Legendárne trio Spielberg/Hanks/Streepová rozohráva hru na pravdu.
Iba málo aktívnych filmárov má na konte toľko nezabudnuteľných zárezov ako Steven Spielberg. Jeho posledný počin Môj kamoš obor nás síce sklamal, to však neznamená, že sa na každý nasledujúci projekt tejto legendy nebudeme triasť nedočkavosťou.
Väčšinu diváckej priazne si tento rok zaiste získa jeho Ready Player One. Ako je však dobrým zvykom, Spielberg prichádza do kín takmer súčasne ešte s jedným menším a osobnejším projektom.
The Post si v zahraničí vyslúžilo skvelé ohlasy, preto je trochu prekvapujúce, že v Oscarovom boji bude mať v ohni iba dve želiezka. Jedno z nich patrí tradične Meryl Streep a druhú šancu bude mať v tej najprestížnejšej kategórii, teda Nejlepší film. Zaslúžene?
Prelom 60. a 70. rokov minulého storočia. Amerika je vo vojne s Vietnamom. Z Pentagonu uniknú tajné správy, vykresľujúce tento konflikt v jej pravom svetle. K týmto dokumentom sa dostane aj redakcia Washington Post.
Ich zverejnenie však môže mať za následok zničenie kariéry a životov nielen šéfredaktora Bena Bradleeho (Tom Hanks) či majiteľky Kay Grahamovej (Meryl Streep). Zvíťazí pravda, alebo politický tlak?
The Post: Aféra v Pentagone je retro. Svietenie, atmosféra aj vedenie príbehu pripomína kúsky zo 70. rokov. Teda dobu, v ktorej sa príbeh odohráva. Politické thrillery boli vtedy vďaka spoločenskej situácii v kurze a priniesli aj niekoľko klasík strieborného plátna.
Na rozdiel od nich však majster ostáva svoj a miesto depresívnej kritiky spoločnosti prináša titul hravejší a optimistickejšie ladený, než jeho vzory. Samozrejme, nejde o žiadnu komédiu, no tvorca, podobne ako pri nedávnom Moste špiónov, pristupuje k vážnej látke ľahkou rukou a myšlienkový presah mu tak nejako automaticky prebleskuje v druhom pláne.
K súčasnej dobe sa vyjadruje možno ešte viac, než k tej, kde je príbeh zasadený. Problematický prezident a jeho vzťah k médiám, ženská emancipácia a sila tlače sú nadčasové témy. A Spielberg ich dokáže predať s gráciou žijúcej legendy.
Všetky formálne finty sú takmer neviditeľné, no o to účinnejšie. Komplikované Kamińskeho zábery, Williamsova hudba, strih aj výprava sú v krásnej symbióze a napriek svojej kreativite nevytŕčajú. Vytvárajú konzistentný celok, ktorého skvelé dielčie aspekty si vychutnáte pri opakovanom zhliadnutí.
Najviac pozornosti tak na seba strhávajú herci. Tom Hanks a Meryl Streep sú istoty. Hlavne pri držiteľke 21(!) oscarových nominácií a víťazke troch sošiek si môžeme robiť srandu z toho, že by bola adeptkou na najprestížnejšiu cenu aj pri účinkovaní v novom filme Zdeňka Trošku. Jej kreácia je však zase raz strhujúca.
Myšlienkový plán a najsilnejšie dilemy patria jej postave a Streepová sa jej zhostila presne tak, ako sa od jej povesti očakáva. Motorom filmu je však Tom Hanks. Jeho neoblomný a tvrdý šéfredaktor je zahraný s veľkou chuťou. Morálna sila ide ruka v ruke s jeho štipľavým zmyslom pre humor a vytvára svoju najsympatickejšiu postavu za veľmi dlhú dobu.
Zvyšok obsadenia patrí menej známym tváram. Všetci si však možnosť byť vo filme legendy vážia a hrajú naplno. Aj vďaka dobre napísanému scenáru.
Ten sa síce spočiatku možno až príliš dlho venuje rozdávaniu kariet, no uvedenie do problematiky je vzhľadom na dobu udalostí pochopiteľné. Divák sa tak nestráca a všetky dramatické oblúky má predpripravené. Možno až na záverečnú bodku, ktorá súčasnému stredoeurópskemu tínedžerovi nemá čo povedať.
To však nevadí, pretože Aféra v Pentagone je určená skôr starším divákom. Využíva totiž postupy, ktoré už pomaly vymierajú a je to škoda. Ak si spomeniete na vyššie zmienený (a trošičku lepší) Most špiónov, tak snáď viete, ako to myslím. Bola by však škoda projekt kvôli tomuto prístupu vynechať.
Atmosféra doby, prostredia, popis práce redaktorov, presná remeselná stránka aj herecké úsilie vytvárajú celok, kde sa nehrá podľa falošných nôt a urobí veľkú radosť nejednému filmovému labužníkovi. A ostatným aspoň predvedie, ako sa točili filmy v časoch, keď plátnam nedominovali superhrdinovia.
Po dlhšej dobe som v kine sedel a celý čas sa priblblo usmieval počas diania na pláne. Táto veta však nemá vyznieť pejoratívne. Proste mi spôsobuje radosť po dlhšej dobe vidieť podobne natočený film. Napínavý, svižný a pritom po celý čas hravý, nehanbiaci sa za svoje tlčúce srdce. Navyše, absolútne profesionálne urobený.
Kde mnoho z vás uvidí sentiment, tak tam v skutočnosti prebleskuje sebadôvera tvorcov. Nepotrebujú vymýšľať vtipy, aby podrazili kolená vyzneniu scény. Zábavní sú v momentoch, keď sa to hodí a nedevalvuje to tak zážitok z diania na plátne.
Rovnako tak sa netlačí na pílu ani v dramatických pasážach. Spielberg je vynikajúci rozprávač a napätie vzniká z prirodzeného chodu príbehu a výstavby konkrétnej scény. Nie sú potrebné afektované prejavy ani výbuchy. Stačí jediný rakurz či pohyb kamerou, trefná veta, prípadne správny pohľad herca, aby bolo jasné, že sa hrá o veľa.
The Post: Aféra v Pentagone je Spielbergov návrat do skvelej formy. Nie je to síce taká bomba ako jeho najväčšie klasiky, ale ako potreba skúseného tvorcu vyjadriť sa na určité témy funguje takmer bezchybne. Nikto sa netvári, že robí originálny, doposiaľ nevidený a progresívny projekt.
Všetci chceli natočiť "iba" vynikajúci film, ktorým túžia niečo povedať. A to sa podarilo. Rovnako ako strčiť do vrecka väčšinu konkurencie, ktorá sa snaží o niečo podobné. 9/10
P.S. Ak túžite po pokračovaní, hneď po projekcii si pustite klasiku Všetci prezidentovi muži. Pri sledovaní pochopíte a môžete dokonca brať tento kúsok, ako prequel k Pakulovmu filmu.
