Autor knihy o Matovičovi Mikušovič: Funkcia ho zmenila hlavne vizuálne, bol emotívnejší, útočnejší a vzťahovačnejší ako v opozícii

Zmenil sa Igor Matovič po nástupe do premiérskeho kresla, do ktorého prichádzal ako ukričaný opozičný poslanec schopný všetkého? „Stalo sa len to, že sa dostal len do väčšieho tlaku, ako bol v minulosti a niektoré z jeho vlastností sa dostali ešte viac na hranu. Bol emotívnejší, útočnejší a vzťahovačnejší, než býval v opozícii,“ odpovedá Dušan Mikušovič, ktorý o Igorovi Matovičovi napísal knihu s príznačným podtitulom Premiér v teniskách.

Dušan Mikušovič je politickým reportérom Denníka N. Na dva mesiace sa vypol od dennej práce a napísal 300-stranovú sondu do kariéry „obyčajného človeka“, ktorý sa stal na rok premiérom. 

„Nevykresľujem jeho osobnostný a, nedajbože, psychologický profil, skôr jeho črty a vlastnosti, ktoré využíval pri politických krokoch. Nerobím si nárok na to, aby som mohol povedať, aká je Igor Matovič osobnosť,“ hovorí Mikušovič. 

Vysvetľuje aj to, ako nastala situácia, že dve veľké slovenské redakcie vydávajú knihu o rovnakom človeku skoro v rovnakom období. 

Ako dlho ti trvalo „prescrollovať“ sa k prvému statusu Igora Matoviča? 

Veľkou výhodou je, že funguje na osobnom profile. Na rozdiel od klasických facebookových stránok sa tam dá nastaviť konkrétny rok a mesiac a vyfiltrovať, ktoré statusy chceš vidieť. Oveľa ťažšie je rešeršovať politikov, ktorí majú fanpage. Takže mi to trvalo pár sekúnd.

Videl si všetky statusy pokope? 

Áno, pocitovo som najprv prebehol roky 2009 a 2010, keď sa začalo niečo diať, dovtedy zdieľal len svoje blogy. Keď som našiel prvý, išiel som zaradom po mesiacoch a prešiel som všetky. Trvalo to pomerne dlho. Potom som asi 60 až 70 percent z nich skopíroval do zložky v počítači, kde ich mám rozdelené po rokoch. 

Aké boli prvé statusy Igora Matoviča na Facebooku?

Najprv zdieľal len odkazy na blogy. Nezachytil som, že by zverejňoval osobné veci, kde bol a ako trávi čas. Jedným z prvých politických statusov bol príspevok, keď sa skladala Radičovej vláda. Už vtedy sa ponosoval na to, že mu partneri z koalície nedávajú to, čo by chcel. 

Aká bola motivácia napísať knihu? 

Praktická – Denník N si založil knižné vydavateľstvo. Tak ako sme napísali knihu o Harabinovi a Kotlebovi, tak prišiel aj nápad napísať knihu o Matovičovi. Na mňa to padlo po dohode so šéfmi. Zdalo sa mi to lákavé, pretože ho považujem za fenomén. Vedel som, že budem opisovať niekoho, o kom naozaj je čo písať. Samotný nápad bol teda banálny.

Ty si aktívny novinár, Igor Matovič je aktívny politik. Takéto veci by pre niekoho boli možno logické skôr na konci kariéry jedného alebo druhého. Môže vás to dostať napríklad do konfliktu. 

Možno, ak by sa náš vzťah vrátil do roviny, keď spolu opäť budeme komunikovať. Momentálne je to tak, že si skôr vyberá novinárov, ktorým bude odpovedať na otázky. Ja do tejto skupiny momentálne zrejme nepatrím. Zatiaľ to prechádza mlčaním, čo však nevnímam špeciálne. Zatiaľ si netrúfam povedať, či to ovplyvní náš vzťah v budúcnosti. 

Pôvodne som sa snažil, aby aj on sám bol pri tvorbe knihy. Žiadal som ho o rozhovor, ktorý by dal knihe základ. Samozrejme, nikdy to nemala byť kniha postavená výhradne na jeho rozhovore, to by bola nuda. Zároveň by zapadol typ konfrontácie, ktorý som nakoniec využil, keď som postavil jeho staré výroky oproti tomu, čo hovoril alebo ako sa správal neskôr.

Ako prebiehalo odmietanie?

Prvýkrát som sa o tom rozprával so šéfom jeho tlačového odboru Richardom Pekárom ešte v zime, keď bol Matovič ešte premiérom. Neskôr som to riešil aj s jeho tlačovým oddelením, keď bol ministrom financií, ale asistent mi povedal, že nemá záujem. Neodpísal mi ani na SMS správu. 

Očakávate nejakú formu útokov – či už na redakciu, teba osobne, alebo možno aj na novinárov vo všeobecnosti? 

Nerozmýšľal som nad tým, zároveň z neho v knihe nerobím zločinca, takže na to nie je nejaký extra dôvod.

Mal si pri tvorbe nejaký samokontrolný systém, aby si zostal objektívny? Snažil si sa vôbec vyvažovať? 

Nemal som pocit, že musím vyvažovať. Nemám rád hru na novinársku objektivitu, podľa mňa je lepšia transparentnosť. Nemyslel som na to, že musím vyvážiť každú kritickú pasáž a silou-mocou hľadať niečo pozitívne. Ale aj naopak, keď som napísal, že je príjemný človek v osobnom kontakte, čo naozaj je, automaticky som potom nehľadal moment, kde by som mu naložil. Takto sa to ani nedá robiť.