4 mesiace, 3 týždne a 2 dni patrí ku skutočným európskym skvostom.
V odbornejších kuloároch sa momentálne pokladajú rumunské filmy k tomu najlepšiemu, čo európska kinematografia ponúka. Osobne to však povedať nemôžem, keďže mám tento kúsok zeme filmársky takmer neprebádaný. Prvé nakuknutie do Draculovej zeme skrz surovú drámu 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni bolo každopádne to najlepšie, čo som v posledných dňoch videl. Ostatne o tom svedčí aj mnoho prestížnych filmových ocenení, z ktorých musím spomenúť Zlatú palmu z filmového festivalu v Cannes.
A čím je táto rumunská dráma taká výnimočná? Môže za to najmä silný príbeh odohrávajúci sa na konci totalitného režimu. Snímka nás zavedie do pochmúrneho a klaustrofobicky ladeného vysokoškolského internátu, kde nám režisér Cristian Mungiu servíruje prierez jedným dňom dvoch spolubývajúcich, Otilie a Gábity. Ošarpané chodby internátu pôsobia ako nekonečná sieť bludísk, ktoré navodzujú pocity zúfalosti a beznádeje, čo možno chápať metaforicky vzhľadom k súčasnej situácii. Nejde totiž o výpoveď bežného dna. Tento je pomerne odlišný. Gábita je tehotná a práve dnes sa chystá svoj nenarodený plod potratiť. Nejde však do nemocnice, ale na hotelovú izbu. Potraty sú totiž postavené mimo zákon. Cena za prípadné odhalenie je naozaj vysoká. Či už pre dievčinu, ktorá potrat podstúpi, alebo pre lekára, ktorý takýto zákrok vykoná, hrozí niekoľko ročné väzenie. Veľkou oporou je jej priateľka a spolubývajúca Otília, ktorá vybavuje všetky možné záležitosti ako hotel či chirurga, ktorý je ochotný pomôcť aj napriek podstupujúcemu riziku.
Film perfektne zobrazuje bezútešné prostredie rumunskej Bukurešti v roku 1987, kde sú k sebe ľudia ľahkovážni a pohŕdavý tón je počuť z každej recepčnej za pultom. Na to, aby režisér navodil dusivú atmosféru, nepotrebuje dnes už typické komunistické klišé, ale nápady žmýka najmä zo surovej a krutej reality totalitného režimu, kde sa za každú prácu očakáva protislužba v podobe úplatkov či v lepšom prípade obdarovaním „podpultových“ cigariet. Smutné však je, že podobné správanie sa u nás ako aj v celom východnom bloku natoľko zakorenilo, že je stále prítomné a peniaze či konexie dokážu aj dnes vybaviť skutočne mnoho. Prístup režiséra k filmu je potom skutočne ukážkový. Skutky neodsudzuje, no ani nezľahčuje a divákovi servíruje obraz bez zbytočných fráz či moralizovania. A hoci sa jedná o vyobrazenie jediného dňa, film v sebe ukrýva omnoho viac. Ak teda ešte nemáš s rumunskou tvorbou žiadne skúsenosti, 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni je perfektný štart.
