Ročne príjme útulok v Bratislave 3 000 zvierat, ktoré čakajú na nový domov. Ako prebieha záchrana a ako aj ty môžeš pomôcť zvieratám v ohrození? Opýtali sme sa bojovníčky za ich práva Pavly Dugovičovej.
Pavla Dugovičová pracuje pre Slobodu zvierat už 15 rokov. Stála pri založení najväčšieho útulku na Slovensku, v Bratislave na Poliankach. Ako dieťa snívala o tom, že sa stane veterinárkou, no osud ju zavial úplne inam. Nakoniec ju však láska k zvieratám priviedla na to správne miesto a robí to, čo ju skutočne napĺňa. Refresheru prezradila, ako funguje Sloboda zvierat, ako prebieha záchrana opustených psov a ako sa aj ty môžeš zapojiť a pomáhať.
Spomínate si na obdobie, kedy ste začali pracovať pre Slobodu zvierat?
Prišla som asi pred 15 rokmi v čase, keď sa začal stavať útulok. Predtým som s ničím takým nemala skúsenosti, no od kolaudácie ubehlo už sedem rokov, takže si myslím, že som to zvládla.
Čo vo vás prebudilo lásku k zvieratám?
Ja som vyrástla ako klasické panelákové dieťa a vždy som túžila mať nejaké zvieratko. Vtedy nebol až taký trend domácich miláčikov. Keď mi zomrela stará mama, zobrali sme si jej psa do bytu. Vtedy sme boli skôr také unikum na sídlisku. Všetci uznávali názor, že pes patrí do rodinného domu. Vždy som inklinovala k zvieratám, chcela som byť veterinárka, no v tom čase bolo zvieracích doktorov strašne málo, kedže ľudia psov nechovali tak vo veľkom. Nakoniec som vyštudovala ekonomickú školu a pracovala som v cestovnom ruchu. Ku Slobode zvierat som sa dostala úplnou zhodou náhod. Považujem to za taký malý zázrak, že už 15 rokov robím to, čo ma skutočne napĺňa.
Kedy a kto založil Slobodu zvierat?
Bol to pán Ďurkovič pred 25 rokmi, v Košiciach. Vtedy na Slovensku chýbala organizácia, ktorá by sa zaoberala nie len záchranou zvierat, ale aj kampaňami, osvetou, upozorňovaním ľudí na problémy. Kým neexistovala Sloboda zvierat, túlavých psíkov či mačky odchytávala asanačná služba. Tie žiaľ často skončili utratené.
Ako dlho už funguje útulok na Poliankach v Bratislave?
Sedem rokov. Celý bol postavený iba z darov občanov a ľudí, ktorí nás podporujú.Nedostali sme žiaden príspevok od štátu ani žiadne veľké granty. Asi pätinu finančných prostriedkov nám dala jedna holandská organizácia na ochranu zvierat. Pomáhali nám aj Angličania. Stále sa snažíme pristavovať väčší priestor pre zvieratá a budovať viac kotercov. Takéto menšie projekty väčšinou financujeme z 2 % z daní.
Koľko domácich miláčikov sa u vás v priemere ročne ocitne?
V priemere to je okolo 3 000 zvierat ročne. Momentálne máme asi 200 psov.
Máte tu nejakých stálych obyvateľov? Ktorý psík je u vás najdlhšie?
Macek je s nami už 4 roky. Chlpáči ktorí sú s nami dlhšie, sú v špeciálnom režime a my sa veľmi intenzívne snažíme nájsť im dobrý domov.
O útulkoch koluje nepríjemná povera, zvieratká, ktoré si vraj nenájdu nového majiteľa, bývajú utratené. Je to pravda?
To rozprávajú iba ľudia, ktorí nevedia, ako Sloboda zvierat funguje. Napríklad nechápu, ako je možné nájsť majiteľa 14-ročnému psovi. Potom, keď ho tu už nevidia, automaticky si myslia, že sme ho dali utratiť. To však vôbec nie je pravda. Aj takýmto starším zvieratám dokážeme nájsť nový domov. Väčšinou si ich berú ľudia zo zahraničia, najčastejšie Nemci, niekedy Rakúšania. Veterinár a ani opatrovateľ nemajú právo usmrtiť zdravé zviera, aj keď je už staršie. Pre nás je to veľmi ťažké, aj keď sa jedná o utratenie chorých psíkov. Je to strašne smutné, keď uhynú v útulku.
Tie, ktoré sa nám nepodarí umiestniť do nových rodín, potom niekedy dávam aj mojej mame. Tá ma už 10 psov, všetko staršie zvieratká. Na veľkom dvore v rodinnom dome sa im veľmi darí a sú spokojní, moja mama sa o ne rada stará.
Dostali ste sa niekedy do situácie, kedy ste nemali dostatok miesta?
To sa nám ešte nestalo, máme tu skutočne veľké priestory. Ak by sa nám raz naozaj prihodilo, že máme plný stav, tak prestaneme pomáhať iným útulkom. S mestom Bratislava máme zmluvu, podľa ktorej sa staráme o odchyt túlavých zvierat. Našťastie počet opustených zvierat klesá, veľmi nám pomáha aj čipovanie. Mám však aj morálnu povinnosť pomáhať chlpáčom z iných regiónov. Najhoršia je situácia na východe a to hlavne v okolí rómskych osád. Ročne prijímame asi 50 až 60 psov z iných organizácií. Myslím, že žiaden ochranár by sa nedokázal pozrieť psíkovi do očí a povedať, že je nadbytočný.
Ako vyzerá proces záchrany túlavého zvieraťa?
V prvom rade je dôležitá evidencia. Na recepcii si ho vždy odfotíme, zapíšeme miesto nálezu a všetky detaily. Potom putuje do prijímacieho koterca. Ak vyzerá, že je v dobrom stave, dostane večeru, prespí sa do druhého dňa a v ideálnom prípade si poňho na druhý deň príde majiteľ.
Veterinárnu starostlivosť máme zabezpečenú od pondelka do piatku do 8 rána do 17. Ak je zviera ranené, doktorka ho samozrejme hneď ošetrí. Za rohom tiež máme veterinárnu kliniku, kam v prípade potreby môžeme s chlpáčmi prísť.
Všetci psíci musia prejsť povinnou prehliadkou. Potom ostávajú v karanténe na pozorovanie, aby sme zabránili šíreniu infekčných ochorení. Hneď ich odblšíme a odčervíme. Kedy sa zaočkujú je už na rozhodnutí lekára a v zmysle veterinárneho zákona. V čase karantény je zviera stále tu, no nevenčí sa, aby sa predošlo kontaktu s inými psami. Keď prejde karanténou, prechádza do útulku. Vtedy sa už môže chodiť venčiť a čaká na adopciu.
Fotografie zverejňujeme na našej stránke ešte v čase, keď je pes v karanténe. Často sa nám stáva, že nám ľudia volajú a rezervujú si chlpáčov ešte predtým, ako prejdú celým procesom.
Cieľom útulku je samozrejme zvieratkám nájsť nový domov. Čo robiť ak si chcem psíka adoptovať?
V poslednej dobe pozorujeme trochu klesajúci trend adopcií. Je to asi aj tým, že existuje veľa organizácií, ktoré ponúkajú zvieratká na adopciu online. Niektorí tiež žijú v podnájme, kde im vlastníci nedovolia mať domáceho miláčika. Veľa ľudí sem však chodí venčiť, čo ma veľmi teší. Pri venčení sa potom často stane, že si skrátka padnú do oka a chlpáč už odchádza k novému majiteľovi.
Ponúkame tiež dlhé venčenie. To znamená, že si ľudia môžu zobrať maznáča na dlhšie, deň či dva a vyskúšajú si, aké to je s ním zdieľať jednu domácnosť. Niekedy sa nám stáva, že zviera v rodine zostane, niekedy nám ich ale vrátia.
Samozrejme nikoho nepošleme preč, ani keď nám vráti už adoptované zviera. Vždy nás to mrzí, no psíka by sme nikdy neodmietli.
V Nemecku je zvykom, že ochranári chodia na návštevu k potenciálnym novým majiteľom, aby sa uistili, že zviera skončí naozaj v dobrých rukách. My tu na to žiaľ nemáme priestor, no vždy si od ľudí pýtame kontakt. Po dvoch týždňoch im napíšeme mail a pýtame sa, ako sa im s novým domácim miláčikom darí. Väčšinou máme veľmi pozitívne odozvy. Ak sa náhodou stane, že neodpíšu, vtedy už ideme k nim domov, aby sme zistili, či je o zvieratko naozaj dobre postarané.
Viem, že sa to asi nedá zovšeobecniť, ale skúste povedať, koľko tu psíci v priemere strávia času?
Povedala by som asi 3 mesiace, no pre každého je to iné. Máme približne 30 psov, ktoré sú u nás dlhšie ako 2 roky.
Odpozorovali ste nejaké trendy v adopciách? Aké typy psov ľudia preferujú?
Fenky si návštevníci útulku zvyknú adoptovať častejšie než psov. Je to tým, že bývajú milšie a submisívnejšie. Menšie plemená do 10 kíl sú tiež obľúbenejšie než veľké psi.
Čo by ste odkázali našim čitateľom? Prečo adoptovať?
Lásku, ktorú vám dá psík, čo si zažil niečo horšie než ideálny stav doma v rodine, tú vám nedá nikto. Určite netreba kupovať, adopcia dokáže zachrániť strašne veľa opustených zvierat, ktoré niekde len čakajú na svoj domov. Priateľstvo so psom, dokáže naozaj zmeniť život.
Aký máte názor na umelé množenie psov a ich predaj?
Veľmi negatívny. Keď sa k nám dostanú matky, čo slúžili na takéto množenie, bývajú v zúboženom stave. Ak niekto skutočne chce mať iba papierového psa, mal by si veľmi dobre zistiť od akého chovateľa si ho kupuje, aby to bol kvalitný odborník, nie len množiteľ.
Spomínali ste, že u vás prebývajú niektoré psi aj dlhšie. Predstavte nám tích, ktorí tu trávia najviac času.
Macek mal tú smolu, že ho adoptovala staršia pani ešte keď bol šteniatko. Tá žiaľ po pol roku zomrela a on sa vrátil späť k nám. Nemal poriadnu výchovu, teraz má už síce 4 a pol roka, no správa sa ako taký neotesaný pubertiak. Našťastie sa už našli ľudia, ktorí s ním pracujú a verím, že raz bude niekomu dobrým spoločníkom.
Potom je tu Blackdog, je krížený s kokerom. Myslíme si, že musí mať zlé skúsenosti s ľuďmi, pretože zvykne hrýzť. Zvláštne je, že v útulku býva krotký, problém väčšinou nastane pri adopcii. Ľudia si ho zoberú domov a po nejakom čase vždy začne kúsať. Už nám ho takto vrátili z niekoľkých rodín. Raz bol dokonca v Nemecku, kde s ním mali rovnaký problém. Pri venčení je ale úplne v pohode. Chodia s ním von aj malé deti a nikdy nikomu neublížil. Podľa mňa nám takto chce dať najavo, že je tu spokojný a chce s nami zostať.
Bobiho sme našli vo veľmi zlých podmienkach v rómskej osade. Mal železnú reťaz vrastenú do krku, museli sme mu ju odstrániť chirurgickým zákrokom. Mal skutočne obrovskú ranu. Keď sa dostal z najhoršieho, zvykol si tak na dvoch, torch ľudí a to na ošetrovateľa a pár, čo ho chodí venčiť. Na iných reaguje agresívne. Býva vo výbehu s Blackdogom a oni dvaja tam vyzerajú byť úplne šťastní. Bobi si vybral ľudí, ktorí ho môžu chodiť venčiť a oni si vybrali jeho. Problémom však je, že si ho nemôžu zobrať a tak sa obávam, že si nový domov nenájde.
Ak mi niekto povie, že psíkom je v útulku zle, vždy použijem Bobiho a Blackdoga ako príklady. Vyzerajú u nás úplne spokojne.
Predpokladám, že to pre vás nie je vždy ľahké, dať psíka do novej rodiny či vidieť, že si ho nikto nechce adoptovať.
Najhoršie je pozerať sa im do očí. Keď idete venčiť psíka a vraciate ho naspäť do koterca s tým, že mu nemôžete pomôcť, je to veľmi zlý pocit. Preto ak sa im už zahľadím do očí, vždy im sľúbim, že urobím všetko preto, aby som im našla dobrý domov. Každý psík chce niekomu patriť, to na nich vidíte, možno okrem Bobiho a Blackdoga.
