- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Netradičného umelca sme navštívili v jeho ateliéri. Prezradil nám podrobnosti o svojich pikantných dielach aj proces, akým vznikajú.
Fascinujú ma tie najmenšie detaily odliatkov zahalené nánosom farby a laku, akými sú napríklad zježená koža v rozkroku modelky. Vyvolávajú vo mne otázky: Bola modelke zima? Alebo ju proces odlievania vzrušoval? Sochy ma tiež nútia premýšľať, prečo do toho tie ženy išli: Chceli si privyrobiť alebo potešiť svojho partnera?
Počas rozhovoru neprestávam blúdiť očami po stenách ateliéru. Nedokážem odtrhnúť zrak od desiatok nahých ženských tiel s dokonalými krivkami, ktoré vystupujú z obrovských rámov. Hoci precízne odliatky toho odhaľujú veľa, vďaka veľkej dávke estetiky na mňa nepôsobia ani prvoplánovo, ani vulgárne.
V hlave si začnem predstavovať samotný proces odlievania. Kto si zaplatí niekoľko tisíc eur za to, aby mu v dome viselo torzo neznámej nahej ženy? Platí si za umenie alebo za príbeh?
„Spravil som približne 150 odliatkov,“ odpovedá Slavomír Gibej mnohým známy pod prezývkou Gibon na moju otázku, koľko ženských tiel už odlial. Jedným dychom mi prezrádza, že medzi modelkami mal aj rôzne známe osobnosti.
Hoci svoje diela nevystavuje v galériách, pravidelne ich nájdeš na Erotickom veľtrhu. „Moja práca ma dostáva na nezvyčajné miesta...“ zhodnotí.
Napríklad občas chodím vystavovať na prominentné súkromné akcie spojené s erotikou.
Ešte predtým ako odhalíme zákulisie šteklivých sôch a ukážeme si dielo, v rámci ktorého Slavomír odlial štyridsať ženských prirodzení, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti naše reportáže o zaujímavých ľuďoch páčia, podporiť nás môžeš vstupom do klubu Refresher+.
Svätyňa ženskej krásy
Jeden z dvoch ateliérov sochára Slavomíra Gibeja sa nachádza uprostred bratislavskej panelákovej džungle v jednej z bývalých sídliskových kotolní. „Denne okolo nej musia prejsť desiatky ľudí bez toho, aby tušili, aké tajomstvá ukrýva,“ pomyslím si. Keď prekročím prah navonok obyčajnej budovy, ocitnem sa v priestoroch, ktoré mi pripomínajú svätyňu ženskej krásy.
Steny ateliéru sú plné aktov dievčat zmyselných tvarov a na jednej z poličiek sa vynímajú detailne odliate ženské prirodzenia. Len čo podídem bližšie, uvidím sochára v zafúľanej zástere ako šmirgľom obrusuje nedokonalosti z majestátnych pŕs svojho nového diela.
„Dobrý deň, pán Gibej,“ pozdravím sa a muž rýchlo preruší prácu, aby sa mi mohol venovať. Už na prvý pohľad na mňa Slavomír pôsobí dojmom umelca so slobodnou dušou, ktorý žije tým, čo robí.
V rýchlosti ma prevedie celým ateliérom a na záver krátkej exkurzie ma zdvorilo ponúkne vínom. Bohužiaľ, dnes ešte budem šoférovať, a tak musím odmietnuť. Slavomír teda naleje za pohárik vína aspoň sebe, posadí sa oproti mne a dá mi priestor na otázky.
Zahľadený na množstvo zaujímavých sôch ani sám neviem, kde začať. Keďže ma zo všetkého najviac zaujíma ich príbeh, nedá mi neopýtať sa, akým ženám tieto krivky patria.
„Keď som s tým pred desiatimi rokmi začínal, najprv som oslovil svoje známe, či by do niečoho takého nešli. Keď som im priblížil, ako si predstavujem výsledné diela, väčšina z nich súhlasila. Neskôr som začal oslovovať modelky na spoluprácu aj cez Instagram. Niektoré, ktoré videli moju prácu, mi dokonca samy napísali,“ priblíži mi Gibon s tým, že stihol odliať už približne stopäťdesiat ženských tiel.
Väčšinou išlo o playmates, bohaté manželky, missky a pornoherečky. Odlial napríklad Silviu Kucherenko alebo švédsku pornoherečku Linu Nilsson. Udivene zdvihnem obočie.
Sochár mi jedným dychom prezrádza, že mladé modelky sú ochotné urobiť to zadarmo. „Jednoducho sa im páči moja práca a tešia sa, že ich telo môže byť súčasťou nejakého môjho diela. Vždy sa však s nimi dohodnem, že ak na konkrétnu sochu nájdem kupca, dám im odmenu z predaja.“
Slavomír Gibej vyštudoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Po škole začal podnikať v oblasti reklamy. Počas dvoch dekád v tomto odbore spolupracoval na veľkom množstve kampaní a publikácií. Keďže jeho reklamná agentúra nestačila držať krok s dobou a nenaladila sa na vlnu digitálneho marketingu, skrachovala. V roku 2014 sa Slavomír po ťažkom životnom období rozhodol vrátiť k umeniu a začal tvoriť prvé sochy z odliatkov ženských tiel.
Estetickú sochu robia línie tela
Keď už viem, na čie telá sa prostredníctvom diel pozerám, môžeme s Gibonom nahliadnuť hlbšie do „ich príbehu“. Ten sa začína priamo predo mnou, na polohovateľnej koženej pohovke zaprášenej od sadry.
„Keď ku mne príde nejaká modelka, najskôr jej vysvetlím celý proces odlievania. Potom sa vyzlečie donaha a ja jej telo nastavím do pózy, ktorú budem odlievať. Keď je to nutné, vypodložím ju rôznymi vankúšmi či podstavcami,“ priblíži mi sochár. Dodáva, že telo modelky musí dostať do takej pózy, aby línie vyzerali esteticky. Keďže modelka leží v danej polohe približne štyridsať minút, musí jej byť pohodlná.
Slavomír následne ženu nakrémuje mastným krémom a začne na ňu ukladať mokré sadrové obväzy, ktoré kopírujú jej krivky. Na mokrú sadru namontuje úchyty z bambusových palíc, a keď zatuhnú, odoberie ich.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
„V tomto momente získam formu a končí sa odlievací proces. V rámci výroby samotnej sochy formu vyplním tuhnúcou hmotou a podľa toho, či bude umiestnená v interiéri alebo v exteriéri, určím výrobný proces. Ten prebieha v ateliéri klasickými postupmi a technológiami za použitia sadry, akrylu a epoxidu. Vyžaduje si pravidelné schnutie. Výroba jedného diela preto môže trvať aj celý mesiac,“ vysvetlí mi Gibon.
Podľa jeho slov prebieha odlievanie vždy veľmi profesionálne a čo najkomfortnejšie pre modelku. Zažil aj vtipné situácie.
„Rád spomínam napríklad na príhodu s jedným manželským párom. Keď ku mne prišli, všetko na odlievanie som už mal pripravené, poslal som ju preto do druhej miestnosti, aby sa vyzliekla. Vrátila sa zahalená v župane, aby som ani náhodou nevidel z jej tela o nič viac, než si to odlievanie vyžaduje,“ spomína Slavomír s tým, že žene sa chystal odliať zadok a chrbát.
Samotný proces odlievania prebehol bezproblémovo. „Zostávalo mi už len vyplniť sadrou medzeru medzi jej stehnami. Keďže som videl, aká je hanblivá, nechcel som jej tam pchať prsty ani žiadne nástroje, a preto som zarobil pol litra sadry, ktorý som len vylial do priestoru...“ zaspomína si sochár s úškrnom na perách a ja už začínam tušiť, kam jeho príbeh smeruje.
Počkal, kým sadra zaschne, a potom odliatok postupne začal odoberať z modelky. Plecia povolili, chrbát povolil, ale spodná časť odliatku sa nechcela ani pohnúť.
„Vedel som, že musí byť o niečo zachytená. Povedal som si, že to bude maximálne len nejaký jeden nešťastný bod, a tak som sa odliatok pokúsil potiahnuť, aby som ho uvoľnil.
Žena vtom skríkla od bolesti a vypadlo z nej, že má na prirodzení piercing. Vagínu mala prepichnutú štyrmi krúžkami, o ktoré sa zachytila sadra.
Našťastie, podarilo sa mi od jej tela bezpečne oddeliť formu. Zvyšky sadry prichytenej na piercingoch som však ešte niekoľko minút musel prácne rozbíjať kladivkom,“ hovorí sochár cez slzy smiechu.
„Toto dielo som nazval Inpi*no.“ Presne viem prečo
Zo začiatku túžil Slavomír svoju prácu vystavovať v galériách. Hovorí, že napísal takmer do všetkých, ale väčšina ho odignorovala. Tie, ktoré mu odpovedali, odpísali, že jeho práca „neprezentuje ich vkus“.
Pýtam sa, čo bolo kameňom úrazu. Či práve „autentická odhalenosť“ jeho diel. Slavomír má však iné vysvetlenie.
„Myslím si, že mali problém s tým, že veľmi jednoduchým spôsobom prichádzam k veľmi estetickému výsledku. Ktokoľvek by chcel stvárniť podobnú sochu, musel by ju prácne vymodelovať. To, čo by inému umelcovi trvalo týždne, mne zaberie 20 minút. Bežný výtvarník nie je schopný prijať moju tvorbu, keď vie, koľko energie a času ho stojí, aby sa svojou zručnosťou dostal k podobnému zobrazeniu, ktoré si ja ,na hulváta‘ prevezmem zo ženského tela,“ priblíži mi sochár.
Záujem o jeho tvorbu však prejavili organizátori pražského Erotického veľtrhu, ale aj najväčšieho erotického veľtrhu v Európe Venus v Berlíne. Svoje diela tu vystavuje každý jeden ročník. „Pochopil som, že aj keď ma galérie nechcú, o nič neprichádzam. Táto jedna výstava mi stačí na to, aby som našiel zákazníkov na celý ďalší rok. Okrem toho ma Praha spojila so skutočne zaujímavými ľuďmi,“ prezrádza mi umelec.
Napríklad občas chodím vystavovať aj na prominentné súkromné akcie, ktoré bývajú spojené s erotickou náplňou.
„Dostal som zákazky pre erotické salóny a spolupracujem s jednou českou erotickou televíziou,“ pokračuje Slavomír a zoberie ma do druhej miestnosti svojho ateliéru.
Počas toho mi prezrádza, že televízia pravidelne prezentuje jeho sochy v predeloch a vo zvučkách v programe. Naposledy ho oslovili, aby im do pripravovanej relácie vyrobil obrovský obraz plný ženských prirodzení.
„Má ísť o sériu troch kusov obrazov, pričom na každý potrebujem odliať tridsať až štyridsať vagín, ktoré sa nemôžu opakovať. Keď som nahral na internet inzerát, že zháňam na toto dielo modelky, sám som zostal prekvapený, pretože som dostal toľko odpovedí, že som na všetky ani neodpísal,“ prezrádza Slavomír a ukáže mi veľkolepé dielo.
Úprimne, neviem sa naň vynadívať. Prvýkrát v živote si vďaka nemu uvedomujem, ako rôznorodo môžu vyzerať ženské prirodzenia.
Pred mojimi očami je minimálne dvadsať vagín a každá vyzerá úplne inak. Sú menšie, väčšie, užšie, s takmer neviditeľnými, ale aj gigantickými pyskami.
Slavomír uvidí údiv v mojich očiach a dodá: „Toto dielo som nazval Inpi*no.“ Presne viem prečo.
Sochy viac kupujú ženy
Slavomírove sochy stoja od 2- do 4-tisíc eur. Ide o luxus, ktorý nie je pre každého. Domnievam sa, že najčastejšími zákazníkmi budú dobre zabezpečení páni. Sochár ma však rýchlo vyvedie z tohto omylu.
„Najčastejšie majú záujem ženy – či už ide o manželky rôznych bohatých podnikateľov, alebo o rozvedené dámy, ktoré vysúdili veľký majetok. Sochu si občas zadovážia aj mladé páry. Drvivá väčšina mojich klientov sú však ženy vo vekovom rozmedzí od 35 do 40 rokov – čiže dámy, ktoré na to už majú peniaze, ale zároveň stále aj postavu,“ priblíži mi Slavomír s tým, že ak príde do jeho ateliéru 20-ročné dievča, takmer vždy len ako modelka.
Slavomír mi zároveň prezrádza, že práve teraz sa chystá spustiť novinku, ktorá by mohla zaujať aj pánov.
„Keďže samotné odlievanie môže byť pre niekoho obrovský zážitok, rozhodol som sa vymyslieť koncept, v rámci ktorého môže byť záujemca aj spoluautorom diela. Sám si vyberie ženu, ktorú chce odliať, z mojej databázy modeliek, príde do ateliéru a bude mi počas neho asistovať. Modelku si dokonca môže nastaviť do takej polohy, v akej by chcel mať výslednú sochu. Samozrejme, ja na základe svojich skúseností klientovi vysvetlím, čo je realizovateľné a čo nie,“ vysvetlí mi sochár.
Hoci sa mi tento koncept zdá zaujímavý, nedá mi neopýtať sa, či modelkám prítomnosť tretej osoby neprekáža.
„Pozor, samozrejme s rukavicami a so štetcom,“ uvedie sochár veci na pravú mieru. „Sú modelky, ktorým to vôbec nevadí, a naopak. Ja svoje modelky poznám, a teda viem, ktorú by som mal v prípade takejto spolupráce osloviť,“ prezrádza mi Slavomír.
Nielen erotika, ale aj bežné sochy a posmrtné masky
Okrem sôch totiž robí aj odliatky rúk a tváre – na jeho Instagrame som videl napríklad bustu Ibrahima Maigu či dokonca posmrtné masky.
Prezrádza mi však, že omnoho radšej odlieva živých, keďže ide o komplikovaný proces. „Ak má niekto záujem o posmrtnú masku blízkeho zosnulého, musí rýchlo reagovať. Je potrebné zorganizovať odlievanie do troch dní po smrti, potom sa telo už deformuje, stráca pružnosť a je to nemožné. Taktiež musí ísť o zosnulého, ktorý zomrel rýchlou a nečakanou smrťou. Ľudia, ktorí boli dlhodobo chorí, majú po smrti veľmi zničenú tvár,“ dodáva s tým, že tieto služby robí za vyššiu odmenu, keďže musí pracovať s mŕtvolou.
Predtým než sa rozlúčime, mi stihne povedať, že robí aj normálne sochy. „Vyrábal som napríklad sochu maršala Malinovského či Krištofa Veselého,“ priblíži a ukáže mi fotografie týchto diel na mobile.
Moje oči zablúdia aj na digitálne hodinky v hornom rohu displeja. Hoci mám pocit, že som iba teraz do ateliéru prišiel, som tu bezmála dve hodiny. Omnoho dlhšie než niektoré ženy, ktoré sem prišli zvečniť svoje telo a ich krivky vystupujú z rámov zavesených na stenách ateliéru už mesiace.
Hoci by som sa na sochy dokázal pozerať ešte dlho a rovnako dlho počúvať ich príbehy, je načase rozlúčiť sa. So sochárom si potrasiem rukou, a len čo prekročím dvere ateliéru, ocitnem sa naspäť v nudnej realite. Vôkol mňa sa namiesto ladných ženských kriviek týčia už len socialistické paneláky vytvárajúce chladnú betónovú džungľu.
