Sanitku Chevrolet kúpili pred 4 rokmi za 13 000 eur. Dnes je jej hodnota po špičkovej prerábke asi 4-násobná.
Remišovci sú na svojich cestách zvyknutí na obdivné pohľady okoloidúcich. Ich vlastnoručne prerobená dodávka Chevrolet pôsobí drsne aj pohodlne. „Vedel som, že toto auto je ozaj špecifické a zároveň dobre nakonfigurované, že to bude životná kúpa,“ spomína dnes Remčo, ktorý kúpil vyradenú švajčiarsku sanitku na Bazoši. „Švajčiari majú prísne pravidlá a vyraďujú autá, kým sú vo viac ako slušnom stave,“ pochvaľuje si manžel a otec dvoch malých detí.
Interiér chevroletu je skutočne ohromujúci. Okrem sporáku obsahuje aj sprchu, záchod, chladničku či otváraciu strechu. Pohodlne sa v ňom vyspí celá rodina – manželia Remišovci a ich dve deti v predškolskom veku. „Ony si neuvedomujú, že je ich detstvo neštandardné. Pripadá im to normálne. Navyše stále kamsi ideme, keď sa nedá na dlhšie, tak aspoň na víkend. Stále kempujú a fakt tým žijú,“ teší sa Hacka.
Cestovať začali pred vyše 15 rokmi na športovom Volkswagene Golf a neskôr na ešte staršom, no pohodlnejšom Forde Bronco. S ním sa pozreli až na Sibír, pričom zdolali aj jednu z najextrémnejších ciest na svete BAM. Ich prípravy a dobrodružstvá môžeš sledovať na Facebooku aj Instagrame.
Z golfa ste cez Ford Bronco presedlali až k terénnej dodávke Chevrolet. Kedy sa z vás stali priaznivci cestovania v aute?
Remčo: Keď sme sa spoznali, mal som tuningového golfa s nízkym podvozkom, a keď sme raz zmeškali lietadlo do Bruselu a mali vybratý týždeň dovolenky, šli sme na ňom.
Hacka: V aute sme prvýkrát plánovane prespávali v roku 2006 v Chorvátsku ako študenti. Našli sme sa v tom, hoci som o tom predtým ani nesnívala. Vzniklo to nejak automaticky. Stále sme chceli ísť ďalej a navzájom sme sa v nápadoch podporovali.
R: Neskôr som si splnil detský sen a v roku 2009 kúpil Ford Bronco. Zadovážili sme si ho ako víkendové auto. Vyšlo nás na 3 800 eur. Vedel som, že je to dobrá kúpa.
H: Nie my, ale ty. Ja som ani netušila, čo je to za auto. Zobudil si ma o tretej v noci, že na Ebayi sa jedno z Nemecka draží za dobrú cenu. Povedala som, nech ho kúpiš a mňa necháš spať.
Kam viedli vaše prvé expedičné kroky?
R: Začali sme chodiť na výlety okolo Bratislavy a neskôr na Balkán do Chorvátska a Čiernej Hory. Potom sme pridali Sardíniu. Nešlo ešte o extrémny off-road, chceli sme len cestovať mimo civilizácie.
Na vlastnoručné prerobenie auta na expedície aj pohodlný nocľah si netrúfne každý. Nebáli ste sa do toho pustiť?
R: Keďže som technický typ a autičkár, vedel som, do čoho ideme. Od malička som sa vŕtal v autách a rozoberal ich. Nebáli sme sa toho, že ak sa autu niečo stane, budeme musieť automaticky volať odťahovku.
Na forde ste absolvovali dve veľké cesty. Prvá 5-mesačná viedla cez štáty Strednej Ázie – Turecko, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Uzbekistan, Turkménsko a Irán. Druhá polročná, ktorá je opísaná aj vo vašej knihe, o dva roky neskôr cez Rusko až na Sibír. V čom bol medzi expedíciami najväčší rozdiel?
R: Počas prvej cesty sme spávali v strešnom stane a počas druhej v dokončenej obytnej nadstavbe.
H: Remčo je architekt a stále pozerá, čo by sa dalo v aute zmeniť. Keď si uvedomil, že v stane nám bude na Sibíri zima, začal rozmýšľať, ako postaviť niečo, kde sa dá variť a zabudovať kúrenie. Bol to brutálny projekt. Trval nám asi pol roka, pričom sme kompletne a svojpomocne zmenili celé auto.
Prečo ste sa vydali do Strednej Ázie a nešli radšej na Západ?
H: Západná Európa je drahá, preľudnená a má hrozne veľa zákazov. Navyše ju už máme prejazdenú. Chuť sme trocha stratili aj po tom, ako nás vo Valencii vykradli.
R: V Európe sme zažili veľa problémov. Najmä vo veľkých mestách číha mnohokrát oveľa väčšie nebezpečenstvo ako na východ od nás. Na Balkáne sú ľudia oveľa milší a nikdy sa nám tam nič nestalo. Keď sme plánovali väčšiu cestu, východ bola jasná voľba.
Na prvú expedíciu ste si zbalili aj 100 kíl náhradných dielov. Bolo to nutné?
R: Vždy je dobré nosiť si základnú súpravu náhradných dielov. Väčšinou sa kazia malé spotrebné veci. Brali sme čapy riadenia, podvozkové časti, pružiny, tlmiče, ložiská. Vymenili sme ich my alebo miestni. Časom sme zistili, že si môžeme čokoľvek a kdekoľvek objednať. Z Ameriky do mongolského Ulanbátaru nám prišiel chladič za 4 dni. Rovnako by to trvalo aj na Slovensko.
Je podľa vás riskantné, ak cestujú nadlho a do zahraničia ľudia, ktorí nie sú technicky zdatní?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako bojovať proti „ponorke“ medzi deťmi.
- Kedy sa najviac obávali o život.
- Čo dáva deťom dovolenkovanie na cestách.
- Kde sa stretáva slovenská komunita automobilových dobrodruhov.
