po špičkovej prerábke asi 4-násobná.
Remišovci sú na svojich cestách zvyknutí na obdivné pohľady okoloidúcich. Ich vlastnoručne prerobená dodávka Chevrolet pôsobí drsne aj pohodlne. „Vedel som, že toto auto je ozaj špecifické a zároveň dobre nakonfigurované, že to bude životná kúpa,“ spomína dnes Remčo, ktorý kúpil vyradenú švajčiarsku sanitku na Bazoši. „Švajčiari majú prísne pravidlá a vyraďujú autá, kým sú vo viac ako slušnom stave,“ pochvaľuje si manžel a otec dvoch malých detí.
Interiér chevroletu je skutočne ohromujúci. Okrem sporáku obsahuje aj sprchu, záchod, chladničku či otváraciu strechu. Pohodlne sa v ňom vyspí celá rodina – manželia Remišovci a ich dve deti v predškolskom veku. „Ony si neuvedomujú, že je ich detstvo neštandardné. Pripadá im to normálne. Navyše stále kamsi ideme, keď sa nedá na dlhšie, tak aspoň na víkend. Stále kempujú a fakt tým žijú,“ teší sa Hacka.
Cestovať začali pred vyše 15 rokmi na športovom Volkswagene Golf a neskôr na ešte staršom, no pohodlnejšom Forde Bronco. S ním sa pozreli až na Sibír, pričom zdolali aj jednu z najextrémnejších ciest na svete BAM. Ich prípravy a dobrodružstvá môžeš sledovať na Facebooku aj Instagrame.
Z golfa ste cez Ford Bronco presedlali až k terénnej dodávke Chevrolet. Kedy sa z vás stali priaznivci cestovania v aute?
Remčo: Keď sme sa spoznali, mal som tuningového golfa s nízkym podvozkom, a keď sme raz zmeškali lietadlo do Bruselu a mali vybratý týždeň dovolenky, šli sme na ňom.
Hacka: V aute sme prvýkrát plánovane prespávali v roku 2006 v Chorvátsku ako študenti. Našli sme sa v tom, hoci som o tom predtým ani nesnívala. Vzniklo to nejak automaticky. Stále sme chceli ísť ďalej a navzájom sme sa v nápadoch podporovali.
R: Neskôr som si splnil detský sen a v roku 2009 kúpil Ford Bronco. Zadovážili sme si ho ako víkendové auto. Vyšlo nás na 3 800 eur. Vedel som, že je to dobrá kúpa.
H: Nie my, ale ty. Ja som ani netušila, čo je to za auto. Zobudil si ma o tretej v noci, že na Ebayi sa jedno z Nemecka draží za dobrú cenu. Povedala som, nech ho kúpiš a mňa necháš spať.
Kam viedli vaše prvé expedičné kroky?
R: Začali sme chodiť na výlety okolo Bratislavy a neskôr na Balkán do Chorvátska a Čiernej Hory. Potom sme pridali Sardíniu. Nešlo ešte o extrémny off-road, chceli sme len cestovať mimo civilizácie.
Na vlastnoručné prerobenie auta na expedície aj pohodlný nocľah si netrúfne každý. Nebáli ste sa do toho pustiť?
R: Keďže som technický typ a autičkár, vedel som, do čoho ideme. Od malička som sa vŕtal v autách a rozoberal ich. Nebáli sme sa toho, že ak sa autu niečo stane, budeme musieť automaticky volať odťahovku.
Na forde ste absolvovali dve veľké cesty. Prvá 5-mesačná viedla cez štáty Strednej Ázie – Turecko, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Uzbekistan, Turkménsko a Irán. Druhá polročná, ktorá je opísaná aj vo vašej knihe, o dva roky neskôr cez Rusko až na Sibír. V čom bol medzi expedíciami najväčší rozdiel?
R: Počas prvej cesty sme spávali v strešnom stane a počas druhej v dokončenej obytnej nadstavbe.
H: Remčo je architekt a stále pozerá, čo by sa dalo v aute zmeniť. Keď si uvedomil, že v stane nám bude na Sibíri zima, začal rozmýšľať, ako postaviť niečo, kde sa dá variť a zabudovať kúrenie. Bol to brutálny projekt. Trval nám asi pol roka, pričom sme kompletne a svojpomocne zmenili celé auto.
Prečo ste sa vydali do Strednej Ázie a nešli radšej na Západ?
H: Západná Európa je drahá, preľudnená a má hrozne veľa zákazov. Navyše ju už máme prejazdenú. Chuť sme trocha stratili aj po tom, ako nás vo Valencii vykradli.
R: V Európe sme zažili veľa problémov. Najmä vo veľkých mestách číha mnohokrát oveľa väčšie nebezpečenstvo ako na východ od nás. Na Balkáne sú ľudia oveľa milší a nikdy sa nám tam nič nestalo. Keď sme plánovali väčšiu cestu, východ bola jasná voľba.
Na prvú expedíciu ste si zbalili aj 100 kíl náhradných dielov. Bolo to nutné?
R: Vždy je dobré nosiť si základnú súpravu náhradných dielov. Väčšinou sa kazia malé spotrebné veci. Brali sme čapy riadenia, podvozkové časti, pružiny, tlmiče, ložiská. Vymenili sme ich my alebo miestni. Časom sme zistili, že si môžeme čokoľvek a kdekoľvek objednať. Z Ameriky do mongolského Ulanbátaru nám prišiel chladič za 4 dni. Rovnako by to trvalo aj na Slovensko.
Je podľa vás riskantné, ak cestujú nadlho a do zahraničia ľudia, ktorí nie sú technicky zdatní?
H: Dnes cestuje skutočne množstvo ľudí. Je to super, hoci väčšina z nich nemá technický background. Komplikáciám predídete najlepšie, ak si vyberiete auto, ktoré je v lokalite bežné, servisáci ho poznajú a majú náhradné diely.
R: Viem, že to znie ako klišé, no v Strednej Ázii sú ľudia skutočne opravári a snažia sa pomôcť. Navyše dokážu improvizovať v situáciách, kde Slováci zúfajú a radšej objednajú originálnu súčiastku. Navyše sa tam nemusíš ani objednávať týždne dopredu ako u nás.
Nie je tak čiastočne výhodou mať staršie a mechanicky predvídateľné auto?R: Určite áno. Hoci sú moderné autá zväčša pohodlnejšie a výkonnejšie, keď ideš do krajín bez diagnostického zázemia, je občas lepšie mať staršie auto. Keď sa v novom aute pokazí elektronika, nepohneš ním. Staršie autá dokážeš opraviť hrubou silou alebo zváračkou.
Kedy ste sa báli počas ciest najviac o život?
R: Veľakrát. Nepochybne najviac však na sibírskej ceste BAM, ktorá je úplne opustená a plná drevených spráchnivených mostov. Báli sme sa, že jeden z nich nevydrží hmotnosť auta. Najdesivejší Vitimský most meria pol kilometra a nemá zábradlie.
H: Nepravidelné drevené podvaly, ktoré tvoria vozovku, majú okolo dvoch metrov a naše auto bolo miestami širšie ako cesta. Museli sme ísť skutočne opatrne a pomaly. Pohľad 20 metrov dole na rieku rozhodne odvahu nedodá. Stačil moment nerozvážnosti a boli by sme v nej. Počas prejazdu som vykúkala a diktovala, koľko centimetrov miesta máme. Keď som dostala závrat, predýchala som ho a o meter postup zopakovala.
Ako dlho ste šli tých 500 metrov?
H: Dlho, no najdlhšie trvalo odhodlávanie sa. Večer sme pred mostom zastavili, opiekli špekáčiky, prespali a ešte celé dopoludnie sme sa naň pozerali.
Nemali ste žiadnu alternatívnu cestu?
R: Mohli sme sa ešte vrátiť. To sme však nechceli. Navyše aj cesta k mostu bola dosť náročná, takže sme ju nemienili opakovať.
H: BAM cesta je naozaj dlhá a len kým sme sa dostali k Vitimskému mostu, prešli sme asi 700 kilometrov cez tajgu vrátane desiatok kratších mostíkov, ktoré boli často v ešte horšom stave. A to nerátam brodenie sa vodou.
Napadá mi logická otázka. Prečo ste tam vlastne šli?
R: Dobrá otázka. (smiech) Bol to môj nápad. Chceli sme sa dostať hlavne k Bajkalu, ktorý je snom mnohých cestovateľov. Spomínaná cesta je už potom akoby logickým pokračovaním a spojnicou jazera Bajkal s hlavnou cestou na Jakutsk. Vedel som, že BAM prešli mnohí off-roadisti, i keď na menších autách a vo väčších skupinkách. Zdolať túto trasu bol môj veľký sen.
H: Keď sme plánovali svadobnú cestu, chcela som vidieť Mongolsko. Remo povedal, že Bajkal a BAM je už len kúsok odtiaľ a že si to môžeme dať ako výzvu. Ja som nevedela, do čoho ideme. Počas cesty však postupne posúvame latku toho, čo zvládneme a čo nám pripadá v pohode.
R: Keby ma tam teraz vysadili vrtuľníkom, tak cez ten most nejdem. Navyše vieme, že odvtedy nejaké piliere popadali a most sa už nedá ani celkom prejsť.
Spomínate si ešte na nejaké momenty z ciest, keď vám tuhla krv v žilách?
H: Hrozne sme sa báli v Iráne na soľnom jazere, kde sme šli pozorovať hviezdnu oblohu. Bolo to však totálne vykonštruované. Keď sme zastali uprostred ničoho, zrazu sa v diaľke objavili svetlá auta, ktoré sa k nám blížili. Keď si nás všimli, zhasli a pokračovali smerom k nám. Bolo to divné, schmatli sme vidličku aj kaser a čakali, čo sa bude diať. Radšej sme spali v aute a nie v stane.
R: Ráno sme zistili, že to bola kempujúca iránska rodina, ktorá sa nás bála úplne rovnako ako my ich a len nás nechcela rušiť svetlami.
H: V Rusku sme sa raz báli aj hrozne opitého chlapa, ktorý sa oháňal sekerou. Úplne sme zablúdili a prišli sme sa opýtať miestnych na cestu. Moje mentálne nastavenie mi bránilo uvedomiť si nebezpečenstvo, keďže dovtedy sme s miestnymi nemali žiaden problém.
Opilec mal navyše okolo seba deti, ktoré zaujali moju pozornosť. To, že nám hrozí nebezpečenstvo, mi došlo, až keď sa začal približovať a všimla som si sekeru a krv. Krvácajúcou rukou mi schmatol zmrzlinu a odhryzol z nej. Nemyslím však, že mal nejaké zlé úmysly, akurát bol na mol.
Chevrolet ste si zadovážili, keď bol ford pre štvorčlennú rodinu primalý. Boli ste už aj na ňom na dlhšej expedícii?
H: Minulé leto sme boli na dvojmesačnom výlete v Turecku, Gruzínsku a Arménsku. Chceli sme deťom ukázať kaukazskú divočinu, gruzínske kaňony aj skvelé jedlo. Keď sme boli v 2014 v Jerevane, spoznali sme „bábušky“, s ktorými sme cez Facebook zostali v kontakte. Dlho chceli, aby sme im prišli ukázať deti a keď sme nakoniec prišli, bolo to ako na návšteve u starých rodičov. Videli sme ich po 8 rokoch, no vôbec sme sa necítili ako cudzí.
R: Keď cestujete autom, takmer každý deň ste na novom mieste a tých zážitkov je toľko, že nie je možné si to zapamätať. Tak sme sa rozhodli vydávať podcast ROAD TRIP. A aj tu, na ceste s deťmi, sme si večer, keď deti zaspali, vytiahli mikrofóny a nahrávali autentické zážitky a pocity. Celkom sa teším, keď si to vypočujem. Práve v tomto čase idú von tieto gruzínske epizódy.
Bývalú sanitku ste kúpili na českom Bazoši. Koľko vás stála?
R: Pred štyrmi rokmi nás auto vyšlo na 13 000 eur. Dnes by stálo výrazne viac a inzerát by tam určite netrčal pol roka. Kupovali sme ho „before it was cool“. Dnes chce každý 4x4 dodávku. Vedel som, že to auto je také špecifické a dobre nakonfigurované, že je to životná kúpa.
Koľko času a peňazí ste do auta vrazili, aby vyzeralo tak ako dnes?
R: Peňazí neviem. No prestavoval som ho pomaličky 4 roky, pričom stále nie je hotové. Nonstop ho meníme, ale len tak, aby sme nemali v cestovaní výpadok a mohli ho používať. Dnes má takéto auto hodnotu asi 50 000 eur. Potrebovali by sme však špecifického kupca, ktorý to dokáže oceniť.
V akých smeroch ovplyvnili deti spôsob, akým cestujete?
H: Hoci cestovanie s deťmi nie je bežné, nám pripadá ako úplná samozrejmosť. Naši rodičia nám kedysi hovorili: „Len si cestujte, keď budete mať deti, budete sedieť doma na zadku.“ Aj ja som bola nastavená rovnako, no potom som si uvedomila, že nemám prečo sedieť doma, keď je v aute lepšie nám a evidentne aj deťom.
Danko bol s nami prvýkrát už ako dvojmesačný, keď sme v Česku kempovali počas predĺženého víkendu. Jeho komfort sa vôbec nezmenil a dokonca spal oveľa lepšie. Bolo mu jedno, či ho prebaľujem doma, v aute alebo na pumpe.
Čo ste však museli s príchodom detí zmeniť?H: Všetko. Museli sme začať jazdiť do bližších destinácií a skrátiť aj čas presunov aute. Už nemôžeme ísť na trojdňový trek cez hory či na maratón múzeami. Aj keď musíme prispôsobovať program, život na ceste sa deťom páči. Olívia behala na Kaukaze takmer dva mesiace bosá. Z domu odišla ako princezná a vrátila sa ako také vĺča. Detstvo si nevedia vynachváliť, hoci to nemajú s čím porovnať.
Vy to však porovnať viete...
H: Ja by som si také detstvo priala.
R: Keby sme boli cez prázdniny s deťmi doma, museli by sme pendlovať medzi našimi rodičmi, tábormi, krúžkami a stále niečo vymýšľať. Keď sme na ceste, podnety prichádzajú neustále a samy od seba. „Wow“ efekty zažívame ustavične my aj oni.
H: Keď sme cestovali cez Kaukaz, stačilo otvoriť dvere a bolo vybavené. Boli tam kravy, kone, rieky, lesy, čokoľvek. Nie je to však vždy sranda. Byť s deťmi neprestajne je niekedy náročné.
Pribúdajú medzi overlandermi rodiny s deťmi?
H: Určite. Najmä na Slovensku cítiť obrovský pokrok. Vždy sme na cestách stretávali rodiny Francúzov, Nemcov či Holanďanov, no u nás sa cestovanie s deťmi dostáva do povedomia až teraz. Vo výsledku je s deťmi na palube dovolenka lacnejšia ako dvojtýždňový letecký pobyt niekde v rezorte. Nehovoriac o tom, že je zaujímavejšia.
Ako bojuje štvorčlenná rodina na palube auta s „ponorkou“?
R: Kým sme cestovali len my dvaja, tak sme ponorku nezažívali. Vo dvojici sme mali vždy spoločného nepriateľa, na ktorého spoločne nadávame: colníkov, šoférov alebo policajtov. Keď prišli deti, zobrali nám 100 % času a obmedzili aj priestor na psychohygienu.
H: Medzi deťmi je ponorka bežná. Veď si len skúste predstaviť, že ste so svojím súrodencom na 10 štvorcových metroch počas dvoch mesiacov. Vlastnú sestru by som zabila do troch dní. (smiech) Musíme ich častejšie oddeľovať. Všetkým rodičom na cestách odporúčam kúpiť pre deti vlastnú deku, ktorá bude len a len ich. Keď potrebujú byť samy so sebou, tak si ju vytiahnu a hrajú sa na nej. Je to súkromný pozemok, na ktorý sa bez dovolenia nevstupuje, a všetci to tolerujeme.
R: Nápad s dekou vznikol, keď bol Danko malý a chceli sme, aby sa nebál cestovania. Deku sme mu dali už doma v obývačke. Zvykol si na ňu a na ceste si s ňou asocioval domov. Možno tento rok budeme mať štyri deky, jednu pre každého z nás. (smiech)
Dlhé hodiny cestovania nie sú pre deti vždy záživné. Pomáha aj to, že majú v aute hračky, s ktorými sa mimo neho nehrávajú. Pomôže aj to, keď sa zastavíme na ihrisku a necháme ich vybehať sa. Ako všetky iné deti, aj tie naše sa občas rozplačú. Niekedy aj desaťkrát za deň.
Pomohli vám počas ciest finančne aj nejakí sponzori?
H: Peniaze sme dostali jedine od Curaproxu a od Kofoly, pre ktorú som písala blog. Cestovanie nás všeobecne nevychádza veľmi draho. Pri cestovaní sa ľudia väčšinou boja toho, koľko bude stáť palivo. Na Broncu sme jazdili na LPG, ktorého ceny boli na Kaukaze zanedbateľné. V Kazachstane stál liter 8 centov.
H: Lacno nás vyšlo aj jedlo. Väčšinou si varíme sami a na trhoch stojí ovocie, zelenina či strukoviny pár korún. Ušetríme aj na kempoch, keďže spíme „na divoko“. Do prevádzkových nákladov rátame nadštandardné poistenie, no vo výsledku nás mesiac na ceste stál asi 800 eur. Dalo by sa to aj lacnejšie, no my sme sa nijakým spôsobom neobmedzovali. Život na ceste nás vyjde lacnejšie ako život v Bratislave. Najviac však, samozrejme, stála príprava a náhradné diely.
Aké dobrodružstvo vás čaká najbližšie?R: Čaká nás Škandinávia a Pobaltie. Začíname Dánskom, kde pôjdeme do LEGOlandu. Trocha sa obávame toho, že naše deti sú zvyknuté cestovať na voľno a nepohybovať sa v spoločenských škrupuliach. Už sa teším na to, keď vyrazíme ďalej na sever a budeme viac v prírode.
H: Ostatné dve zimy sme trávili cestovaním po Grécku, kde bolo skvelé, že bolo úplne vyľudnené. Na pláži sme boli sami a nemuseli sme nič riešiť. Deti mali more a kamienky a boli spokojné.
Máte aj cieľ mimo Európy a Ázie?
H: Jasné a máme už aj časový plán. O 7 rokov vyrážame do Južnej Ameriky.
Prečo práve o 7 rokov?
H: Školská psychologička povedala, že máme ísť, keď bude Olívia štvrtáčka a Danko šiestak. Deti tak majú 7 rokov na to, aby sa naučili po španielsky.
R: Auto chceme poslať v kontajneri a kontinent si pozrieť na etapy, pričom auto necháme tam. Takto môžeme zvládnuť aj Severnú Ameriku a Kanadu. Chevrolet sa konečne pozrie domov.
Slovenskú i českú komunitu nomádov združujete vďaka vlastnému festivalu Overland. Ako vznikol?
H: Keď sme začínali cestovať na Broncu a zháňať si informácie o krajinách Strednej Ázie, spoznali sme veľa zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. V roku 2016 sme si povedali, že by bolo fantastické, aby sa táto komunita poznala osobne a stretávala sa aspoň raz ročne.
Hlavnou myšlienkou festivalu je inšpirovať ľudí k cestovaniu, vymieňať si informácie, rozprávať zážitky a navzájom si poradiť aj pri prestavbe auta. Na festivale vidíte 400 rôznych expedičných áut, z ktorých je každé trochu iné. Vďaka festivalu vzniklo aj niekoľko partií, ktoré začali spolu cestovať.
R: Máme aj čoraz viac cestovateľských prezentácií, odborných workshopov o kúrení alebo elektrike, či kurzy prvej pomoci. Pripravujeme aj bohatý program pre deti so súťažami, divadielkom, poobedie so skautom či tombolu. Komunita je skvelá a nenarazil som na jediného človeka, ktorý by mi nesadol. Sme na jednej vlne a cítime medzi sebou energiu a radosť z toho, ako sa navzájom prepájame.
