Krtíšanka Majka jazdila kamiónom po svete, aby si zarobila na čajovňu: V Portugalsku nás prepadli prostitúti (Rozhovor)

Režem si to strmými uličkami cez pol Slovenska priamo do centra Veľkého Krtíša. Mojím cieľom je Splnený sen. Nie však môj, ale Majky Patakovej, ktorá kvôli nemu musela zdolať omnoho viac strmých uličiek a kilometrov než ja. Státisíce kilometrov na kamióne s plným prívesom. Tak znie skrátene príbeh útlej ženy na veľkom vozidle s ešte väčším snom. Snom otvoriť si vlastnú čajovňu, do ktorej som práve dorazil.

Len čo otvorím dvere a predstavím sa, privíta ma s úsmevom na perách. Nepodráždi ju ani to, že ju vyruším pri jedle. Z ciest musí byť naučená na rušivé vplyvy pri obede. Pribehne za mnou a pohotovo mi ponúkne čaj. Vypýtam si silný „prebudzovák“, keďže sa chcem na jej zážitky z čias, keď svet križovala hore-dole, koncentrovať.

Zatiaľ čo mi jej kolegyňa pripraví čaj, Majka doobeduje. Očami prechádzam po stenách útulnej čajovne ozdobených lapačmi snov, keď si ku mne prisadne bývalá kamionistka. „Môžeme ísť na to,“ prehovorí s entuziazmom a dáme sa do reči. 

Ľudia, ktorí ťa sledujú, vedia, že názov tvojej čajovne predstavuje pre teba obrovskú symboliku. Naozaj totiž ide o tvoj splnený sen, na ktorý si si zarobila jazdením na kamióne. Mala si predtým aj nejaké iné zamestnanie?

Veľmi dávno som pracovala ako grafička v Lučenci. Keď som tam skončila, nejako som sa len pretĺkala životom. (smiech) Vyskúšala som si prácu v kvetinárstve, ale aj pri pásovej výrobe. Práve vo fabrike som si uvedomila, že takéto práce nie sú pre mňa. Cítila som totiž, že sa potrebujem veľa hýbať a robiť niečo kreatívne.

Neskôr som dva roky pracovala v bare, čo ma bavilo omnoho viac než predošlé zamestnania. Keďže som veľmi zhovorčivá osoba, vyhovovala mi práca s ľuďmi. Hoci to bolo fajn obdobie, vedela som, že omnoho radšej by som viedla vlastný podnik.

Prečo si si zvolila práve čajovňu?

V tom čase som už chodievala po lúkach a po lesoch, kde som zbierala rôzne bylinky. Študovala som si o nich a učila sa, ako ich ďalej spracovať – napríklad na čaje. Keďže ma to bavilo, zdalo sa mi to prirodzené.

Chápem. Čo sa dialo potom? Už si mala víziu, potrebovala si ju len zrealizovať?

Áno, ale na to som, samozrejme, potrebovala mať nejaké peniaze, ku ktorým by som prácou v bare asi nikdy neprišla. (smiech) Vtedy ako na zavolanie prišiel za mnou môj strýko kamionista a navrhol mi, aby som si spravila vodičák na kamión a jazdila s ním ako dvojosádka. Potrebovala som peniaze, čiže sa mi to zdalo ako skvelý nápad.

V kabíne si dvoma nohami v hrobe – po kolená v truhle, ako ja zvyknem hovoriť.

Koľko si vtedy mala rokov?

Dvadsaťštyri.

Čo na to tvoje okolie? Podporilo ťa alebo ťa skôr od toho odrádzalo?

Rodina to brala tak, že si idem za svojím cieľom. Pochopiteľne, nebolo im všetko jedno. Predsa len, nie je úplne zvyčajné, aby mladé dievča chcelo ísť na cesty a ešte k tomu na kamióne. Ocino ma podporil hneď a ani mamina, ktorá sa o mňa bála, mi nikdy mi nepovedala, že s tým nesúhlasí alebo niečo podobné.

Naopak, starká mi povedala, že som sa zbláznila. (smiech) Prehovárala ma, nech neblbnem, a argumentovala tým, že je to naozaj ťažká a nebezpečná práca. Upokojila som ju však, že ja to zvládnem. Od kamarátov som dostala tiež iba podporu.

Aký si mala predtým vzťah k šoférovaniu?

Veľmi dobrý, bavilo ma to. Mala som starú felíciu – svoj malý traktor, s ktorým som sa dostala všade, kam som potrebovala. Väčšinou som však jazdila len po okrese. Na diaľnicu som sa prvýkrát dostala až s kamiónom.

Bola to pre teba výzva, keď si si išla robiť vodičák na nákladné auto?

Samozrejme, presadnúť z osobného auta na nákladiak je obrovský rozdiel. Spomínam si, že keď som v autoškole išla cúvať, tak som musela spiatočku zaraďovať dvoma rukami, lebo s jednou som to nevládala. (smiech) Bolo to náročné. Najmä cúvanie.

V kabíne máš len dve možnosti: buď si k sebe (s druhým vodičom) nájdete cestu a je z toho partnerstvo na celý život, alebo sa v nej cesty dvoch ľudí rozdelia. Je to krsť ohňom.

Našla si si prácu vodičky jednoducho? Nemala si problém s tým, že by firmy nechceli zamestnať ženu?