Po druhej svetovej vojne sa v silne katolíckom Írsku rozmohol temný experiment na tehotných ženách, ktorý za sebou zanechal stovky invalidných mladých žien s traumami, ktoré by sa dali prirovnať k tým z najhorších stredovekých mučiarní.
Experiment, ktorý bol na ženách vykonávaný až do konca 80. rokov, sa nazýva symfyziotómia. Ide o pôrodnícku operáciu, ktorá bola prvýkrát použitá v 18. storočí. Panva rodiacej matky sa pri nej rozreže cez chrupavku v lonovej kosti, ktorá spája obe panvové časti a tie sa potom dajú roztiahnuť, čím sa otvor pre dieťa zväčší.
Po nástupe cisárskeho rezu sa však na symfyziotómiu v podstate zabudlo, pretože sa cisársky rez stále zdokonaľoval, a nebolo tak treba hľadať alternatívy. Tak tomu bolo až do chvíle, keď sa v povojnovom a silne veriacom Írsku naopak začali hľadať alternatívy cisárskeho rezu.
Nútené vykonávanie symfyziotómie začalo v dublinskej Národnej pôrodnici ešte rok pred vojnou v rámci hromadného lekárskeho experimentu, ktorého cieľom bolo nahradiť práve cisársky rez. Ten bol pre veriacich Írov problematický, pretože sa mohol žene vykonať iba trikrát a po treťom pôrode už bolo nutné začať užívať antikoncepciu alebo podstúpiť sterilizáciu, aby sa zabránilo ďalším tehotenstvám. Antikoncepciu ale cirkev zakazovala a tak začali pre ženy štyri dekády neuveriteľného utrpenia a bolesti.
Mocní katolícki lekári stereotypne vnímali ženy ako nádoby na plodenie detí a za ideálny počet v rodine bolo považovaných deväť, pokojne aj desať detí. Zástancovia symfyziotómie vykonávali vybraným ženám rez panvy, aby chirurgicky zaistili neobmedzené plodenie a rodenie detí. Cisársky rez bol podľa doktora Arthura Barryho, ktorý medzi rokmi 1948 až 1955 v dublinskej Národnej pôrodnici pracoval, morálnym hazardom, ktorý viedol ku kontrole pôrodnosti, čo bola aj prax, ktorú cirkev zakazovala.
„Nevedela som, čo sa mi bude diať. Myslela som si, že to bude cisársky rez, ale namiesto toho nastal teror,“ povedala pre CNN Rita McCann zo spolku Survivors of Symphysiotomy (SoS), ktoré bola operácia v roku 1957 vykonaná.
Vysoko postavení katolícki lekári sa mnohokrát pre operáciu rozhodli iba preventívne, a symfyziotómia tak bola vykonávaná aj prvorodičkám, ktoré by žiadny podobný zásah nepotrebovali. S postupom času sa zákrok už nevykonával len nutne počas pôrodu.
Sú znamenané prípady, keď ženy operáciu podstúpili pred pôrodom a museli čakať s rozrezanou kosťou ešte niekoľko ďalších týždňov na pôrod, ale aj prípady, keď operáciu lekári vykonali až po podarenom a prirodzenom pôrode iba z preventívneho hľadiska pre ďalšie rodenie.
Írsko bolo jedinou vyspelou krajinou na svete, ktorá v polovici a na konci 20. storočia praktizovala symfyziotómiu preventívne. Odhaduje sa, že v rokoch 1944 až 1987 zákrok absolvovalo v štátnych i súkromných nemocniciach bez slobodného a informovaného súhlasu približne 1500 žien a dievčat – spravidla bez lekárskej nutnosti.
Upustenie od celkovej anestézie
Operácia sa pôvodne vykonávala v celkovej anestézii, ale v roku 1952 sa politika zmenila. V záujme dieťaťa sa mala operácia vykonávať v lokálnej anestézii. Anestéziologické zlyhania však boli veľmi časté a niektoré operačné techniky obzvlášť kruté. Napríklad často používaná Zarateho metóda zahŕňala čiastočné rozrezanie chrupavky na lonovej kosti, po ktorom sa obe polovice panvy oddelili násilným roztiahnutím stehien.
Väčšina žien zostala po operácii trvalo postihnutá. Mali doživotné problémy s chôdzou, inkontinenciou, chronickou bolesťou a zápalmi v mieste rozrezania panvy a zároveň v nich experiment zanechal extrémne posttraumatické poruchy, citové traumy a depresie.
V rámci experimentu sa väčšinou pracovalo s mladými a zdravými ženami, ktoré čakali svoje prvé dieťa, a niektoré z týchto operácií tak boli vykonané na dievčatách vo veku 15 až 17 rokov. Súhlas pacientky so symfyziotómiou nebol považovaný za podmienku a veľa žien vôbec netušilo, čo sa im lekár chystá vykonať. Zistili to až vo chvíli ohromujúcej bolesti, keď im bolo rezané do pubickej kosti.
„Kričala som: nefunguje to (anestetikum), všetko cítim! Potom som videla, ako doktor šiel a vytiahol pílku podobnú tej na drevo, takú tú polkruhovú s rovným ostrím a rukoväťou,“ povedala pre CNN Cora, členka spolku Survivors of Symphysiotomy (SoS). Keď jej bola operácia vykonaná, mala iba 17 rokov.
„Krv vystriekla až k stropu aj na všetky sestry. Potom šiel k stolu, vzal niečo ako spájku a priložil mi ju na ranu, aby zastavil krvácanie. Povedali mi, aby som dcéru vytlačila. Musela byť vonku skôr, než ma popálili. Doktor potom dal tie dve kosti k sebe a použil spájku znova, bola to pálčivá bolesť, myslela som, že umriem,“ pokračuje Cora.
Vláda začala s odškodnením obetí až o 30 rokov neskôr
V roku 1966 prevzal kontrolu nad dublinskou pôrodnicou nový riaditeľ a od symfyziotómie sa tak začalo ustupovať. Bývalí študenti však v tejto praxi pokračovali inde a v nemocnici Our Lady of Lourdes na severovýchode Írska tak napríklad pretrvala až do 80. rokov 20. storočia.
Írska vláda sa s hororom, ktorý sa v jej štátnych nemocniciach dial štyri dekády, začala vysporiadavať až v roku 2014. Výbor OSN pre ľudské práva vyzval írsku vládu, aby túto záležitosť vyšetrila. Ženám, ktoré zákrok podstúpili, vtedy vláda ponúkala odškodnenie vo výške 40 tisíc až 120 tisíc libier.
„Cítim obrovský hnev, že nám to tak dlho nebolo vysvetlené a neboli nám dané žiadne možnosti,“ hovorí Rita McCann. „Nikto neprevzal zodpovednosť. Keď som sa stretla s ďalšími ženami, bolo také ťažké počúvať ich príbehy. Niektoré kvôli tomu prišli aj o deti. Nikto o tom nedokázal hovoriť bez toho, aby sa nerozplakal. Chcem ospravedlnenie a vysvetlenie. To ale malo byť podané ešte predtým, než do nás vôbec zabodli nôž,“ dodáva.
