V panike sa snažíš ovládať telo, no neodpovedá ti. Hýbať vieš len vystrašenými očami. A bude to trvať týždne alebo mesiace.
Určite si už počul o nepríjemnej spánkovej paralýze alebo kóme. Prvý prípad zvyčajne vytvára ilúzie desivých postáv a objektov v medzispánku, ktoré robia snáď všetko možné, aby spravili tvoj spánok poriadne desivým zážitkom.
Kóma je zasa stavom hlbokého bezvedomia, kedy je človek na prahu smrti a množstvo jeho funkcií je umlčaných. Obidva prípady sú veľmi nepríjemnými zážitkami, no snáď ani desivá spánková paralýza sa nevyrovná niečomu, čo poznáme pod pojmom syndróm uzamknutia, locked-in syndrome.
Neobyčajné bezvedomie
Stav tiež možno poznať pod pojmom pseudokóma. Ak sa samotnej kóme povenujeme dlhšie, v človeku fungujú len základné funkcie a reflexy. Spôsobovať ju môže napríklad krvácanie do mozgu, otrava, cukrovka či zlyhanie pečene alebo obličiek. Ide o akési tuhšie bezvedomie, akurát chorého jednoducho nemožno prebrať. Nefunguje ani bolesť. Pacient o ničom nevie.
A ak kómu pomyselne posunieme na trošku ľahší level, dostaneme sa do veľmi vzácnej pseudokómy, teda syndrómu uzamknutia. Vtedy o sebe pacient vie, no to rozhodne nie je žiadna výhoda, pretože je týždne či mesiace uväznený vo svojom tele, ktoré nedokáže ovládať. Pozoruhodne, chorý vie často hýbať očami, teda, pokiaľ nejde o silnejší prípad, total locked-in syndrome.
Najhorší zážitok
Do pseudokómy sa človek dostáva po zdravotných nehodách. Len si predstav, ako desivé musí byť zobudiť sa v nemocnici, netušiac, čo sa vôbec deje. Keď sa pokúsiš pohnúť rukou či nohou, jednoducho to nejde. Nevieš kde si, čo je s tebou, či vôbec žiješ alebo si po smrti a čo sa bude diať ďalej. Žiadny kúsok tvojho tela neodpovedá a si odkázaný v panike hľadieť do stropu. Do krvi prúdi adrenalín, valí sa na teba neznesiteľný stres a panika. Celé telo funguje, akurát nič neodpovedá tvojmu mozgu, akokoľvek sa snažíš.
Všetko môže byť navyše sprevádzané bolesťou a inými spôsobmi utrpenia. Popredný britský denník The Independent v auguste roka 2012 do tlače uviedol príbeh Tonyho Nicklinsona, ktorý si vtedy prechádzal syndrómom uzamknutia už po ôsmy rok. Jeho tvár je večne skrútená v obrovskom utrpení. Nemá právo na to byť usmrteným, aj keď o to žiadal najvyššie súdy. Tony sa stretáva s bolesťou a túži umrieť, no britská legislatíva mu to stále nedovoľuje. Samotná pseudokóma je podľa neho osud výrazne horší než bežná smrť.
Syndróm je vo finále neporaziteľný
V podobne desivej situácii sa nechce ocitnúť nikto na svete. Syndróm bol objavený v roku 1966 Jerome Posnerom a Fredom Plumom, no preskúmaný je len málo. Na konto si ho zvyčajne pripisujú otrávenia, traumatické zranenia, no napríklad i mozgová porážka. Rozhodne nejde o ochorenie, skôr o dôsledok najrôznejších zranení, otráv či úrazov.
Rovnako ako pri kóme, pacienta nie je možné prebudiť. Pritom o sebe plne vie, no o zobudení rozhoduje jeho ľudské telo. Dĺžka pseudokómy je však zvyčajne kratšia než doba obyčajnej kómy a navyše, otvorené oči veľmi pomáhajú. Blikanie pred očami a navádzanie zreníc dokáže chorému napomôcť znovu získať kontrolu nad svalstvom. Len málokedy sa však pacientovi podarí získať plnú kontrolu nad telom. Zvyčajne sa zlepší jeho psychický stav, no fungovať začnú len niektoré časti tela.
To však znamená, že postihnutý človek nemôže akýmkoľvek spôsobom ani len komunikovať. Žmurkanie, prikyvovanie či reč skrátka nefungujú a jedinú nádej poskytuje elektroencefalogram, teda zapisovanie elektrického potenciálu v mozgových bunkách. Už roky totiž dokážu vedci "čítať myšlienky" - naše neuróny totiž neustále vydávajú elektrické výboje a tie dokážeme zachytávať prostredníctvom špeciálnych zariadení.
