„Sú to dva roky, ale ja mám pocit, že prešiel tak týždeň," hovorí brat zavraždeného novinára J. Kuciaka

Investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu zavraždili presne pred dvoma rokmi 21. februára 2018. Sprostredkovateľ vraždy Zoltán Andruskó sa priznal, dostal 15 rokov. Strelec Miroslav Marček sa priznal tiež, na trest ešte čaká.  Pred súdom stoja aj Tomáš Szabó obžalovaný z časti na vražde ako vodič a spolupáchateľ, Alena Zsuzsová obžalovaná zo sprostredkovania vraždy a Marian Kočner obžalovaný z objednávky vraždy.

Jozef Kuciak je mladší brat zavraždeného novinára Jána Kuciaka. Narodil sa v roku 1991, teda bol len o rok mladší ako investigatívny novinár. O dva roky mladšia je sestra Mária. S bratom boli „parťáci“, najlepší kamaráti.

V Štiavniku, kde rodina Kuciakovcov žije, chodili spolu hrávať futbal či tenis. Jojo často Janka podpichoval, robil si srandu, že nemal dlho frajerku, ale mali sa veľmi radi. Aj po tom, čo súrodenci odišli z rodnej dediny, Jozef ostal pomáhať doma rodičom. Všetci traja boli stále v blízkom kontakte. Jozef vyštudoval bezpečnostný manažment na fakulte bezpečnostného inžinierstva v Žiline.

Sú to dva roky, ale ja mám pocit, že prešiel tak týždeň.

Od vraždy Jána a Martiny prešli dva roky. Je to každodenná téma v médiách - z vyšetrovania sa vynárajú na povrch stále nové informácie, politici si na tom stavajú kampaň, ľudia si stále pripomínajú vraždu v uliciach. Je to ťažké každý deň o tom počúvať?

Zo začiatku to bolo pre mňa neuveriteľné. Prvé týždne sme boli v takej bubline, reálne si to skoro ani nepamätám. Potom nás prepadlo, že „a teraz čo“. Nevedeli sme, čo bude ďalej. Ale keď sa začali ľudia o to viac zaujímať, podporovať nás, dodalo nám to silu. Keby sme boli na to sami, tak by sme tu dnes nedokázali takto diskutovať.

Je pre vás, celú rodinu, ťažké sa o tom stále rozprávať, chodiť na diskusie, na súd, na protesty?

Áno, je to veľmi ťažké, lebo sa k tomu stále vraciame. Ale robíme to pre nich, pre Janka a pre Maťu, aby sme pomohli ako vieme.

Chýbajú vám?

Strašne moc. Bol to starší brat, odmalička sme boli spolu v jednej izbe. Nedá sa zvyknúť na to, že už tu nie je.

Vieš si predstaviť, že ten pocit bolesti po čase prejde? 

Ja som akoby začal svoje city potláčať, aj v ostatných vzťahoch. Asi kvôli tomu žiaľu. A hoci sú to dva roky, mám stále pocit, že prešiel tak týždeň. Bolesť je stále taká istá, možno aj preto, že sa toľko okolo toho deje - ako keby to prežívame stále znova a znova.

Vnímaš to, že ľudia majú záujem o Janovu prácu? Že čítajú články, ktoré napísal, kauzy, ktoré odhalil.

Určite áno. Aj takí ľudia, čo sa pred tým vôbec nezaujímali o investigatívu, skôr ich zaujímali športové výsledky alebo bazár, tak sa teraz určite viac zaujímajú o rôzne kauzy. Aj ľudia z nášho okolia.

Ty si čítal Jankove články?

Väčšinu z nich som prečítal, aj keď som im často nerozumel. Janko nás so sestrou tak nenápadne nútil ich čítať. Vedel, že ja som bol odmalička zaťažený na gramatiku, nemal som rád, keď niekto spravil hrúbku. Takže mi zo začiatku posielal svoje články, že či tam nemá nejakú gramatickú chybu. A ja som vedel, že ju tam nebude mať, až potom neskôr mi došlo, že len chcel, aby som ich čítal. Aj sestre ich takto posielal s otázkou, či to nie je príliš komplikované, či tomu rozumie. 

Takže bol si v obraze, čo tvoj brat robil. Zaujímalo ťa to?

Niektoré kauzy áno, niektoré nie. Bol som v tomto pesimista, že hoci sa o rôznych kauzách veľa píše, aj tak sa nikdy nič nedorieši a časom sa na to zabudne.

Ty si od Janka o rok mladší, aký ste mali vzťah - boli ste viac „parťáci“ alebo ste sa bili ako dvaja chalani?

Skôr parťáci. On bol starší, ten kľudnejší, rozumnejší a ja som bol ten „rypák“, že som ho vždy podpichol, pošteklil, niečo mu spravil, zobral. Boli sme bratia, kamaráti, úplne všetko. Aj sme spolu športovali.

Aké športy ste robili v Štiavniku?

Najviac futbal, hokejbal, aj tenis sme chodili hrávať na také betónové ihrisko - asi jediní dvaja zo Štiavnika. Na kopci u nás sme chodili aj na lyže. Všetko sme chceli vyskúšať.

Janko sa potom odsťahoval na výšku do Nitry a ty si ostal doma v Štiavniku?

Áno, my sme teda traja súrodenci a všetci sme chceli ísť na vysokú školu. Vedeli sme, že niekto musí ostať pri rodičoch na dedine a pomôcť im, lebo by nezvládli starať sa o dom. Tak sme mali takú debatu a nejak to padlo na mňa. Janko s Majkou šli do Nitry a ja som ostal.

A boli ste aj potom naďalej v kontakte? Hoci už nebýval doma?

Áno, non-stop. Mali sme doslova nekonečnú konverzáciu na messengeri, často sme si volávali, ja som pravidelne chodil do Nitry a potom vlastne aj do Mače. Takmer každý víkend, keď si kúpili ten dom.

Pomáhal si mu v prerábkach na dome?

Áno. My sme aj doma všetky manuálne práce robili spolu, ako kachličky, omietky a podobne. Potom, keď Janko už pracoval, tak ja som chodil na brigády pomáhať so stavbami, tak sme to v tej Mači využili. Snažili sme sa čo najviac pomôcť.

Chcel byť Jano vždy novinárom?

Ja si myslím, že ani nie, postupne sa to v ňom formovalo. On mal strašne rád literatúru a logické predmety, ako matematiku. Chodil na rôzne súťaže ako Klokan, tie vyhrával. Aj na vysokú školu šiel najskôr na informatiku na STU, tam bol len nejaké dva mesiace a nechal to tak. O rok na to nastúpil na žurnalistiku. Ja si myslím, že žurnalistika, teda najmä investigatíva, preňho spájala tú logiku, matematiku a literatúru a nejaké písanie.

Aký bol človek? Viac extrovertný alebo tichý?

Skôr taký introvertný, vždy ochotný nás vypočuť. Ja som mal povahu, že keď som niečo potreboval, neváhal som sa ho opýtať. A on mi nikdy neodmietol pomoc, vždy nám radil, čo máme robiť. Teraz spätne si to možno aj trochu vyčítam, že sme naňho vždy vešali svoje problémy. A on nikdy nepovedal, že nemá čas alebo, že má toho veľa, to sa nestalo ani raz.

Ako si spomínaš na Maťu, Jankovu snúbenicu?

Ja som dlho neveril, že si Janko nájde frajerku. Nikdy predtým som ho so žiadnou dievčinou nevidel, on bol v tomto taký zvláštny a ja som ho koľkokrát aj podpichoval, že kedy si nejakú nájde. A zrazu zavolal, že príde k nám aj Maťa, tak som bol úplne ako obarený! Ale strašne som mu to prial. Bola veľmi milá, dobre sme spolu vychádzali, či už, keď sme sa stretli v Nitre alebo v Mači. Také dobré dievča.

Badal si niekedy na Janovi strach? Najmä po tom, čo dostal prvé vyhrážky.

Ja nie. Keď sa tie vyhrážky objavili, tak skôr my ako rodina sme sa veľmi báli. Keď som mu volal alebo písal, tak práve naopak - vždy ma ukľudňoval, že nič sa nemusí stať. Ale či nám to hovoril len preto, aby sme sa nebáli, a on mal v skutočnosti strach, to neviem. Ale nikto z nás si určite nevedel ani len predstaviť, že by to mohlo zájsť až tam, kam to zašlo. 

Vedel si o prípadoch zmiznutých novinárov, ako je Palo Rýpal alebo Miroslav Pejko?

Predtým som to len zachytil, ale nevedel som o tom žiadne detaily. Po vražde áno, už bol aj brat Miroslava Pejka u nás, aj s pani Rýpalovou sme sa stretli viackrát v Žiline. Je mi ich veľmi ľúto, ale neviem ako by sme im pomohli.

Veríš, že sa tieto prípady niekedy vyriešia?

Dúfam, že hej. Už len za tie rodiny verím, že sa to vyrieši. 

Odporúčané

10 dôležitých informácií o tom, prečo zavraždili Jána Kuciaka a jeho snúbenicu a aký vplyv mala vražda na Slovensko 6. októbra 2019, 11:33

Úprimne mi to vnútorne pomáha, som rád a budeme robiť všetko preto, aby obžalovaní dostali spravodlivý trest. Ale tej strate to asi nepomôže. Myslel som, že to bude iné, také zadosťučinenie, ale nejak to vnútri ostáva rovnaké.

Už si to naznačil, ale ako vyzerali tie prvé týždne, keď ste sa o vražde dozvedeli?

Začnem asi tým večerom, kedy sme sa to dozvedeli. Ja som bol na výlete v Terchovej a mamina mi volala, že Janko sa jej neozýva, či nebol náhodou na internete. Pozrel som sa cez mobil, ale nebol. Medzitým už aj Zlaťka (mama Martiny Kušnírovej - pozn. red.) volala, sestra volala, nikomu sa neozýval. Tak sme spanikárili a šli sme rovno do Veľkej Mače. A tam pamätám už len to, že sme prišli na policajnú stanicu a potom mám už len také útržky, že sme sa premiestnili na dom. Ale naozaj, keď mi niekto hovorí, že sme sa stretli v ten deň alebo tri dni potom, tak si to nepamätám. Tá psychika sa na niekoľko dní úplne vyblokovala, nepamätám si strašne vecí z prvého týždňa.

Čo sa dialo potom? Začal ten veľký kolotoč zmien v spoločnosti, séria protestov po Slovensku. Tam ste sa zúčastňovali aj s rodičmi?

Áno. Ak sa nám dalo, tak sme tam boli. Niekedy sme sa aj rozdelili, niekto šiel na jedno námestie, niekto na druhé. Hoci sme vtedy chodili do práce. Nie vždy sa nám dalo prísť, chceli sme ale byť s tými ľuďmi. Lebo nebyť ich, toho verejného tlaku, tak by to bolo doteraz nevyšetrené. Skončilo by to ako všetky tie kauzy predtým.

Ako sa ľudia k vám správajú po vražde? Myslím aj rodina, susedia. Správajú sa k vám inak?

Zo začiatku sa mi aj zdalo, že áno. Určite nám celé okolie pomáhalo. Dokonca sa mi raz stalo, že rodičia boli asi na nejakej spomienke a ja som musel ostať doma, lebo bola zima a rezal som drevo. A zrazu sused, s ktorým sme sa predtým len tak zdravili, že „dobrý-dobrý“, rezal to drevo motorovou pílou vedľa mňa. Takže tí ľudia boli neskutoční, pomáhali nám.

Myslíš, že Slovensko je bezpečnejšie odkedy sa vražda stala?

Myslím, že áno. Lebo veľa z tých, čo sa dovtedy báli prehovoriť o niečom, čo vedeli, tak teraz už môžu. Zmenilo sa to spoločenské prostredie  a niektorí už aj hovoria.

Veril si na začiatku, že sa vyšetrovanie dostane do tohto bodu, kde je teraz? Že bude prebiehať súdny proces s obžalovanými a ešte aj s takými menami ako Kočner a podobne.

V prvých chvíľach, keď sme prišli do Mače a zistili, čo všetko sa stalo, celá rodina kričala „Kočner, Kočner“. Neviem, či to bolo tými vyhrážkami alebo, že to obe maminy vnútorne cítili. Vtedy som ale neveril, že sa to dostane až k súdu. Dúfal som, aj rodičom som stále hovoril, že áno, ale to som sa asi len tak upokojoval. 

A si rád, že je to v tejto fáze teraz? 

Úprimne mi to vnútorne pomáha, som rád a budeme robiť všetko preto, aby obžalovaní dostali spravodlivý trest. Ale tej strate to asi nepomôže. Myslel som, že to bude iné, také zadosťučinenie, ale nejak to vnútri ostáva rovnaké.

Odporúčané

Boli sme na prvom súde s Kočnerom a Zsuzsovou. Obžalovaným úsmev z tváre nezmizol 19. decembra 2019, 15:34

Ako ste prijímali jednotlivé informácie, čo sa postupne odhaľovali? Že najskôr zatkli skupinu okolo Zsuzsovej, potom, že je za tým Kočner. Ktoré boli pre vás zlomové okamihy vo vyšetrovaní?

My sme veľa vecí už tušili predtým, niečo sme vedeli od právnych zástupcov, ktorí nás informovali vopred. Ale vždy ako vyšla nová verzia, tak sme o tom v rodine veľa diskutovali, aj so Zlaťou a jej rodinou. Vždy tam bola nejaká pochybnosť a dokázali sme sa o tom celé noci rozprávať, kto si čo myslí, čo nesedí a čo sedí.

Ešte to stále robíte?

Áno a myslím si, že to tak bude už navždy. Lebo tá pochybnosť v hlave stále je.

Ako ste vnímali to, keď sa Marček priznal, že to spravil, že on bol strelec?

(povzdych) Neviem ako by som to povedal milo... Neviem, či to urobil preto, že si spytuje svedomie, to si nemyslím. Skôr vedel, že sa z toho už nedostane kvôli zaisteným dôkazom. Čiže to už bolo také, že keď už sa neubránim, tak sa aspoň priznám. 

Ty si bol na súde aj osobne. Aké to bolo, pozerať sa tým ľuďom do očí?

Bol som dva dni a bolo to hrozné. Zo začiatku som sa pozeral do zeme, bál som sa na nich pozrieť, lebo som nevedel, čo to so mnou spraví. Keď sme boli ešte malí súrodenci a ja som vedel, že sa niečo bratovi alebo sestre deje, tak som cítil vo vnútri hrozný hnev. A zrazu vidieť všetkých tých objednávateľov, vykonávateľov, obžalovaných. Mal som čo robiť, aby som to ustál. Potom som sa ale odvážil sa na nich pozrieť, keď sme tam už 40 hodín sedeli, naše pohľady sa občas stretli.

Bol to aspoň malý pocit zadosťučinenia vidieť ich tam spútaných? 

Nie som nejaký pomstychtivý. Mne skôr pohľad na nich vadil, ako by ma to tešilo. 

A cítiš voči nim hnev?

Cítim, ale taký zvláštny, neviem ako by som to vysvetlil. Lebo je jasné, že si to zaslúžia a občas sa aj usmejem, keď vidím, že sú zviazaní. Ale bratovi to už nepomôže.

Z vyšetrovania vyplávalo na povrch strašne veľa špiny, takmer preto padla vláda, vymenil sa premiér, zistilo sa prepojenie mafie na súdnictvo a podobne. Veríš, že na Slovensku sa niečo zmení, že spoločnosť sa posunula po tomto strašnom čine niekam ďalej? Že budeme lepší?

Snažím sa veriť, že áno. Aj keď si teraz spomenula, že veľa vecí vyplávalo, veľa sa zistilo. Ale málo z týchto zistení reálne skončilo nejakým ukončeným trestným stíhaním. Že by bol niekto obvinený, obžalovaný, že by tie podozrenia mali nejaký koniec. Možno až potom, keď dostane trest nejaká závadová osoba, ktorá tam bola spomenutá, , tak sa bude dať hovoriť o tom, že sme sa posunuli ďalej.

Vašu rodinu zastupuje Daniel Lipšic. Objavili sa informácie, že aj on si písal so Zsuzsovou. Aký je tvoj pohľad na to? Veríš mu?

Vedeli sme o tom, takže som sa snažil spraviť si nejaký obraz. Boli kompromitujúce materiály, takže tým, že ich vypustili, si myslím, že ho chceli dať dole. Na svojich kamarátov by to predsa nevypúšťali von, tých si držali, aby ich mali čím vydierať. Tiež si myslím, že ten profil s jeho menom, nebol jeho reálny profil. Tej komunikácii neverím.

Rozprávali ste sa o tom s ním?

Nie, necítil som potrebu sa o tom baviť. Keď sa nám na začiatku pán Lipšic ponúkol ako prvý, rozmýšľali sme, či áno alebo nie. Ale úprimne, neviem, čo by sme bez neho robili. Spomenul som si tiež na situáciu, keď sme boli ešte s Jankom a Maťou v Mači na domčeku a vtedy vyšla na povrch informácia, že pán Lipšic zrazil chodca. On sa zachoval tak, ako sa zachoval, vzdal sa poslaneckého mandátu a Maťka vtedy plakala, lebo jej to bolo ľúto, čo sa stalo, že dokázal takto morálne zareagovať. Tak som si povedal, že keď oni ho mali radi, nemáme prečo váhať. 

Odporúčané

Záznam z 1. dňa súdu s Kočnerom: U Andruskóa som si objednala pizzu, čistenie bazéna a prerábku izby, nie vraždu, tvrdí Zsuzsová 13. januára 2020, 7:37

Čo medzirodinné vzťahy, ste si bližší? Možno aj s rodinou pani Kušnírovej.

My sme si boli veľmi blízki aj predtým, často sme sa navštevovali. Možno tá širšia rodina je nám teraz ešte bližšia. Nepamätám si asi ani deň od vraždy, kedy by u nás niekto nebol. So Zlaťou sa tiež navštevujeme, ja so sestrou sme šli deťom Maťkinho brata Lukáša za krstných rodičov. Takže sme rodina už aj na papieri.

Chystáš sa s rodičmi dnes na protest v Bratislave?

Áno, ale asi nebudeme rečniť. Doobeda máme ešte jednu spomienku priamo vo Veľkej Mači pri domčeku, to bude také menšie rodinné. Snáď sa stihneme včas presunúť.

Sú ešte nejaké ďalšie spomienkové akcie, na ktoré sa chystáte?

V piatok teda bude spomienka na SNP, potom na Námestí slobody. V sobotu cestujeme na východ, tam bude svätá omša za Maťku, prespíme u Zlati a naspäť domov.

Myslíš, že celá táto spoločenská situácia okolo vraždy Jána a Martiny ovplyvňuje nadchádzajúce parlamentné voľby?

To si netrúfam odhadnúť, ale bol by som rád, keby áno - v tom dobrom slova zmysle. Keby si ľudia uvedomili, že to, čo sa tu dialo, bolo ďaleko za hranicou niečoho normálneho a únosného.

Ty pôjdeš voliť?

Určite áno, každý by mal ísť.