Michaela žije v centre už takmer pol roka. Spolu s riaditeľkou a špeciálnou pedagogičkou nám porozprávali, aké to tam je.
Rozmýšľal si niekedy nad tým, aké je to byť naozaj chudobný? Prečo niektoré rodiny pritlačí chudoba? Naozaj sú rodičia, ktorí ostanú bez bývania alebo bez práce, odkázaní na sociálne dávky a nesnažia sa ani zaradiť späť do spoločnosti? Alebo naopak, sú to pracovití ľudia, ktorí jednoducho nemali šťastie v živote? Kto im pomôže, ak chudoba zasahuje do ich života natoľko, že sa nemôžu postarať o deti?
Odpovede na tieto otázky som hľadala v Centre pre deti a rodiny v Petržalke, kedysi známom ako krízové centrum pre rodiny. Zisťovala som, prečo sa tam ľudia uchýlia a ako sa môže človek dostať do situácie, že by v takomto centre umiestnil len svoje dieťa. Neverili by ste, ale naozaj tu bývajú aj deti bez rodičov.
Vchádzam do budovy, ktorá mi pripomína stredoškolský internát. Nachádza sa uprostred petržalských panelákov, oproti strednej škole: skvelé, aspoň to majú deti blízko, pomyslela som si. Neskôr som zistila, že stredoškolákov tak veľa nemajú, rodiny sem prichádzajú s menšími deťmi.
Pri vchode ma víta usmievavý vrátnik, čoskoro sa stretávam s liečebnou pedagogičkou, Zuzanou Hajkovou. Všimnem si niekoľko malých detí, ktoré prebehnú po chodbe a zvedavo sa zastavia pri návšteve. Sú slušné, čisto oblečené a ľudia sa s nimi rozprávajú láskavo. Tie najmenšie počúvajú na slovo a keď treba ísť na poobedný spánok, poslušne odcupitajú.
Centrum nerieši bytovú otázku ľudí, ktorí sa ocitnú v problémoch. V mnohých prípadoch je ale strata bývania jeden z problémov, ktorým rodina čelí. V centre hľadajú spôsob, ako napraviť vzťahy v rodine, učia rodičov všetko potrebné pre vhodnú výchovu a starostlivosť o deti a poskytujú klientom právnu či psychologickú podporu. V praxi to znamená, že sa rodičia učia, ako sa už do podobnej krízy po odchode z centra nevrátiť.
- Čo sú centrá pre rodiny (tzv. krízové centrá)
- Akí ľudia zvyčajne v týchto centrách bývajú
- Ako môžu centrá pre rodiny pomôcť nájsť prácu a ubytovanie
- Ako sa v takomto centre naozaj býva podľa mamičky, ktorá v ňom žije takmer pol roka
Tridsaťpäročná Michaela býva v Centre so svojím malým synom Miškom už 5 mesiacov. Privítali ma vo svojej izbe, kde majú všetko, čo potrebujú: dvojitú posteľ, malú zariadenú kuchynku, kúpeľňu a záchod. Miško akurát zaspával pri YouTube rozprávkach na posteli. Sadla som si k pracovnému stolu v rohu a spustila nahrávač. Obávala som sa, že vzhľadom k tomu, v akej situácii sme sa stretli, bude skúpa na slovo. Michaela je ale veľmi otvorená a veselá povaha, nemala problém hovoriť o svojom živote.
Do Centra so synom prišla po tom, čo odišla od partnera, ktorý je zároveň Michalovým otcom. Až príliš mal v láske pohárik a Michaela sa touto životnou cestou vydať nechcela. Rôzne nezhody napokon viedli k tomu, že ho nechala. Nemala kam ísť, nemala peniaze, preto si vybavila pobyt tu. Teraz je na materskej, avšak už si hľadá prácu. Prijala by hocičo, dôležité pre ňu je, aby sa vedela postarať o svoje dieťa. „Mám rôzne skúsenosti. Sú ľudia, ktorí chcú pomôcť, sú takí, čo dávajú ruky preč,“ vysvetľuje, ako sa jej v hľadaní práce darí. Z centra sa plánuje presťahovať na ubytovňu, zatiaľ na svoje miesto čaká. Pri otázke o budúcnosti je optimistka a hovorí o nádeji.
Michaela so synom
„Treba mať trpezlivosť, potom príde všetko.“ Pobyt v centre a odborná podpora Michaele zvýšili sebavedomie. Zamýšľa sa nad tým, čo potrebuje a čo chce v živote. O takejto forme pomoci si myslí, že je úžasná. „Personál nám pomáha, dávajú nám na výber, silný dôraz kladú najmä na komunikáciu.“ Je dôležité, aby klienti mali jasno v tom, čo chcú dosiahnuť a aby na tom pracovali. Michaela je veľmi komunikatívna, rozpráva rada, a preto jej takáto forma pomoci vyhovuje. Hovorí, že pre malého v prvom rade chce zabezpečiť stabilitu.
V centre sa jej býva dobre, no teší sa aj na ubytovňu. Tam môže ostať niekoľko rokov, znamená to pre ňu väčšiu istotu. Na prechod na drahšie ubytovanie je pripravená, vďaka podpore z centra sa učí aj šetriť. Vie, že len z materskej vyžiť nemôže. Pokiaľ ide o syna, v stretávaní sa s otcom mu nebráni. Ona sama takúto rodičovskú lásku nemala a je rada, že ju synovi môže dopriať. „Otec ho má rád a Michal jeho tiež,“ vysvetľuje. Už keď sa jej syn narodil, vedela, že chce urobiť všetko pre to, aby sa mal lepšie ako kedysi ona.
Svojmu mladšiemu ja by poradila, aby bola sama sebou a bola zodpovedná. „Musíš vedieť, čo chceš a ísť si za tým,“ pokračuje. Ona kedysi taká nebola, no tvrdí, že každý si musí prejsť istým procesom, aby niektoré veci pochopil. Vo svojej situácii vidí aj to dobré: musela padnúť na to, aby sa opäť postavila, ale je už na dobrej ceste. Je vďačná za to, kde teraz je.
