Filozofia nábrežného parku odráža silnejúci urbanistický trend: namiesto masívnych zásahov vsádza na maximálnu citlivosť k prostrediu. Na pravom brehu Dunaja nájdeš štyri land arty, pričom ich autori pracujú s tým, čo tam príroda nechala.
Hlavným princípom návrhu nábrežného lesoparku je podľa architekta Antonína Němca z ateliéru krajinnej architektúry ZAAN architects, zachovanie pôvodného krajinného charakteru lužného lesa.
Antonín Němec vysvetľuje, že takýchto území v meste postupne ubúda a práve revitalizácia nábrežného parku má potenciál zostať autentickým fragmentom dunajskej krajiny v jej prirodzenej podobe. Návrh preto stojí na princípoch minimálnych zásahov, rešpektu k prirodzeným procesom a zachovania lužného lesa ako živého ekosystému.
Naším cieľom nebolo územie pretvárať, ale umožniť mu ďalej existovať a fungovať v podmienkach mesta.
Umenie v prírode a nové možnosti trávenia voľného času
Prírodný lesopark s rozlohou takmer 3,6 hektára ponúkne kombináciu upravených pobytových zón a voľnejších prírodných častí ponechaných prirodzeným procesom.
Nenájdeš tu betónové promenády ani osvetlenie. Územím povedie prehľadná sieť peších trás s priepustnými povrchmi, od stabilných štrkových chodníkov až po prírodné štiepkové cesty vedené medzi porastmi. V podmáčaných miestach pribudnú drevené lávky, ktoré umožnia pohyb bez poškodzovania pôdy a koreňových systémov stromov.
Land-artové diela do tohto prostredia vstupujú ako zvýraznenie toho, čo tam príroda už vytvorila.
Za všetkými inštaláciami stojí kolektív troch autorov – Antonín Němec, Anton Čierny a Jaroslav Kyša. Spoločne navrhli všetky štyri diela.
Štyri diela, jeden kolektív, jedno územie
Anatómia ticha funguje na jednoduchom, ale silnom princípe – pracuje s padnutým stromom ponechaným presne na mieste, kde spadol. Žiadne presúvanie, žiadne aranžovanie. Kmeň je rozrezaný na segmenty, ktoré jemne levitujú na subtílnej oceľovej konštrukcii.
Autori dodávajú, že namiesto toho, aby kmeň odstránili ako „prekážku“, povýšili ho na umelecký objekt. „Dielo nekonkuruje prírode, ale ono ju rámuje. Je to oslava prirodzeného kolobehu života a zániku, čo je absolútne v súlade s tým, ako nábrežný park ako celok vnímame – ako divočinu v srdci mesta, ktorú netreba korigovať, ale citlivo vnímať.“
Plochy rezov nie sú drevené – sú z vysoko leštenej nehrdzavejúcej ocele so zrkadlovým leskom. Namiesto letokruhov (ktoré sú záznamom celej histórie stromu) uvidíš odraz oblohy, listov alebo vlastnej tváre. Drevo zastupuje minulosť a biologický čas, oceľ zachytáva prítomný okamih.
„Anatómia ticha nie je inváziou do priestoru, je to zvýraznenie toho, čo tam už bolo. Chceli sme vytvoriť bod, ktorý návštevníka spomalí a prinúti ho vnímať toto miesto nielen ako rekreačnú zónu, ale ako živý, neustále sa meniaci organizmus,“ vysvetľuje Antonín Němec.
Antikor a oceľ boli zvolené pre svoju odolnosť – zrkadlové plochy vydržia počasie aj priamy kontakt. Kmeň bude medzitým prirodzene starnúť, meniť farbu a textúru. Tento proces je súčasťou umeleckého zámeru.
S interakciou ľudí samozrejme počítame. Land art v mestskom prostredí nemôže byť nedotknuteľným fetišom.
Dielo Vyhliadka je priestor určený na pokojné rozjímanie a hlboké prepojenie s prírodnými živlami. Návštevník tu môže porovnávať dlhovekosť lesa s dĺžkou ľudského života.
Znie to možno filozoficky, ale v praxi ide o priestor, kde sa jednoducho zastavíš, sadneš si a začneš vnímať okolie.
Dielo Miesto a čas zase stavia na dialógu medzi stabilitou artefaktu, dynamikou vodného živlu, pominuteľnosťou živého organizmu a aktom starostlivosti.
Sito je interaktívny objekt vytvorený z veľkého kmeňa stromu, do ktorého sú vyrezané otvory pre riečne kamene. Spája industriálny zásah s organickým materiálom a vďaka zapojeniu návštevníkov sa v čase neustále mení. Kamene budeš môcť presúvať, dopĺňať, meniť kompozíciu. Dielo tak nikdy nebude vyzerať rovnako, presne ako samotný Dunaj.
Nábrežný park by mal byť pre verejnosť prístupný v lete 2026. A hoci sa o území na pravom brehu Dunaja vedú rôzne diskusie, jedno je isté – štyri land arty, ktoré tu vznikajú, sú dôkazom, že rozvoj územia a rešpekt voči prírode nemusia byť v rozpore. Niekedy stačí padnutý strom nevyhodiť, ale pozrieť sa naň inak.
