Kto by veril zdrapu papiera? Kto by obviňoval malé dieťa zo zabitia? Nikomu sa to nezdalo ako pravdepodobné.
Vražda je neodpustiteľný čin. S týmto slovom si spájame slová ako anomália, neľudskosť, šialenosť – je to neprirodzená smrť úmyselne vykonaná ľudskou rukou. Keď vraždu spácha malé dieťa, je to o to viac hrozivejšie.
Nikto nemá právo vziať druhému život. Aj napriek tomu sa stávajú hrozivé prípady, ktoré sa navždy zapíšu do minulosti. Slúžia ako výstraha pre celú spoločnosť, aby sa nič podobné už neopakovalo. Medzi také môžeme bezpochyby zaradiť aj hrozivý príbeh Mary Bell, ktorý sa stal v Spojenom kráľovstve.
Mary Bell
Hrozivé detstvo ako predzvesť katastrofy
Len 11-ročné dievča spáchalo dva ohavné zločiny, ktoré spĺňajú črty sériového vraha. Mary sa narodila v roku 1957 v meste Newcastle do chudobnej rodiny. Žila v časti Scotswood, mieste pracujúcej nižšej vrstvy, kde poznal každý každého, no každý sa staral hlavne sám o seba. Akýsi „mestský vidiek“. Mary Bell teda vyrastala v prostredí, kde nebolo dôležité žiť dôstojný život, ale hlavne prežiť.
Mary vyrastala v nefungujúcej rodine. Bola zneužívaná v domácnosti, zanedbávaná, bola terčom fyzických a psychických útokov. Jej otec sa živil pravdepodobne zločinom a matka Betty bola prostitútka, ktorá sa špecializovala na bizarné a násilné sexuálne praktiky.
Navyše mala značné problémy s alkoholom. Možno práve násilné sklony spojené s chorým potešením boli príkladom pre Mary, ktorá usmrtila dvoch malých chlapcov.
Predstava, že je dieťa prítomné pri rôznorodých násilných sexuálnych praktikách, je hrozivá. Betty bola dokonca niekoľkokrát nahlásená, že sa pokúsila svoju dcéru Mary zabiť. Údajne sa Mary pre týranie v domácnosti snažila predávkovať liekmi, čo sa jej nepodarilo.
Chladnokrvná vražda uškrtením
25. mája 1968, deň pred jej 11. narodeninami, Mary zavraždila Martina Browna. V opustenom dome sa našlo telo štvorročného chlapca, na tvári mal krv a sliny. Najskôr sa zdalo, že Martin zomrel nešťastnou náhodou. Až neskôr sa zistilo, že bol chladnokrvne udusený.
Keď táto informácia vyplávala na povrch, vzbudilo to obrovské verejné pohoršenie. Začal sa hľadať vrah ohavného zločinu. Nikomu však nenapadlo, že vraždu mohla spáchať len 11-ročná dievčina – nemohla mať predsa silu na to, aby niekoho uškrtila holými rukami.
17 December 1968. Mary Bell, aged 11, was sentenced to life in detention at Newcastle Assizes for the manslaughter of two boys: Martin Brown (aged 4) and Brian Howe (aged 3). The case attracted huge publicity. pic.twitter.com/jGF3n625Ji
— Prof.Frank McDonough (@FXMC1957) 17. prosince 2018
Mary sa zrejme jej čin zapáčil a chcela na to upozorniť. Rozhodla sa totiž zájsť do miestnej škôlky spoločne so svojou kamarátkou Normou Bell (majú rovnaké priezvisko, no neboli príbuzné). Vyčíňali, rozbili majetok, ničili príslušenstvo.
Úmyselne zanechali stopy, ktoré jasne poukazovali na vraždu Martina Browna – v škôlke sa našli písomné poznámky o vražde. Polícia to však nebrala vážne. Sú to predsa deti a nevedia pochopiť vážnosť situácie. Dievčatá policajti ďalej už neriešili a nikomu nenapadlo, že papiere boli jasný dôkaz chladnokrvnej vraždy.
Deti nikto nebral vážne
Kto by veril zdrapu papiera? Kto by obviňoval malé dieťa zo zabitia? Nikomu sa to nezdalo ako pravdepodobné. Bol to ale dôkaz, že Mary má sklony k zabíjaniu. Zanechala jasný odkaz tak, ako to robí sériový vrah.
Vraždu malého chlapca nik neobjasnil a Mary nik nepodozrieval. O vyše dva mesiace neskôr zrejme preto začala opäť vraždiť. A opäť chladnokrvne.
Jej ďalšou obeťou bol znova výrazne mladší, iba trojročný Brian Howe. Tentokrát, s úplnou istotou, jej pomáhala aj Norma. 31. júla 1968 dievčatá uniesli Briana a v pustej oblasti Scotswoodu, kde žili, chlapca zavraždili. Uškrtili ho. Ako presne sa vražda odohrala nie je jasné. Výpovede Mary a Normy sa líšili.
Brian Howe a Martin Brown
Podľa ich neskorších opisov je ale jasné, že telo nezohavili hneď po vražde. Po uškrtení chlapca sa Mary k telu Briana neskôr vrátila (tak ako to bežne robia sérioví vrahovia – pripomínajú si, čo spravili a chcú ten moment „prežiť ešte raz“). Mary do jeho tela vyryla písmeno „M“ s nožnicami, ktoré si priniesla so sebou. Zohavila mu tiež pohlavný orgán a ostrihala mu vlasy.
Nie je však úplne isté, či tam bola Mary sama a či to vôbec spravila ona. Je totiž evidentné, že na tele bolo najskôr vyryté písmeno „N“, ktoré bolo prerobené na „M“.
Norma Bell
Spočiatku sa svoj čin nesnažili zamaskovať. Keď boli opätovne vypočúvané, správali sa podivne, usmievali sa a vymýšľali si historky. Normu pritom videli s Brianom v deň jeho smrti.
Mary v jednej z jej vymyslených príbehov spomínala aj 8-ročného chlapca, ktorý mal v ruke nožnice. To bol bod zlomu, detail o nožniciach vedeli len vyšetrovatelia a vrah. Odvtedy dievčatá hádzali vinu jedna na druhú.
Mary porodila dcéru v deň, kedy spáchala prvú vraždu
Norma bola napokon kľúčovou osobou pri riešení vrážd. Ak by nespolupracovala s políciou, pravdepodobne by sa vraždy neobjasnili.
Mary aj Norma boli obvinené zo zabitia, Norma bola napokon oslobodená. Mary strávila 12 rokov vo väzení, resp. nápravnom zariadení. Psychiatri jej správanie označili ako „klasické príznaky psychopatie“. Prepustili ju, keď mala 23 rokov. O niekoľko rokov otehotnela a dieťa, dievčatko, sa jej narodilo presne v ten istý deň, kedy vykonala prvú vraždu – 25. mája 1984.
Dcéra nevedela o minulosti svojej matky až do roku 1998. Mary Bell vtedy vypátrali novinári. Podľa zákona mohla jej dcéra žiť v anonymite len do dovŕšenia 18 rokov života. Mary si však na najvyššom súde vysúdila , aby sa anonymita predĺžila a ten jej vyhovel.
V Británii išlo o nevídanú vec, preto sa odvtedy nazýva predĺženie anonymity tiež „Príkaz Mary Bell“. Ako dnes žije Mary Bell s rodinou nie je jasné.
