Miesto, kam by si sa asi nechcel ísť pozrieť.
Súostrovie Vonkajšie Hebridy aj s neveľkým ostrovom Barra sme rozoberali ešte pred pár dňami, ale škótskych ostrovov ukrývajúcich zaujímavú minulosť a dokonca aj prítomnosť je oveľa viac. Na to, aby si objavil širokou verejnosťou dávno zabudnuté hrôzy z vojnového obdobia nemusíš cestovať len do odľahlých oblastí Tichého oceánu, kde sa po vojne testovali atómové bomby, ale stačí sa prísť pozrieť na miniatúrny ostrovček s názvom Gruinard, tentoraz v súostroví Vnútorné Hebridy. Keď sme sa minule zaoberali mierumilovným pohľadom na to, ako sa žije na Barre, dnes je trochu zvláštnejšie opisovať ostrov, na ktorý sa dnes síce zvedaví turisti môžu prísť na vlastnú zodpovednosť pozrieť, ale niekoľko desaťročí patril medzi miesta, kam ľudská noha nemohla vkročiť.
Experimenty na ostrove Gruinard začali v roku 1942 a ich hlavným iniciátorom neboli žiadne dohody alebo pakty, ale iba čistý strach z toho, čo by s britskými mestami mohli spraviť útočiaci Nemci prostredníctvom chemických a biologických zbraní, na ktorých údajne nepretržite pracovali v utajených strediskách najlepší nemeckí vedci. Briti si postupom času uvedomovali zvyšujúce sa riziko, a tak sa začali obzerať po účinných látkach, ktoré by sa dali v prípade útoku použiť ako odvetný krok voči nemeckým mestám. Voľba nakoniec padla na antrax, čo je nebezpečné infekčné ochorenie spôsobené baktériou a na človeka sa môže preniesť hneď niekoľkými spôsobmi, spomedzi ktorých je najzávažnejšie vdýchnutie jej spór. Zdravotné komplikácie potom väčšinou vznikajú v podobe pľuzgiera s čiernym stredom a aj keď existuje vakcína, mnohí odborníci ešte stále o jej úplnej funkčnosti pochybujú. Problémom roztrúsenia spór antraxu je v prípade neliečenia silnými antibiotikami 50 až 80-percentná úmrtnosť a v druhej svetovej vojne by takýto biologický útok na veľké mestá znamenal prakticky hotovú katastrofu.
Briti preto dlho neváhali a ako miesto svojho smrteľného experimentu si vybrali spomínaný ostrov Gruinard, ktorý vyhovoval nielen svojou polohou, ale najmä rozlohou, keďže jeho dĺžka je niečo viac ako 2 kilometre a šírka asi kilometer, takže Briti ho mohli celý zamoriť spórami. Napriek nemeckej hrozbe samozrejme pri testovaní nemohli byť použité ľudské ciele, a preto Briti priviezli na ostrov asi 60 oviec, zavreli ich do ohrady a potom už len čakali, ako budú zvieratá na spóry reagovať. Neprešli ani celé tri dni a efekty sa začali dostavovať, keď ovce zomierali jedna za druhou a Briti si mohli mädliť ruky, pretože objavili skvelú zbraň, ktorá by mohla byť použitá na Nemecko. Najhoršie na celej situácii bolo, že po prípadnom antraxovom útoku by sa najskôr nakazil dobytok zo špeciálnych zhodených nahromadených ľanových semienok a z infikovaného mäsa by potom pomaly, ale isto dostávali antrax aj nemeckí obyvatelia. Našťastie, tento scénar nemusel byť vo vojne skutočne použitý, veď už len predpoklady odborníkov z tej doby, že antraxová infekcia by dokázala spraviť z trojmiliónového mesta na niekoľko desiatok rokov mesto duchov, naháňali strach.
Jeden problém však pre Britov zostával a tým bol samozrejme ostrov Gruinard. Zamorený kúsok pevniny v mori nemohol byť dlhé roky využívaný na akékoľvek účely a všade po ňom boli pripevnené značky s nápismi zákaz vstupu, aby sa náhodou nič netušiaci ľudia na loďkách nerozhodli malý ostrov preskúmať. Situácia zostala nezmenená až do roku 1986, keď sa do čistenia ostrova pustila jedna britská spoločnosť a že jej to dalo poriadne zabrať. Odstránená musela byť vrchná vrstva pôdy a na zbavenie ostrova antraxu bolo použitých viac než 280 ton formaldehydu, čo bolo obrovské množstvo, ale našťastie sa to podarilo a ostrov bol po otestovaní ovcami opäť otvorený aj pre verejnosť. Niekoľko ľudí sa síce vyjadrilo, že ostrov už nikdy nebude úplne zdravotne nezávadný a radšej by ani neskúšali vydať sa naň len tak zo zvedavosti, aby sa im náhodou nepodarilo nadýchať sa zabudnutých spór, ale keby ťa tvoja zvedavosť naplno ovládla, predsa len sa naň môžeš vyskúšať ísť pozrieť.
