Vorvi sa nedávno vrátil z dvojtýždňového tripu po Vietname. V rozhovore ti prezradí, čo všetko zažil, ale aj to, ako v jeho neprítomnosti trávil čas jeho pes Ňino.
„Čo som sa naučil? Menej riešiť a prikladať dôležitosť veciam, ktoré nie sú dôležité. A viac sa tešiť prítomnému okamihu a z totálnych maličkostí. Tam tí ľudia sú najsrdečnejší a najláskavejší na svete. Nevedia po anglicky ani ceknúť, ale vyobjímajú ťa a pomôžu ti so všetkým, keď aj rukami-nohami,“ opisuje svoje dojmy zo šialeného tripu po Vietname Martin Vanko alias Vorvanko.
Vorviho poznáš z Instagramu, definuje sa ako človek, ktorý má rád sociálne siete a má “toho pekného bieleho“ psa Ňina. Telefón má v ruke niekedy aj dvanásť hodín denne. Ak ho teda sleduješ, vieš, že sa nedávno vrátil z výletu po Vietname, o ktorom nám prišiel porozprávať do Refresheru.
Rozhovor s ním je presne taký, aký je sám Vorvi aj na Instagrame, šialený. Prezradí ti, koľko ho celý výlet stál, čo mu prvé udrelo do nosa po príchode, čo sa na cestách naučil, ale aj to, čo by dnes možno urobil inak.
V Refresheri ti každý deň prinášame zaujímavé články z domova i zo sveta, ale aj rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi. Ak sa ti naša tvorba páči a chceš podporiť náš redakčný tím, staň sa členom klubu Refresher+.
Prečo si sa rozhodol ísť práve do Vietnamu?
Pred štyrmi rokmi som bol v Thajsku a vtedy som sa totálne zamiloval do Ázie. Vedel som, že sa chcem vrátiť, keď mi to dovolia financie. Na marec 2021 som mal letenky na Ko Samui, no covid to zariadil tak, že som napokon nikam nešiel.
Odvtedy mi do života prišiel nový byt a pes a tie peniaze sa hneď ľahšie rozkotúľali. Stále som to mal však v hlave a neskôr som si stanovil v hlave fixný termín na január 2023. To, že som si vybral Vietnam, už záviselo od peňazí. Stanovil som si strop na letenku do 750 €. Všetky sumy boli však šialene vysoké.
Pomohol ti však známy cestovateľ.
Sledujem taký profil na Instagrame, s chalanom sme aj instakamoši, volá sa Chovitravel. On vedel, že chcem ísť do Vietnamu, a zrazu mi poslal správu s letenkami do Singapuru za šesť kíl. Zo Singapuru je to potom už easy a lacné dostať sa hocikam. Hneď som letenky kúpil a napísal som kamoške, či teda ide so mnou.
Koľko ťa napokon stál výlet?
Viac, ako bol môj budget. Najprv som chcel minúť 1 200 €, potom som to zmenil na 1 500 €, lebo letenky. Nakoniec to bolo približne 1 700 €.
Čo tam bolo najlacnejšie a čo, naopak, najdrahšie?
Vo Vietname je všetko dosť lacné. Za cigarety som zaplatil 50 centov, to bola asi najlacnejšia vec, čo som si kúpil. Najdrahší bol asi kurz varenia, ktorý stál 60 €. No v porovnaní s inými kurzami varenia, ktoré niekedy začínajú na 80 €, to bolo stále dosť málo. Vietnam je cenovo dosť podobný s Thajskom, no o tom som teraz počul, že je vraj drahšie. Vraj je tam veľa Rusov, ktorí tam prišli žiť a robia tam bordel.
Prvé, čo som si všimol, bol šialený smrad. Všade boli odpadky a potkany.
Ako si sa zvládol pobaliť do jedného ruksaku?
My sme si s Karin (kamarátka, s ktorou cestoval, pozn. red.) povedali, že kašľať na to, chceme skúsiť takéto dobrodružstvo. Že veď čo potrebuješ, iba plavky, nie? Zrazu sme zistili, že áno, keby týždeň ležíme dole na pláži v Phu Quoc, tak je to pravda. Je to ostrov, kde sú pláže, more a svieti tam slnko. No keď sme išli hore na sever, bolo tam chladnejšie aj pršalo. Bolo to jemne nepríjemné, všetko sme mali navlhnuté a nemali sme si ani kde oprať. Práčovne sme nevyužívali, aj keď tam boli, lebo sme nemali čas.
Balil som sa podľa Karin. Ona je zodpovedná a žena. Ja som taký, že neriešim veľa vecí a nerozmýšľam nad tým. Mne napríklad ani nenapadlo, že budeme potrebovať pršiplášť. Zrazu začalo popŕchať, Karin vytiahla z tašky dva pršiplášte a ja jej na to, že: „je*e?“.
Takže ona sa pobalila, napísala mi zoznam a ja som išiel podľa neho. Vzal som si však menej vecí, lebo chudé ženy majú tú výhodu, že ich gaťky a bolerka sú proste malé. Ja si zabalím jednu mikinu, stokilový chlapec, a zaberie to strašne veľa miesta.
Čo ti hneď po príchode ako prvé vrazilo do očí?
Nie do očí, ale do nosa. Smrad, šialený smrad. Odpadky a potkany. My sme vystúpili v Hočiminovom Meste, ktoré má skoro 9 miliónov obyvateľov. Boli sme zrejme v časti niekde na kraji, nie v centre. Bežne sa tam na uliciach miešalo jedlo so smeťami a behali tam potkany.
Na jedného si vraj aj stúpil.
Áno, stúpil som na potkana. Nahrával som storku na Instagram a zrazu som len počul také zapišťanie. Otočil som sa a uvidel som ho, mal úplne také vykrivené nožičky, jak šmatlal po ceste. Potkany boli všade, ale také vypasené a veľké ako morské prasatá. Je to práve pre tie odpadky, ľudia ich sústreďujú pred svojimi bytovkami a čakajú, kým to niekto vyvezie. Tie potkany v nich doslova žijú.
Je niečo, čoho si sa bál pred cestou? Napríklad lietania?
Nie, ale chcel by som, lebo keby som to mal od doktora potvrdené na papieri, bol by to jediný spôsob, akým by som docielil to, aby so mnou mohol Ňino cestovať hore na palube.
Nebál som sa ničoho. Ak máš kreditku a baterku v mobile, vo všeobecnosti ti nič nehrozí. Dokážeš si všetko vygoogliť, preložiť, zistiť, pozrieť na mape či vybrať si peniaze. Ale napríklad nenávidím kolotoče. Akože nemám strach, ale grciam z nich. A ešte mám veľký rešpekt pred šoférovaním, aj keď si myslím, že som dobrý šofér.
Ochutnal som krokodíla aj žabu. Tá bola 12/10.
Hovoril si, že si navštívil aj kurz varenia...
Áno, naučil som sa variť vietnamské jedlá, v piatok k sebe pozývam kamošky a idem im urobiť vietnamskú večeru. Z hlavy ti teraz recept nepoviem, ale normálne sme dostali receptár vecí, čo sme robili a ako. Tak sa ním budem riadiť. Také základné veci, ktoré idú takmer do všetkých jedál, sú koriander, ryžový papier a zázvor. Už potom to stačí iba nakombinovať.
Ochutnal si niečo netypické?
Krokodíla a žabu. Krokodíl ma trochu sklamal, chutil ako kalamár a kura v jednom. Ale zato žaba bola 12 z 10, skvelé jemnučké mäso.
Čo si sa okrem varenia od domácich naučil?
Menej riešiť a prikladať dôležitosť veciam, ktoré nie sú dôležité. A viac sa tešiť prítomnému okamihu a z totálnych maličkostí. Tam tí ľudia sú najsrdečnejší a najláskavejší na svete. Nevedia po anglicky ani ceknúť, ale vyobjímajú ťa a pomôžu ti so všetkým, keď aj rukami-nohami. Je im to jedno, vidia, že im nerozumieš, ani oni tebe, ale povedia ti to štyrikrát, až ťa napokon posadia na motorku a vezmú, kam si chcel.
Ja som strašný drama king a veľa veciam prikladám dôležitosť, aj keď by som nemal. Tam jediné, čo je dôležité, je usmiať sa po tom, čo dostaneš výborné phočko s bylinkami.
Myslíš si, že ti tento mindset vydrží?
Ono je to vždy tak, že keď sa vrátiš, držíš sa v tom. Ale potom ďalší týždeň sa vráti tá bežná toxicita, práca, deadliny... Skôr by som chcel zmeniť ten životný štýl postupne. Neviem si teraz predstaviť, že je mi na hovno, nestíham, som v strese a poviem si, že, ježiš, ale veď vo Vietname to bolo inak... Nie.
Tento výlet mi otvoril oči, že ak chcem byť raz v živote šťastný a spokojný, mám sa hýbať iným smerom. Túto myšlienku si budem v hlave živiť a chcem k nej nabaľovať všetky ďalšie pekné, milé, usmievavé zážitky. A možno čoskoro otvorím svoju pokojnú čakru a na konci roka dám výpoveď v práci. (smiech)
Počas výletu si pridával dosť veľa vtipných videí. Je niečo vtipné, čo si nestihol zachytiť, ale stojí to za zmienku?
Nie. A to z toho dôvodu, že keďže pracujem so sociálnymi sieťami, bežne mám telefón v ruke 12 hodín denne. Takže som pripravený do sekundy, a hneď ako sa niečo začne diať, už natáčam.
Túto vlastnosť alebo skôr defekt však nemajú ľudia v mojom okolí. Nemala to ani Karin počas nášho výletu vo Vietname a asi jej nikdy ani nenapadlo, že by sa mi možno páčilo, keby mám istý moment zaznamenaný. Veľa vecí, ktoré sme zažili alebo videli, som zdokumentoval a Karin má pekné fotky a videá. A ja mám iba selfies, také čo nie sú vizuálne Instagram-friendly.
Pri odchode mamka bozkávala Ňinovi labky a on jej dal pusu naspäť. Tisli sa mi slzy do očí.
Čo by si nabudúce urobil inak?
My sme tentokrát išli z juhu na sever a bolo to šialene vypäté. Vrátil som sa odtiaľ najviac vyfľusnutý na svete a po príchode davaj het hneď do roboty. Takže by som išiel a aj ostatným by som odporučil namiesto dvoch týždňov tri. Prvé dva si dať takýto záhul, pocestovať a potom si ešte na týždeň ľahnúť na pláž. A išiel by som zo severu na juh – z Hanoja cez Hočiminovo Mesto až na ostrov Phu Quoc, kde sme my začínali. Moja kamoška sa vyjadrila, že ten ostrov sú také vietnamské Seychely, len nie zahltené turistami.
Spomínal si, že veľa investuješ do Ňina. Si taký typický otecko, ktorý mu chce dať aj modré z neba?
Áno, som. (smiech) Roz*ebávam oveľa viac peňazí, odkedy ho mám, na úplne nezmyselné veci. On má takú vadu, že hračky neničí, ale ich požiera. Kúpil som mu nezničiteľný drevený paroh, ktorý stojí 17 €, a do dvoch dní ho nebolo. Takže to ide dosť do peňazí.
Kde bol Ňino, kým si bol vo Vietname?
Ja mám taký skvelý backup v podobe rodičov, ktorí majú rodinný dom. Volám ich babka a dedko, v súčasnosti je Ňino jediné vnúča, čo im viem ponúknuť. Takže bol zatiaľ u nich. Kedysi sa mi rodičia vyhrážali, že keď raz budem cestovať, nech zabudnem na to, že mi budú strážiť psa. Teraz ho moja mama volá Ňinuško, Ňinik, a keď odchádzal, pýtala sa ho, kedy zase príde.
Posielali ti aj fotoreporty z domu o tom, ako sa má?
Áno, ja som chcel od mamky, nech sa mi hlásia. Tie fotky síce vyzerali, jak keby to fotila kalkulačkou, ale úlohu to splnilo.
Ako reagoval na tvoj príchod domov Ňino?
V deň, keď som mal prísť domov, vraj od rána sedel pred bránou. A keď som prišiel, tak ma asi 10 minút olizoval, bozkával, skákal po mne a objímal ma. Najlepšia časť bola, keď sa začal lúčiť s mojou mamou. To bolo hardcore. Keď už sedel v aute, prišla mu tam moja mama bozkávať labky a on jej dal pusu naspäť, aj jej podal labku. Išiel s ňou ten vibe. No a ona začala tak šialene plakať, že sa aj mne tisli slzy do očí. Bolo to nádherné.
