Ľubka stratila dieťa v 5. mesiaci: Týždeň som pod srdcom nosila živé dieťa, o ktorom som vedela, že neprežije (Rozhovor)

Ľubka prišla o svoje dieťa v piatom mesiaci tehotenstva. Spoločne s partnerom sa im zrútil svet, no postavili sa na nohy. Ľubka nám napísala, pretože si myslí, že o takýchto tragédiách by sme sa v spoločnosti mali rozprávať viac a je presvedčená, že to pomôže iným ženám a párom, ktoré niečo podobné zažili.

Ako sa dozvedela o tom, že ich dieťa to neprežije? Čo jej pomohlo prekonať najťažšie chvíle, ako to zvládal jej partner, ako vyzeral zákrok a ako by utešila inú ženu, ktorá potratila?

Ako človek premýšľa o svojom dieťati, ktoré sa mu nikdy nenarodilo?

Je to veľmi ťažké, pretože som nášho chlapčeka päť mesiacov nosila pod srdcom. Cítila som jeho pohyby a brali sme ho už ako súčasť našej rodiny. Keď žena stratí manžela, je z nej vdova, keď dieťa príde o rodiča, je z neho sirota, ale neexistuje pomenovanie pre to, keď rodič stratí dieťa, pretože tá bolesť sa nedá pomenovať.

Sú dni, kedy na neho nemyslíš?

Nie, ešte je to čerstvé. Stratili sme ho len pred necelými tromi mesiacmi.

Povedzme, že príde deň, keď na neho nepomyslíš. Myslíš, že si to budeš vyčítať, alebo ti odľahne, že dokážeš byť šťastná a zažiť pekný deň bez všetkých tých bolestivých myšlienok?

Na začiatku som mala momenty, keď som sa cítila vinná, že sa usmievam a cítim aj chvíle šťastia. Rozprávali sme sa o tom s priateľom, ktorý ma utvrdil v tom, že si to nemôžem vyčítať a nebola to moja chyba. Budem s tou bolesťou žiť celý život, ale mám právo žiť ďalej.

Ako sa cítiš teraz?

Z rozhovoru mám stres, ale celkovo sa už teraz cítim oveľa lepšie. Mám okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhajú. Táto téma je veľké tabu, ale občas príde na to, že to musím niekomu povedať, keď napríklad vedeli, že čakáme bábo a zrazu nikde nie je. Viackrát sa mi stalo, že keď som o tom začala rozprávať, rovnakú skúsenosť opísali aj iné ženy.

Cítila si aj niečo iné ako smútok či bezmocnosť? Možno hnev?

Určite hnev. Človek vtedy ale nevie, ako sa má cítiť. Pamätám si, že mi bolo veľmi zle.

Prečo si sa o tom chcela rozprávať takto verejne?

Pretože sa o tom rozpráva málo a je to téma, ktorej by sa malo venovať oveľa viac.

Vyčítaš ľuďom, ak sa tvária, že sa ich to netýka, respektíve, že pred tým zatvárajú oči v snahe neprežívať a nepredstavovať si tú bolesť?

Ženám to nevyčítam, pretože teraz viem, aké to je. Skôr to vyčítam doktorom, ktorí takéto veci študujú a nevenujú sa im dostatočne. Ženám veľmi pomôže, keď budú vedieť, že v tom nie sú samy, že sa to deje často a že je bežné, že sa tehotenstvo skončí potratom.