Podľa kouča Vladimíra sú muži ovplyvnení bolesťou z minulosti – tieňmi, od ktorých sa musia očistiť.
Zatiaľ čo zdieľa (delí sa o svoj príbeh) muž sediaci oproti mne, cítim sa nervózne. Väčšinu času jeho rozprávania hľadím do zeme. Hoci sa chcem očnému kontaktu úplne vyhnúť, nejde to. Vždy keď zodvihnem zrak, vymeníme si pohľady. Mám pocit, že je to spravidla vtedy, keď sú jeho slová najemocionálnejšie.
Pribúdajúcimi príbehmi chlapov sa môj zlý pocit stráca, pretože ma ako cudzinca pustili do svojho vnútra. Akoby som si na tieto vstupenky zvykal.
Muži okolo mňa sa v príbehoch zakaždým zosypú, opäť poskladajú a vždy, keď odložia hovoriaci kameň na oltár, pôsobia, akoby im odľahlo. Rozklepané tiché hlasy rozprávajúce o takých hlbokých témach, ako sú manželské krízy či odmietnutia, sa po odložení kameňa zmenia len na uprené a vyrovnané pohľady smerom k oltáru.
Ich trpké príbehy s intenzívnou dochuťou motivácie a nadšenia z toho, že tu sedia – z toho, že sa vydali na spirituálnu cestu za lepším ja –, ma nakopnú, aby som aj ja prelomil bariéru a otvoril sa. Pri prvej príležitosti váhavo beriem do rúk kameň a očami si premeriam celý kruh.
„Moje meno je Lukáš...“ len čo sa, zvierajúc kameň, predstavím, vyschne mi v ústach a rozbúcha sa mi srdce. Je extrémne ťažké pustiť si cudzincov do súkromia, ale oni mi vstupenku do toho svojho už dali.
S pocitom dlhu – ale aj chute vyplniť miesto v kruhu spustím svoj monológ. Po niekoľkých zamotaných vetách vidím, ako ma všetci dôsledne počúvajú. Tréma opadá a ja sa môžem ponoriť do svojich problémov hlbšie, v kruhu jedenástich chlapov, ktorí dohliadajú na to, aby som sa v nich neutopil.
Úplný opak debát pri pive
Ešte pred tým, ako som sa zúčastnil na mužských kruhoch, dohodol som si stretnutie s ich usporiadateľom Vladimírom. Usmievavý päťdesiatnik, ktorý vyzerá o desať rokov mladšie, ma plný entuziazmu privítal na mieste mužských stretnutí už niekoľko dní pred ich termínom.
Hodiť spoločnú reč bola výhra pre nás oboch. Ja som mohol zistiť, čo mám od mužských kruhov očakávať, a Vladimír zase spoznať človeka, ktorého na ne pustí. Ako mi prezradil hneď v úvode nášho stretnutia – na kruhoch sa muži otvárajú so svojimi najhlbšími trápeniami, a preto ma potrebuje nacítiť a zistiť, či mi môže dôverovať. Predsa len, chystám sa o nich písať.
Počas krátkej konverzácie s Vladimírom zisťujem, že mužské kruhy sú v jeho ponímaní niečo ako bezpečné miesto chlapov. „Na našich stretnutiach si muži môžu dovoliť byť sami sebou a otvoriť svoje srdce. Nikto ich nesúdi, nikto im neskáče do reči. Sú videní a počutí so svojimi problémami,“ zasvätil ma Vladimír.
Vysvetlil mi, že mužské kruhy sú úplný opak plytkého pokecu s kamarátmi pri pive. „Nielenže rozoberáme iné témy – medzi kamarátmi mávajú muži často aj sarkastické poznámky, a preto sa len ťažko otvoria. My ideme do hĺbky. Rovnako ako ženy, aj muži v sebe nosia utrpenia, ktoré zo seba potrebujú dostať. Spoločne hľadáme odpovede, zažívame pády, životné krízy a učíme sa prijať zmeny, aj keď sú nechcené a bolestivé,“ doplnil Vladimír s tým, že väčšina problémov rozoberaných na kruhoch sa týka najmä vzťahov.
Stretnutia podľa slov päťdesiatnika bývajú niekedy až natoľko emotívne, že si ich účastníci aj poplačú. Na druhej strane aj cez bolesť, ktorú otvoria, pomáhajú mužom nájsť rovnováhu.
„Niektorí muži boli naučení, že nemôžu plakať, lebo je to slabosť a boja sa prejaviť emócie. Iní, naopak, majú strach ísť do svojej sily. Vtedy ich partnerka cíti, že má za sebou slabého muža. Musí si sama obliecť nohavice a chrániť rodinu. My hľadáme rovnováhu medzi jemnosťou a drsnosťou – medzi dobrým a zlým chlapcom. Hľadáme zrelého muža,“ dodal Vlado.
Keď sme si stanovili jasné podmienky a prisľúbil som mu, že nebudem konkretizovať mužské problémy, ktoré zaznejú na kruhu, súhlasil s mojou účasťou. „Kruhy bývajú raz za dva týždne. Konajú sa večer na tomto mieste a trvajú približne tri hodiny.“
Novinár ako „na zavolanie“
Na mužské kruhy prichádzam ako úplne prvý z účastníkov. Podľa pokynov si zoberiem stoličku zo skrine na chodbe a potichu sa usadím. Po niekoľkých minútach od môjho príchodu sa začnú v miestnosti hemžiť nové tváre. Každý chlap sa mi pozdraví, potrasie mi rukou a predstaví sa.
Na stretnutie dorazili muži rôzneho veku. Okrem mladých, ledva dospelých chalanov sú v miestnosti aj upravení päťdesiatnici. Len čo sa všetci usadia, Vladimír ako hlava kruhu spustí upokojujúcu hudbu. „Niektorí chlapi mi písali, že budú meškať. Dajme si zatiaľ meditáciu. Potom mám pre všetkých jeden oznam,“ zavelí a ja sa pokúšam so zatvorenými očami na nič nemyslieť.
Práve vtedy, keď sa mi to začína dariť, ma preruší zvonček. Prišli ďalší chlapi. Toto sa zopakuje asi trikrát, až pominie celých desať minút určených na meditáciu. Nakoniec sa v miestnosti zozbiera celá futbalová jedenástka.
Vladimír vypne hudbu a ešte pred začatím seansy šokuje osadenstvo svojím oznamom. „Chlapi, minulý týždeň som tak rozmýšľal, že by bolo dobré naše kruhy spopularizovať. Energie fungovali, lebo o pár dní nato mi zavolal Lukáš – tu sa dostávame aj k môjmu oznamu –, Lukáš je novinár,“ predstaví ma členom kruhu s tým, že ak sa na to niekto necíti, nemusí sa dnes zdieľať.
Dvadsať mužských očí si ma začne dôsledne premeriavať. Ja len prikývnutím potvrdím Vladove slová a dodávam, že sa nemusia o svoje príbehy báť. Na moje pozitívne prekvapenie nikto nenamieta a všetci ma prijmú.
Čo sa stane na kruhu, zostáva na kruhu
Predtým ako sa pustíme do spoločného zdôverovania a počúvania sa, Vladimír ešte v krátkosti zopakuje pravidlá kruhu.
„V strede nás sa nachádza oltár, na ktorom je kryštál – hovoriaci kameň. Vezme si ho muž, ktorý sa rozhodne rozprávať – zdieľať –, a počas celého monológu ho drží v ruke. Ja mám nastavenú časomieru na päť minút, v rámci nich má priestor otvoriť sa,“ dodáva hlava kruhu s tým, že počas tohto času zdieľajúcemu nikto neskáče do reči a nikto ho neprerušuje.
Po každom zdieľaní Vladimír dopraje kruhu niekoľko minút ticha, aby každý dokázal navnímať príbeh, ktorý odznel. „Prvú polovicu kruhu sa budeme rozprávať na zadanú tému a tou sú dnes tiene muža a ženy vo vzťahu. V druhej polovici sedenia môže niekto vytiahnuť inú tému, ktorú rozoberieme ešte hlbšie. Ak s tým zdieľajúci súhlasí, môže umožniť kruhu, aby mu dal spätnú väzbu,“ doplní Vladimír s tým, že je zakázané niekoho poučovať, hodnotiť či hovoriť mu, čo by mal robiť. „Môžete povedať vlastný príbeh, ktorým mu ukážete aj iný pohľad, alebo mu položiť nejaké otázky,“ dodá.
Pred oficiálnym začatím kruhu nás čakal ešte posledný oznam. „Všetko, čo sa povie na kruhu, zostáva na kruhu. Nebudete žiadne informácie z kruhu vynášať ani ich rozprávať – nikomu, ani vlastnej žene. Ak chceš povedať, čo si hovoril ty – pokojne, ale príbehy ostatných tu zostávajú. Ak s tým súhlasíte, zdvihnite ruku,“ len čo Vladimír dohovoril, muži začali postupne dvíhať ruky a kruh sa rozvlnil.
V miestnosti je príjemné prítmie a moje i oči mužov sa sústredia na oltár uprostred nás. Z Vladovho rozprávania viem, že sa na ňom nachádzajú štyri archetypy muža: bojovník, mudrc, milovník a kráľ – postavené podľa svetových strán. V strede nich je hovoriaci kameň a sviečka, ktorej čas práve nadišiel.
„Kto vzdá dnes úctu nášmu kruhu a zapáli sviečku?“ spýtal sa Vladimír. Po krátkej chvíli vystúpil z tieňa jeden z mužov, zapálil knôt a nahlas povedal: „Prajem si, aby naša mužská cesta mala zmysel.“
Tiene vo vzťahu muža a ženy
Z rozprávania Vladimíra a iných mužov sa dozvedám, že tiene znamenajú naučené vzorce správania. Sú to zranenia, ktoré sme prevzali v detstve od rodičov, iných ľudí, spoločnosti a nesieme si ich životom vo forme vlastného správania, a tak spôsobujú bolesti dodnes.
„Väčšinou sú to obavy z opustenia, odmietnutia, zlyhania, bezmocnosti či nedostatku. Jednoduchým príkladom je sex – veľa mužov má problém s tým, že ich odmieta žena. Nemusí však odmietať ich, ale iba situáciu, to však oni nevidia,“ poznamenal Vladimír s tým, že ak nájdeme svoje tiene, mali by sme ich objať, poláskať a začať meniť.
Muži v miestnosti svoje tiene našli a vedia ich veľmi výstižne pomenovať. Dojímavo rozprávajú o svojich chybách, odvrátených stránkach a v mnohých z ich príbehov sa sám nachádzam. Rozhodnem sa preto zdieľať aj ja:
Zistil som o sebe, že mnohokrát podvedome zľahčujem starosti svojej partnerky. Keď nemám žiaden problém, som jej oporou. Ale hneď ako zažívam náročnejšie obdobie, porovnávam naše starosti s verdiktom, že ja som ten, kto to má ťažšie.
Monológy plné uvedomelej kritiky samých seba sa počúvajú – a najmä zdieľajú omnoho náročnejšie než príbehy motivujúce ďalších členov kruhu k duchovnému rastu. Niektorí muži sú totiž na spirituálnej ceste k lepšiemu mužskému ja ďalej než iní, a preto majú čo kruhu ponúknuť.
Základom je však vykročiť, pričom úplne prvým krokom by malo byť podľa Vladimíra hľadanie príčiny problémov v sebe. Tento krok má už za sebou každý jeden člen kruhu, keďže v ňom všetci sedia, počúvajú a hľadajú sa.
Počas troch hodín rozprávania spoznám útržky životných príbehov desiatich neznámych jednotlivcov a uvedomím si, že každého z nás trápia podobné problémy, no každý sa ich snaží riešiť trochu inak.
Zatiaľ čo niekto navštívi psychológa a skupinové terapie, iný človek dá prednosť v jeho očiach vznešenejším stretnutiam, ako sú mužské kruhy. Žiadnu voľbu však nemožno objektívne označiť za zlú – ak by aj kruhy u niekoho nespĺňali terapeutický zmysel, minimálne svojich účastníkov motivujú a dávajú im podporu. Niekedy človek potrebuje len málo – byť vypočutý a tu to dostane.
Prototyp ideálneho muža už máš v sebe
Chlapi sa o mužských kruhoch dozvedajú z viacerých strán, paradoxne niekedy sú ich motorom aj v tomto smere ženy. „Ženy podporujú mužské kruhy a veľmi by si priali, aby sa aj ich partneri zúčastnili na niečom podobnom. Niekedy dokonca samy prídu s týmto návrhom, ale chlap ho neguje, lebo v jeho hlave vie on sám všetko najlepšie,“ vysvetlí mi Vladimír s tým, že často sa na kruhy pozývajú aj muži medzi sebou.
Keď sa Vladimíra spýtam, akými mužmi sa chcú stať a čo sa preto musia naučiť – nonšalantne mi odvetí, že každý chlap už takým mužom je, iba o tom nevie. „My sa nepotrebujeme niečo učiť, ale odučiť. My sme si naše mužské ja zaniesli rôznymi obavami, pocitmi viny, krivdy či zahanbenia,“ doplní.
Keďže väčšina problémov spomínaných na kruhu sa týkala práve partnerských vzťahov, zaujíma ma, akú úlohu v nich muž zohráva. Podľa Vladimírových slov muž vo vzťahu vytvára bezpečné prostredie na piatich úrovniach: na fyzickej, mentálnej, emočnej, energetickej a spirituálnej. „Muži si často myslia, že z hľadiska fyzickej úrovne stačí, ak zarábajú peniaze, a to je všetko. Musia však ženu vedieť aj ochrániť, ak sa čokoľvek stane, a dokázať sa za ňu postaviť,“ priblížil.
V rámci mentálnej úrovne by sme zase ženy mali vedieť počúvať. „Ak žena povie, že má nejaký problém, muž automaticky dáva radu a chrlí odpoveď. Vtedy sa však žena cíti absolútne nevypočutá. Radiť by sme im mali len vtedy, ak nás sama o to požiada,“ dodáva Vladimír s tým, že jednou z najdôležitejších úrovní je emočná.
Muži sa podľa jeho slov boja ženských emócií a utekajú pred nimi. Keď však na ženy emočná nerovnováha príde – muž by v tom momente mal pri nich stáť a byť ich pevným prístavom. „Nech plače a búcha ma do hrude – ja to znesiem, lebo som tu pre ňu,“ poznamená Vlado.
Keďže Vladimír rozpráva najmä o vzťahoch žien a mužov, nedá mi neopýtať sa ho, ako to teda funguje v homosexuálnych pároch. Tvrdí, že je to veľmi podobné, keďže jeden muž z páru je dominantnejší v mužskej energii a druhý v ženskej.
„Bez ohľadu na to, o akom vzťahu sa bavíme – či už partnerskom medzi ženou a mužom, alebo mužom a mužom, či nebodaj o vzťahu k sebe alebo k spoločnosti –, riadiť by sme sa mali tzv. prírodnými zákonmi. Tými sú autentickosť – sme sami sebou, integrita – čo si myslím, to hovorím aj konám, zodpovednosť či obohacovanie. Týchto hodnôt je, samozrejme, viac, ale spomínané sú úplne základné,“ doplnil na záver Vladimír.
Vladimír 25 rokov podnikal a žil dlhé roky usporiadaný život v manželstve. To mu však nevyšlo a po rozvode viedol divoký život, ktorý ho postavil na kraj priepasti. Tesne pred pádom ho zachránil nový vzťah a rozhodol sa kompletne zmeniť svoj život.
„Prešiel som školou etikoterapie (pozn. red. – celostná terapia, ktorá chápe človeka ako jednotu tela, duše a ducha, súčasne rozpoznáva pravdu o sebe samom v prítomnosti) a venujem sa jej stále ďalej. Absolvoval som 1,5-ročnú ‚Cestu pravého muža‘ v Čechách, zažil pobyt v tme a prešiel rôznymi terapiami a seminármi,“ prezradil o sebe päťdesiatnik, ktorý dnes pôsobí ako etikoterapuet, kouč, mentor a lektor.
„Vždy som fungoval analyticky, cez hlavu, a nepočúval som svoje vnútro, svoje srdce. Až po tomto procese som navnímal, že moja cesta je iná. Zistil som, že moje poslanie je spájať – spájať ľudí samých so sebou, so svojimi najbližšími či v rodinách –, a to v rámci etikoterapie, koučingu a mentoringu a taktiež na rôznych seminároch a kurzoch, ktoré vediem,“ doplnil.
