Plazy sú fascinujúce tvory. Bol som k nim najbližšie, ako je to možné.
Vidieť krokodíly zblízka je fascinujúci zážitok. Keď však príde na to, že by som si jedného z nich mohol vziať do ruky, mám pred tým rešpekt. Peter mi napriek tomu s úsmevom podáva drobného krokodíla, ktorého veľkosť vystihuje už len jeho pomenovanie – kajman trpasličí. „Tohto si chytajú aj deti. Pohrýzť síce dokáže, ale jeho uhryznutie nie je nijako nebezpečné a so správnou manipuláciou, akou to tu prezentujeme, sa to nestane,“ uvedie na pravú mieru s tým, že ide o mláďa, pričom dospelý jedinec môže narásť aj na dĺžku jeden a pol metra.
Keď si malého tvora vezmem do rúk, nepripadá mi vôbec desivý. Pôsobí na mňa dojmom, že práve on je ten, ktorý má z nás dvoch väčší strach. Minimálne je teda zmätený a nerozumie, čo sa deje.
Zatiaľ čo ho držím v pevnom zovretí, pristúpi ku mne David a položí mi na nohu dva pytóny. Tento jeho ťah rapídne zníži môj komfort, keďže neviem, na čo sa mám v tomto momente sústrediť. „Mám, čo som chcel, sám som si to kvôli fotke vypýtal,“ pomyslím si. Krokodíl sa v mojej ruke začne trepať a hady sa po mojom stehne zošmykujú smerom k zemi. Paradoxne nemám obavy z toho, že ma pohryznú, ale z toho, že zo mňa spadnú, lebo neudržím rovnováhu.
Pripadám si ako živý vianočný stromček z obludária či chodiaca džungľa. Udivuje ma, že na prítomnosť zvierat si postupne zvykám a nijako ma nedesia, práve naopak, so záujmom sledujem, ako sa hýbu po mojej nohe.
Keď tento moment zveční fotoaparát a zvieratá sa vrátia do svojich terárií, David vyberie niekoľkonásobne väčšieho krokodíla. Hoci mi ponúkne vziať si ho do rúk, v tomto prípade radšej poďakujem a odmietnem. „Toto je samička kajmana okuliarnatého, dorastá až do dvoch metrov,“ priblíži Peter. Po otázke, či je rovnako neškodný ako drobný kajman, ktorého som držal pred chvíľou, sa len uštipačne zasmeje. „Tento by ti už dokázal odhryznúť prsty, preto ho ľudia môžu držať iba v pevných rukaviciach. Deťom ho do rúk vôbec nedávame, ak sa začne silnejšie mykať, má ho problém udržať aj dospelý chlap,“ dodáva a púšťa krokodíla naspäť do terária.
Ako môžeš vidieť z prvých viet, navštíviť tropickú kontaktnú zoologickú záhradu vo Zvolene bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Ešte predtým než sa so mnou vydáš do sveta hadov, aligátorov, plazov a pavúkov, by som ti rád pripomenul, že navštevovať rôzne zaujímavé miesta môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti tieto naše články z terénu páčia, môžeš nás podporiť vstupom do klubu Refresher+.
Portál do džungle z 19. storočia
Niektoré naoko zastrčené a nenápadné uličky skrývajú svoje tajomstvá. Rovnako to má aj Ulica Jozefa Cígera Hronského vo Zvolene. Medzi rôznymi butikmi a prevádzkami na nej síce ľahko spozoruješ tabuľu Tropical World – Kontaktná ZOO, aj tá je však primalým lákadlom na to, čo ťa vnútri čaká.
Len čo som prekročil prah dverí, nad ktorými visela, nabral som dojem, že sa nachádzam veľmi ďaleko od Slovenska aj od prítomnosti. Tmavé priestory s historickým nábytkom a množstvom vysvietených terárií ma svojou atmosférou podfarbenou upokojujúcou hudbou zobrali späť v čase, a to nie hocikam, ale do džungle plnej fascinujúcich, ale pre mnohých ľudí i desivých tvorov.
Hneď na recepcii spoznávam príjemných majiteľov ZOO Davida a Petra, ktorí ma ňou prevedú. Keďže som v dobrom slova zmysle unesený neštandardným vzhľadom priestorov, nedá mi neopýtať sa ich, čia je to práca.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Aké jedovaté hady nájdeš v ZOO.
- Aké veľmi vzácne druhy „monster fish“ sa vo Zvolene nachádzajú.
- Koľko meria najväčší had, ktorý sa tu nachádza, a prečo ho nemôžu dotýkať deti.
- Na čo musíš dávať pozor pri manipulácii so živočíchmi.
- Prečo je slovenská kontaktná ZOO jedným z málo miest v Európe, kde ti dovolia do ruky chytiť krokodíla.
- Ako som sa hral s pavúkom.
