Jakub Solin prepája umelecký cit, technické myslenie aj športovú energiu do jedného vizuálneho jazyka. „Aj pri reklamách či iných projektoch rozmýšľam, ako tam dostať pohyb. Mám pocit, že všetko funguje lepšie, keď to nie je statické“ hovorí.
Jakub Solin je človek, v ktorom sa prirodzene stretáva viac svetov – umelecký, technický aj športový. Dlho hľadal smer, v ktorom by dokázal tieto oblasti prepojiť, nielen si vybrať jednu z nich.
Postupne prešiel od tradičného kreslenia a grafického dizajnu k animácii a videu, kde začal nachádzať väčší priestor na experiment a vyjadrenie. Na prvú kameru si našetril práve vďaka animáciám a grafickému dizajnu a postupne začal natáčať rôzne projekty – od folklórnych súborov, cez eventy, až po športové a klubové akcie. Zlom nastal, keď sa prvýkrát dostal k natáčaniu tanečníkov, čo sa stalo základom jeho dnešnej tvorby.
Dnes sa venuje najmä tanečným videám a vizuálom. Študoval marketingovú komunikáciu v Bratislave, kde sa dostal do kreatívneho prostredia a stretol množstvo inšpiratívnych ľudí. Napriek tomu, že nepochádza z umeleckej rodiny, si svoju cestu k tvorbe postupne vybudoval sám.
Teraz spolupracuje s menami ako Simon Šinka či Laci Strike, so skupinou KRS Movement či školou Riverpark Dance School, ktorá zastrešuje Souljam, krOWN a The Wave. Práve pre nich tvorí Jakub gro svojej práce.
Tým, že točíš tanec, venuješ sa mu aj ty sám? Alebo ťa to niekedy nelákalo?
Ľudia si zo mňa robia srandu, že keď stále točím tanečné videá, tak by som to už mal vedieť aj zatancovať — ale ja som nikdy netancoval. Najbližšie k tomu bol futbal, ktorý som robil celý život. Inak vôbec. Jediný moment bol asi venček, kde som musel tancovať.
A neláka ťa to ani teraz, keď sa na to stále pozeráš?
Asi mi stále viac hovorí kamera ako samotný pohyb.
Keď si hovoril, že si točil aj iné veci ako tanečné, v čom je podľa teba najväčší rozdiel? Možno v samotnom procese natáčania?
Ak ide o niečo čisto komerčné, kamera je v podstate najdôležitejšia časť produkcie — všetko sa točí okolo nej. Má sa viac času pripraviť záber a často sa ide aj 20-krát ten istý shot, aby bol úplne dokonalý.
Pri tanci je to iné — tam sú v centre tanečníci. Kamera je dôležitá, ale keď máš na sete napríklad 50 ľudí, nemôžu tancovať jednu vec štyri hodiny.
Pracujeme aj s výdržou tanečníkov, aj s časom. A čím viac ich je, tým väčšia šanca, že niečo nebude úplne sedieť — preto musí byť každý take maximálne sústredený a dobrý, aby bol použiteľný, aby nás potom nemrzelo, že „sakra, tu si pohol kamerou doprava, keď si ešte nemal“.
Máš aj ty vlastne nejakú svoju „choreografiu“? Tým, že ich točíš? Že vieš, kde máš byť, čo máš robiť a kam sa pohybovať?
Keď sa choreografia tvorí priamo na klip, vždy si ju s choreografom prejdeme dopredu — pozície, presuny v priestore a podobne. Ja dávam tipy, čo môže fungovať kamerovo alebo svetelne, oni zasa väčšinou vedia, z akého uhla to má fungovať.
Potom sa snažím napočúvať hudbu a hýbať sa s kamerou tak, aby sedela mne aj pohybu. Po rokoch v tanečnej komunite mám pocit, že pohybu už viac rozumiem a viem ho lepšie čítať kamerou.
Keď sú tanečníci len na markírovanie, najprv si ich pohyb pozerám a skúšam ho „chytiť“ kamerou — niekedy idem s nimi, inokedy proti nim. Baví ma hľadať, ako prepájať kameru, telo a rytmus do jedného pohybu.
Je to už to, čím sa živíš?
Už by sa dalo povedať, že áno. Stále sa venujem aj iným projektom, ale posledného pol roka sa to preklopilo do toho, že väčšinu príjmu mám z tanečnej oblasti.
Máš aj nejaký štýl tanca alebo hudby, ktorý ťa najviac baví točiť?
Asi hip-hop. Tým som začal a práve tam cítim najväčšiu slobodu v práci s kamerou.
Dá sa vyhrať s každým štýlom, ale pri hip-hope mi sedí tá tvrdosť aj to, že kamera nemusí byť stabilná. Môžu sa tam diať úplné divočiny, ktoré by sa pri spoločenských tancoch alebo heels choreografiách až tak nehodili.
Môžem kameru vytrhnúť z ruky, podať ju niekomu, šprintovať s tanečníkmi alebo sa hádzať, kam treba — len aby to vyzeralo zaujímavo. Tá voľnosť pohybu je tam obrovská.
Čiže práve tá energia štýlu a sloboda práce s kamerou ma na hip-hope baví najviac.
A prichádzaš väčšinou s nápadmi alebo lokáciami ty, alebo choreograf?
Väčšinou to tvoríme spolu. Sú aj projekty, kde ľudia už majú všetko vymyslené a zavolajú ma len ako kameramana — vtedy prídem a snažím sa čo najlepšie zrealizovať ich víziu.
Potom sú ale aj veci, kde ideme úplne od začiatku spolu. Tam je kreatívny proces spoločný — riešime lokácie, vizuál aj atmosféru. Choreografiu nechávam na nich, ale často chodím aj na tréningy, aby som vedel, čo pripravujú.
Takže ťa baví aj to dohadovanie, skúmanie a všetko okolo toho?
Presne toto ma na tom baví najviac. Spolupráca s poprednými choreografmi ma veľmi posúva — fascinujú ma ich pohľady na kameru, tanec aj tvorbu. Ja som často skôr technický článok, oni sú úplne free a vymýšľajú, ja riešim realizáciu a možnosti.
Najviac ma posúva samotná spolupráca aj strih — zábery si triedim a analyzujem a potom spolu riešime finálny výsledok. Často mi otvoria nové pohľady, lebo nie sú limitovaní technikou. Ja už viem, čo sa „nedá“, ale oni prinesú nápad, ktorý ma prinúti skúsiť to inak — a zrazu to funguje.
Najcennejšie je, že si tým otváram nové možnosti, ktoré potom prenášam aj do reklám a spotov. Najviac ma teda baví práve práca s kreatívnymi ľuďmi s vlastnou umeleckou víziou.
Stávajú sa počas natáčania aj spontánne zábery? Alebo je väčšina vecí pripravená dopredu?
Pri veľkej produkcii „Like Jennie“ sme mali takmer všetko pripravené dopredu — moodboard, storyboard, naplánované zábery, ktoré sme si boli vopred skúšať aj priamo na mieste.
Aj v tomto prípade sa nám stalo, že niektoré dokrútky sme na mieste úplne zmenili, lebo sme zistili, že to vie fungovať ešte o niečo lepšie. Veľa vecí vzniká priamo na sete — niečo napadne mne, niečo choreografovi, a keď je všetko setnuté a máme ešte čas, skúšame nové veci.
Ako to funguje napríklad, keď točíš choreografie, s ktorými tanečné školy chodia aj po súťažiach?
Vtedy beriem aj ďalších kameramanov, aby sa točilo naraz z viacerých uhlov — tanečníci tak nemusia ísť toľkokrát ten istý úkon a máme viac materiálu. Ja točím hlavné celky, ostatní detaily alebo iné strany.
Veľmi sa mi to osvedčilo, lebo pri strihu mám potom aj prekvapenia zo záberov, ktoré som na sete ani nezaregistroval. Čiže veľa vecí vzniká spontánne a nie je úplne pripravených dopredu.
Baví ťa aj strihanie? Tá celá postprodukcia?
Pri tanečných veciach áno. Aj tým, že často sedím pri strihu spolu s človekom, ktorý tvoril choreografiu, a to je veľmi obohacujúce.
A vieš si predstaviť výsledok už počas toho, ako točíš?
Hneď ako vidím, ako to odtancovali, mám v hlave predstavu, ako by to mohlo fungovať. Potom sa už len snažím dostať čo najbližšie k tejto predstave. Nie vždy sa to úplne podarí, ale už to mám celkom vytrénované.
Najviac musím domýšľať prechody — napríklad medzi lokáciami alebo časťami choreografie. Kedy presne „odhodím“ kameru bokom, aby sme sa mohli presunúť do ďalšieho priestoru.
Toto je asi časť, kde najviac pracuje predstavivosť. Musím mať v hlave flow celého videa ešte predtým, než vznikne.
Ako dlho ti väčšinou trvá finálny edit videa? Napríklad pri nejakom tanečnom klipe?
Keď ide o tanečné vizuály okolo dvoch minút, tak pri tom pokojne sedím aj štyri dni dokopy — aj s feedbackom, gradingom a všetkými detailmi. Pri „Like Jennie“ som to robil asi päť dní vkuse aj so všetkým.
A pritom si človek možno ani neuvedomí, koľko práce je za dvojminútovým videom. Je tam strašne veľa detailov, ktoré sa dajú riešiť a vylepšovať donekonečna.
Ale keď ide o minútové video, tak to je za deň-dva hotové. A potom sú tu ešte open classy, ktoré točím večer po tanečných hodinách. To sú väčšinou one-takey — niekto si chce zatancovať, ja to natočím a video má štyridsať sekúnd.
Keď mám doma rozrobených desať alebo pätnásť takých videí z jednej tanečnej hodiny, tak ich mám za dve-tri hodiny hotové celé.
Na aké ďalšie videá si ešte hrdý okrem „Like Jennie“? Také, ktoré ti prirástli k srdcu?
Veľká výzva bol určite vizuál „Motomami“, ktorý sme robili s Mony Sakman. Mali sme letsdanceový set len na hodinu a pol až dve po skúškach tanečníčok z KRS Movement a ešte sme prehovárali osvetľovačov, aby s nami ostali. Za krátky čas sme museli vytvoriť niečo funkčné, ale Moni to mala super premyslené a veľa sme potom doladili v postprodukcii.
Veľmi ma bavilo aj to, keď ma Simon Šinka zavolal točiť content pre tanečníkov na koncerte Sima v Trnave. Všetky ostatné kamery išli po Sime a ja som sledoval len tanečnú performance — skúšky, BTS aj vystúpenia. Podobné veci som potom robil aj pre tanečníkov Laciho Strikea na Separovom štadióne, či Saru Rikas na Majálese.
Silný bol pre mňa aj projekt s mojou priateľkou, kde vymyslela choreografiu aj dej klipu. Video začínalo na výšku pre reels a postupne sa preklápalo do widescreenu, aby lepšie fungovalo pri väčšom počte tanečníčok. Natáčali sme aj v noci na červenej benzínke — dokonca tam prišla polícia, keď sme vytiahli svetlá, ale našťastie sme mali povolenie.
A máš niekoho, s kým by si chcel spolupracovať? Dream collab?
Asi nemám konkrétnu vysnívanú spoluprácu. Skôr mám víziu, že by sa to raz dostalo viac za hranice Slovenska. Už aj to, keď sme párkrát išli točiť do Česka, bolo pre mňa super — sadnúť do áut, naložiť techniku a ísť tvoriť do Prahy.
A ani nemám konkrétneho človeka, s ktorým by som vyslovene túžil spolupracovať. Skôr sa snažím chytiť každú dobrú príležitosť, ktorá príde.
Bavilo by ťa robiť aj klipy na pesničky?
Ak je tam tanec, tak áno. Niektoré klipy som už robil aj pre interpretov, ale úprimne ma až tak neťahá robiť čisto interpreta bez pohybu alebo tanca.
Na akých projektoch s interpretmi si už robil?
Pomáhal som pri niektorých klipoch pre Moma, točil som aj zimný freestyle v Jasnej pre Ega k novému albumu. Ale v klasickom rapovom svete je už veľa veľmi šikovných chalanov, ktorí to robia na vysokej úrovni, a asi ma to až tak neláka.
Čiže aj do budúcna ťa to stále najviac ťahá cez tanec?
Áno, aj pri reklamných kampaniach či iných projektoch rozmýšľam, ako tam dostať pohyb alebo tanec, lebo mám pocit, že všetko funguje lepšie, keď to nie je úplne statické.
