Česká interpretka, ktorá miluje anime, cosplay a hudbu, nám prezradila trochu viac o tom, ako bola obeťou domáceho násilia a šikanovania. Priblížila tiež, prečo vždy vyčnievala z radu.
Má ostrý slovník, nenechá si skákať po hlave a vždy sa ako prvá zastane žien, keď vidí, že ich niekto obťažuje či uráža. Jej tvorba rozdeľuje divákov na dve časti, no nerobí si z toho príliš ťažkú hlavu.
Gabriela Žaludová alias Playstation Princess je česká raperka a influencerka, ktorá sa už v sobotu 28. októbra pobije pod MMA pravidlami s českou tiktokerkou Satnady na turnaji Clash of the Stars. V rozhovore pre Refresher sme sa však zápasu venovali minimálne, oveľa viac sme preberali to, ako sa stala človekom, ktorým je dnes, a čím všetkým si musela prejsť.
Ak ťa zaujímajú rozhovory s influencermi či ľuďmi z komunity bojových športov, podpor nás a pridaj sa do klubu Refresher+. Budeš si môcť prečítať napríklad rozhovor so zabávačom a boxerom Berginom, ktorý sa takisto pobije pod pravidlami MMA v Clash of the Stars, či so súčasným šampiónom českej organizácie Tomášom Križanom alias Dynamom z Naked Bananas.
Patríš medzi kontroverzné, no vysoko sledované osobnosti v Česku. Píšu ti na sociálnych sieťach aj nejakí slovenskí fanúšikovia? Koľko ich cca je?
Áno, jasné. Nestíham to síce až tak sledovať, pretože tých správ mi chodí naozaj veľa, ale píšu mi aj Slováci. Navyše so Slovákmi som stále v kontakte, keďže zopár ich zamestnávam vo svojom podniku Anime Coffee & Secondhand Bar.
Poďme trochu prebrať, čo predchádzalo tomu, než si sa stala tým, kým si dnes. Máš vybudovaný istý imidž, máš hudobnú kariéru raperky aj pevnú komunitu okolo seba, ale kto bola Playstation Princess pred rokmi? Aké bolo tvoje dospievanie? Bola si outsiderkou?
Bola som vždy outsiderkou, pretože som mala celkom náročné detstvo. Na vysvetlenie, nevyrastala som najskôr v Česku, ale vo Švajčiarsku so svojimi českými rodičmi. Tam som aj začala chodiť do školy. Otec ma dal na katolícku školu, pričom ja som bola ateistkou. Už to ma nejakým spôsobom vyčlenilo z kolektívu.
Prešla si si v škole aj šikanou?
Áno, cítila som, že nezapadám. Nemala som veľa kamarátov a s tými ľuďmi som si príliš nerozumela. Uzavrela som sa do seba a trávila som veľa času sama. Hrávala som napríklad hry na Playstation. Potom sa stalo to, že môj otec, keď som mala zhruba desať rokov, nás zrazu presťahoval do Južnej Ameriky, konkrétne do Venezuely. A opäť som vyčnievala, pretože som bola jediné biele dievča v škole. (smiech)
Prečo práve Venezuela?Bol aktívny biznismen a napadlo mu, že tam postaví apartmány a Česi tam budú potom chodiť na dovolenky. Nebol to však príliš dobrý nápad a nikdy sa nezrealizoval. Samozrejme, predtým než sme tam išli, musel nás o tom celom presvedčiť. Mne nahovoril, že mi tam kúpi poníka. Nikdy mi ho však nekúpil. Prehovoril aj babičku, ktorá s nami vtedy žila, a mama nemala inú možnosť než ísť nakoniec tiež.
Ako sa ti tam žilo a ako si sa tam dorozumela?
Hneď prvý týždeň po presťahovaní ma rodičia dali do školy, pričom som v tom čase vedela iba po nemecky. Nevedela som po anglicky ani po španielsky. Ničomu som spočiatku nerozumela. Bolo to pre mňa veľmi stresujúce.
Potom som sa naučila po španielsky aspoň na komunikačnej úrovni. Zaujímavé tiež bolo, že moja mama chodievala stále na turnusy do Švajčiarska. Pracovala tam a vlastne živila celú rodinu. Môj otec bol totiž v tom čase na dôchodku, jednoducho nepracoval. Zaujímal ho len šach a pivo.
Ako dlho to takto trvalo?
Keď som mala, myslím, 15 rokov, mama povedala, že to už takto nemôže ďalej fungovať, a povedala mi, že si môžem vybrať, či ísť späť za ňou do Švajčiarska alebo ísť žiť do Česka. Vybrala som si druhú možnosť a šla som na školu, kam chodili prevažne deti politikov. Nosili sme uniformy a všetko sa vyučovalo aj v angličtine a španielčine.
Išla si tam sama?Áno, mama zostala vo Švajčiarsku, chodila ma však kontrolovať každý mesiac. Česko bolo pre mňa najlepšou alternatívou, jedinou nevýhodou bolo práve to, že som žila sama. Všetko som síce mala zaplatené a zabezpečené, ale bola som sama v neznámom prostredí a musela som sa ešte zdokonaliť v češtine, pretože dovtedy som vedela iba základy.
Paradoxne keď si porovnám ľudí v Česku a vo Venezuele, vo Venezuele boli ľudia príjemnejší a nešikanovali ma za to, že napríklad neviem ich jazyk. Na druhej strane bývanie tam nebolo úplne ideálne, obzvlášť po tom luxuse, ktorý sme mali vo Švajčiarsku. Vo Venezuele to bol iný svet. Všade boli zrazené psy, rozpadnuté autá. Bola tam zlá zdravotná starostlivosť a veľká kriminalita.
Predpokladám, že si sa v Česku časom aj tak adaptovala...
Áno, ale bola som veľká rebelka. Bola som predsa len dospievajúca tíndežerka a nechcelo sa mi úplne chodiť do školy. Robila som problémy.
Ako napríklad?Napríklad že ma v šestnástich chytili policajti, ako som v meste opitá. Stále som sa hádala s mamou. Nemali sme dobrý vzťah. Vadilo mi, že si príde raz za mesiac a začne mi zrazu diktovať, čo mám robiť. Všetko zhoršilo to, že som sa stala obeťou domáceho násilia zo strany môjho vtedajšieho priateľa.
Bol jediný človek, ktorého som mala nablízku, no správal sa ku mne otrasne. Potom som si našla ďalšieho, ktorému som pomohla rozbehnúť kariéru. Boli sme spolu štyri roky, ale mala som pocit, že nebudujem nič vlastné a nie som vôbec kreatívna.
Vtedy si si povedala, že chceš pútať pozornosť a vyčnievať z radu?
Robila som pár rokov v korporáte a dostala som sa na celkom vysokú pozíciu. Časom som si vzala hypotéku a dostala sa do stereotypu. Niekomu by to stačilo, ale ja som stále chcela niečo viac. Chcela som mať niečo vlastné, a tak som si vzala ešte pôžičku a vytvorila som si už spomínaný vlastný podnik Anime Coffee v Prahe, ktorý spája všetko, čo milujem. Oblečenie, cosplay, hry, koncerty.
Vymyslela som si vlastný koncept, našla som si priestor a bola som vlastne aj „murárka“, keďže som si takmer všetko spravila sama. Až neskôr mi došlo, aký šialený nápad to bol, pretože som nikdy nerobila v gastropriemysle ani za barom. Nevedela som, čo všetko k tomu potrebujem a aké povolenia si musím vybaviť. Postupne som sa však všetko naučila, spravila som si promo a rozbehla to.
Mávate tam tiež rôzne prednášky. Budúci mesiac tam bude napríklad prednáška aj o mentálnom zdraví. Mala si aj ty v minulosti psychické problémy?
Mávala som depresie. Neverila som si, nenávidela sa, no začala som to riešiť a chodiť k psychiatričke.
A ako si sa dostala k hudbe?
Bola som v metalovej komunite, ale napadlo mi, že by som chcela robiť rap. Samozrejme, že od kamošov som preto dostala slušný hejt, ale šla som do toho aj tak. Časom som začala robiť aj koncerty, keďže som sa chcela zdokonaliť vo vystupovaní na pódiu pred ľuďmi. Istý čas mi v tom však bránil môj ďalší priateľ.
Vyslovene nechcel, aby som robila hudbu. Mala som preto od muziky dokonca na chvíľu pauzu a riešila som skôr kariéru v korporáte. Potom som sa k tomu vrátila. Všetky klipy som si robila sama, nebola som pod žiadnym labelom. Všetko som si platila zo svojho.
Plánuješ v blízkom čase nejaký release?
Áno, pracujem na celistvom albume, ktorý bude mať 15 songov a bude jedinečný, úplne odlišný od súčasnej tvorby, pretože každý song bude úplne iný žáner. Bude tam trap, metal, hyper-pop-punk, drum’n’bass a podobne. Bude to rozmanité. V niektorých pesničkách budem spievať po anglicky, v iných po španielsky.
Kedy to vyjde?
Ešte koncom roka, v decembri. Bude to môj debutový album a vyjde pod vydavateľstvom Supraphon. Prednedávnom som s nimi podpísala zmluvu. Mám inak v šuflíku aj dva videoklipy. Chcem sa hudbe venovať fakt naplno, pretože ma to baví, robí šťastnou a napĺňa ma to.
Zastavil by som sa ešte trocha pri tých koncertoch, keďže tvoje vystúpenia bývajú často poriadne divoké a občas sa „zvrhávajú“. Čo najšialenejšie si počas vystúpenia zažila?
Bola to určite šou na festišistickom festivale v Brne a nepochybne to bolo aj typom podujatia. Keďže som už skôr začala podporovať a volať na akcie aj menej známych interpretov a umelcov z rôznych sfér, chodia so mnou, kde sa dá. Niektoré dievčatá na mojich vystúpeniach tancujú. Je to vždy taká „girl power performance“.
V tom Brne so mnou práve bola jedna striptérka a druhá bola veľmi voľnomyšlienkarská. Začali sa počas šou vyzliekať a skončili bez podprsenky. Inak, celý ten koncert sa už len začal tak, že som sa na niečom mokrom a klzkom na pódiu pošmykla a takmer spadla. Neviem, či to bol lubrikant alebo niečo podobné, no poprosila som niekoho, aby to upratal.
Zrazu vyskočil na stage úplne nahý týpek, upratal to a utiekol preč. (smiech) Celkovo tam bolo publikum úplne šialené a prispôsobila som tomu aj setlist. Nakoniec vybehli všetci na pódium a vyzeralo to tam ako skupinové orgie. Bolo to zábavné. V každom prípade, ja som zostala oblečená.
Predpokladám, že pre vyzývavé outfity či podobné vystupovanie ti často píše veľa úchylov a chodia ti asi aj sexuálne či finančné návrhy. Ako to vnímaš a ako na to reaguješ?
Nie je to iba môj problém. Tento typ ľudí oslovuje všetky dievčatá. Samozrejme, čím viac je niekto na očiach, tým viac ho otravujú. Keď to niekto preženie, buď na to nereagujem, alebo si z neho spravím srandu.
Obťažoval ťa niekto už aj osobne na verejnosti?
Áno, našli sa aj takí. Niektorí ľudia nepoznajú hranice a majú aj nejaké poruchy. Nechápu a nevedia, čo je vlastne nevhodné. Najviac si to však vždy odnesú introvertky, ktoré sa až tak nevedia voči nim brániť. Preto keď vidím, že sa niečo také deje, okamžite to idem riešiť a týpka dám do laty. Myslím si, že to isté by mal spraviť každý.
V skladbe Onlyfans vravíš, že OF nepotrebuješ, lebo máš peňazí dosť. Platí to stále? Neplánuješ aj ty v budúcnosti profitovať na tejto platforme?
Onlyfans som si medzičasom paradoxne založila. V tom čase som si to asi ani z mojej pracovnej pozície nemohla dovoliť, keďže som pracovala v korporáte. V každom prípade, nikdy som nevravela, že mi to vadí. Mala som na to pozitívny názor. Keď sa podobný obsah tým dievčatám páči a sú s tým v pohode, prečo by to nemohli dať na platformu, kde to niekto ocení? Ja tiež rada fotím citlivejší obsah, a predsa len Instagram nie je na tento typ fotiek úplne vhodný z hľadiska obmedzení a pravidiel.
Aký content tam ponúkaš ty? Úplnú nahotu?
Mám to zatiaľ iba pár týždňov a ponúkam content v spodnej bielizni.
V súčasnosti to vyzerá tak, že nemáš núdzu o financie. Čo ti zarába najviac peňazí?
Je to môj klub.
Poďme už k tomu najaktuálnejšiemu, teda k tvojmu plánovanému MMA zápasu s českou tiktokerkou Satnady na najbližšom turnaji Clash of the Stars. Môžeš trocha priblížiť váš spor?
Najskôr som ju vyzvala a myslela som si, že spolu budeme v pohode a budeme to brať športovo. Potom som sa dozvedela, že o mne rozpráva nejaké veci, ktoré nie sú pravda. Nato ma obvinila, že som ju ohovárala, pričom to taktiež nebola pravda, a nakoniec sa všetko vyhrotilo, keď prišla do môjho podniku a obula sa do mňa. Strčila som do nej, lebo narušila môj osobný priestor, a dali sme ju napokon vyviesť.
Súperku si sotila aj na poslednom staredowne, až musel zasiahnuť ochrankár. Nebolo to zbytočné?
Spätne som nad tým uvažovala a dospela som k tomu, že som sa dala vyprovokovať a nemala by som si to tak brať k srdcu. Hlavne odkedy trénujem, zmenila som úplne mentálne nastavenie a beriem to fakt vážne. Trénujem naozaj každý deň a mám super trénera. Chcem v klietke dobrý zápas, no už teraz som sama na seba hrdá, pretože som si ani nemyslela, že niekedy dokážem niečo podobné.
Nikdy predtým som totiž nerobila žiaden šport. Plus ja mám veľmi silné ADHD, a teda mám problémy so sústredením. Robím vždy viac vecí naraz. Bojové športy ma naučili byť v prítomnom okamihu a viac premýšľať nad tým, čo práve robím. Zrazu vypnem, cvičím a poslúcham pokyny trénera.
Aká je tvoja predikcia zápasu?
Nechcem hovoriť žiadne predikcie. Mám pokoru a som si vedomá toho, že Satnady trénuje dlhšie a má šancu poraziť ma. Avšak verím si, aj keď ma veľa ľudí podceňuje. Ja sa tomu plánujem venovať aj naďalej a chcem byť v tomto športe skutočne profíčkou.
Bude to inak čisto MMA zápas?
Bude to MMA, ale bez kolien a lakťov.
Clash of the Stars síce rastie na popularite, no právom sú niektorí ľudia priamo z profi bojovej scény znepokojení tým, že organizátori hazardujú so zdravím niektorých účastníkov. Ako vnímaš to, že volajú zápasiť aj hendikepovaných ľudí, prípadne čo vravíš na súboje dvaja na dvoch alebo traja na jedného? Zdá sa ti to v poriadku?
Keď to oni sami chcú a teší ich to, prečo nie? Podľa mňa je práve pre týchto ľudí super, že môžu byť istým spôsobom tiež obľúbení. Boli celý život šikanovaní a nebyť Clashu, možno by si nič v živote neužili. Takto sa aspoň zviditeľnia a ukážu ostatným, že nie je až taký problém mať hendikep.
