Zásahy z najvyšších kruhov, fantastický Milan Ondrík či temná atmosféra, ktorá bude vyrážať dych. Ste pripraveníi na film, ktorý môže prepísať dejiny modernej slovenskej kinematografie?
Keď v novembrových uliciach roku 1989 bojovali ľudia za demokraciu, chceli konečne štát, kde vládne spravodlivosť. Štát, v ktorom bude tajná polícia slúžiť občanom. Netušili, že slúžiť bude, ale len tým vybraným. A dokonca ruka v ruke s mafiou. Film Únos pripomína, že k spravodlivému a čestnému štátu sa stále len blížime a kým sa s minulosťou nevyrovnáme, tak o demokratickej spoločnosti budeme len rozprávať. Projekt sa na našom webe s pribúdajúcimi ukážkami tešil stále väčšej a väčšej pozornosti zo strany čitateľov (viac si môžete prečítať na tomto odkaze), a práve preto sme sa rozhodli vyspovedať priamo režisérku Marianu Čengel Solčanskú, ktorá sa s nami podelila nielen o svoje pocity počas nakrúcania, ale nám aj odhalila, čo približne od filmu môžeme v kinách očakávať.
Venovať sa v prvom rade budeme vašej nadchádzajúcej snímke Únos, ktorá do slovenských kín dorazí 2. marca tohto roku. Kde u vás prvýkrát skrsla myšlienka na nakrútenie filmu s touto témou?
Pri vzniku filmov môžeme rozoznávať dva hlavné princípy. Jeden je producentský a jeden autorský. Autorský je ten, keď scenárista alebo režisér nosí v sebe látku, prípadne konkrétny námet a hľadá producenta, ktorý by sa ho ujal. Ten druhý prístup je taký, že producent má látku, tému a hľadá autora, ktorý by ju prijal za svoju a premenil na skutočnosť. Únos mal takúto cestu.
Ľudia vás poznajú hlavne skrz Legendu o lietajúcom Cypriánovi či Láske na vlásku. Aj napriek tomu, že máte za sebou napríklad réžiu drámy Miluj ma alebo odíď, nestretli ste sa s názormi okolia, že si beriete až príliš veľké sústo?
Nie. Po odbornej stránke som bola na túto látku pripravená úplne. Vyštudovala som politológiu a kultúrológiu na Filozofickej fakulte v Nitre, päť rokov som bola v kontakte s prednášajúcimi politikmi a odborným výkladom spoločenských, kultúrnych a politických udalostí v dejinách nášho národa. Nasledujúce päťročné štúdium filmovej réžie a predchádzajúce filmy ma zasa učili, ako natočiť príbeh, aby ste sa chceli naň dívať.
Projektu ste sa ujali až po výmene celého tvorivého a produkčného štábu, dokonca ste prepisovali scenár aj v dňoch medzi nakrúcaním. Myslíte si, že to mohlo uškodiť konzistentnosti snímky? Ako ste sa zvládali vysporiadať s prácou pod takýmto veľkým tlakom?
Projektu som sa ujala po tom, ako sa producent nedokázal stotožniť s literatúrou, ktorú pripravoval iný tím scenáristov. Zveril sa mi, že nie je šťastný z vývoja, aký príprava naberá a obával sa možného výsledku. Predstavila som mu svoju cestu k uchopeniu témy a začali sme úplne od začiatku. Dva roky som iba študovala problematiku a písala scenár. Necítila som iný tlak, ako nedostatok peňazí a času. Opäť sme nakrúcali v neuveriteľnom strese a doslova s nožom na krku.
Sme si vedomí, že ide o pomerne citlivú tému, no môžete nám prezradiť, či sa „niektorí ľudia z vyšších kruhov“ pokúšali ovplyvniť vývoj snímky?
Pokúšali. Na Slovensku sa totiž všetci poznáme. Viete, hovorí sa, že cez troch známych sa každý pozná s každým. Takže kamarátov kamarát mal kamaráta, ktorý hovoril... vlastne s každým, kto vám napadne, verte mi. Ale pri týchto otázkach rada zdôrazňujem, že sme natočili hraný film. Je to fiktívny príbeh, to je vlastne úloha hraného filmu, rozprávať fiktívny príbeh. Je inšpirovaný udalosťami deväťdesiatych rokov na Slovensku, to je fakt. V podstate vznikol práve preto, lebo atmosféru a udalosti tých čudných rokov ešte nikto takýmto spôsobom a takouto formou v slovenskej audiovizuálnej tvorbe nespracoval.
Dbali ste na autenticitu celého prípadu podľa všetkých dostupných informácií, alebo príbeh balansuje vo fiktívnom svete s niektorými reálnymi prvkami?
Dbali sme na autenticitu atmosféry doby. Dnešným dvadsaťročným sa ťažko opisuje tá atmosféra diskoték, čudnej módy, cigaretového dymu, tvárí bez úsmevu, strachu o to, čo bude, strachu, že nás vyhodia z práce, že nám pol roka nedajú výplatu, že policajt nie je, aby chránil, ale aby pýtal výpalné, že miesto v bare, kde je nápis V.I.P. patrí výlučne holohlavým chlapcom a „majiteľom“, že zlato na krku určuje status a všetko, kompletne všetko sa vybavuje cez „peňáze“, cez jednu po papuli alebo cez bratranca. Že si netreba otvárať ústa, lebo jedného dňa zmiznete, že v Dunajskej po zotmení netreba provokovať, respektíve vyjsť z domu, že krásne čašníčky sa vždy až veľmi dobre poznajú s majiteľom a že majiteľ diskotéky je zemepán, že vyhadzovači majú na rukách krv a niektoré veci sa riešia na faktúrku, že keď niekto neplatí, stačí mu poslať návštevu, ktorá si s ním „pohovorí“. A najťažšie bolo nasnímať to tak, aby to nebolo smiešne. Lebo smiešne to ľahko mohlo byť. Ale verte mi, že v tých časoch sa týpkom v šušťákoch, slivkovomodrých sakách a kravatách so zlatými sponami, s devinou na zadnom sedale auta dovezeného z Nemecka nikto nahlas nesmial. Nebude sa ani divák v kine.
V posledných rokoch nás stále viac a viac zaujímajú skvelé výkony Milana Ondríka, ktorý je známy tým, že sa na svoje úlohy vždy poctivo pripravuje. Ako sa chystal na túto rolu?
No, pravdu povediac, vyrazil mi dych. Ako jediný z hercov sa chcel so mnou stretnúť sám v kaviarni a rozdebatovať si svoju postavu, rozobrať ju na cimpr-campr. Hľadal ju, premýšľal o nej, skúšal si ju, keď bol sám so sebou. A potom ju „rozbalil“ a vlastne som ho nemusela korigovať. Ponúkol riešenie, stal sa spoluautorom svojej postavy a ja som sa do jeho stvárnenia Chalaniska zamilovala, takže ho budem vláčiť po svojich filmoch, kým ich budem nakrúcať. Podobné to bolo s Heribanom. Uvidíte ho úplne inak ako toho týpka z Hornej Dolnej. Málokto z tých, čo nechodia do Národného divadla tuší, že Heriban je klenot medzi hercami, Bohom obdarený neskutočnou muzickosťou. Ale ja by som mohla o hercoch písať ešte tri strany. Pracujem totiž s tými, ktorým verím a ktorých milujem.
Aký slovenský film vás naposledy zaujal alebo milo prekvapil?
Každý ma milo prekvapí. Mám rada slovenskú kinematografiu, som na ňu pyšná a chválim sa, že som jej súčasťou, kedykoľvek vystrčím nos k českým susedom. Nejestvuje zlý slovenský film. Každý, aj ten najslabší, má zmysel. A na každom sa učím.
Uvidíme vo filme aj akčné scény, alebo pôjde skôr o komornú drámu postavenú na dialógoch a interakciách postáv?
Uvidíte dobrý film.
Ak by mal film úspech a dobré ohlasy, šli by ste opäť do podobného projektu? Krátka história nášho štátu predsa ponúka mnoho námetov na ďalšie projekty a na rozdiel od Českej republiky máme snímok o vyrovnávaní sa s vlastnou minulosťou žalostne málo.
Nikdy v živote už nechcem a nebudem točiť kriminálku. Viete prečo? Netešila som sa na pľac. Nebola som v tomto projekte šťastná. Prieči sa to mojim vlastným diváckym preferenciám. Nie som, naozaj nie som divákom kriminálok, ani len Poirota a to je naozaj nesmierne jemne rozprávaný cyklus vrážd. Zakaždým, keď som sa vo februári o piatej ráno nútila vypiť kávu a navliecť sa do vysokohorského oblečenia, vediac, že dnes budem točiť mozog rozstreknutý na sedadle auta, som sa modlila, aby bol koniec. Ale to máte tak, už v škole nás učili, že keď je na pľaci veselo, v strižni obyčajne príde plač. Proste, dobrá nálada na nakrúcaní býva často predzvesťou zlého filmu. Lebo to, čo je medzi stovkou ľudí v štábe smiešne a frajerské, môže na plátne odrazu vyznieť trápne.
My režisérke za rozhovor ďakujeme a prajeme mnoho úspechov nielen so snímkou Únos, ale aj s nadchádzajúcimi projektmi, na ktorých bude pracovať. A čo vy? Aký je zatiaľ váš názor na tento, pravdepodobne najočakávanejší slovenský film roka? Podporíte ho návštevou kina? Diskusia je vaša.
