Janka v hlave počuje hlasy, ktoré ju nútia nejesť. Od 6 rokov bojuje s anorexiou (Rozhovor)

Janka Žampachová je 18-ročná študentka strednej školy v Hlohovci, no napriek jej nízkemu veku môže slúžiť ako inšpirácia pre mnohých mladých ľudí, ktorí sa niekedy ocitli v podobnej situácii ako ona. 

Janka totiž už od svojich šiestich rokov bojuje s anorexiou, ktorá jej ovplyvnila obrovskú časť jej krátkeho života. Už od útleho detstva si začala odopierať jedlo a to malo na jej život závažné psychické aj fyzické následky. 

Janka sa však rozhodla otvorene rozprávať o svojom príbehu a v júni dokonca plánuje o svojej ceste natočiť film, aby dokázala pomôcť ďalším ľuďom, ktorí chcú tiež prekonať túto závažnú psychickú chorobu. 

Teraz ti prinášame úprimnú spoveď mladej bojovníčky s anorexiou, ktorá nám bez zaváhania odpovedala na všetky otázky, ktoré nás o živote s anorexiou niekedy zaujímali. 

Kedy tvoje problémy s príjmom potravy začali?

Všetko to začalo, keď som mala 6 rokov. Začalo to tak, že strašne veľa ľudí v rodine mi hovorilo, aká som bacuľatá, aká som guľôčka. Nemysleli to v zlom, ale môj mozoček to zobral tak, že ľudia ma budú mať radšej, keď schudnem. Čiže prvýkrát som prestala jesť, keď som mala 6 rokov.

Rodičia si okamžite všimli, že sa s tebou niečo deje?

Keďže som vtedy bola jedináčik, rodičia si samozrejme všímali všetky zmeny a mama si uvedomila, že so mnou niečo nie je v poriadku. Po dvoch mesiacoch ma zobrala ku všeobecnej lekárke a tá povedala, že ma rodičia majú zobrať do obchodu a kúpiť mi všetko, na čo by som mala chuť. Takto som sa opäť rozjedla, pretože som mala dovolené jesť aj sladkosti.

Predtým, než som šla spať a uvedomila som si, aká som hladná a ako ma bolí brucho, tak ma to neskutočne tešilo a motivovalo, aby som nejedla.

Takže počas tých 12 rokoch si mala obdobia, kedy si jedla normálne?

Áno. Najprv to začalo, keď som mala 6 rokov a potom zase, keď som mala 10 rokov, keďže sa opäť vyskytli poznámky na moju váhu. Myslela som si, že ma v škole budú mať spolužiaci radšej, ak budem chudšia. Lekárka vtedy zistila, že mám fóbiu z toho, že sa jedlom zadusím, takže najprv sme si to, že som prestala jesť, vysvetľovali takto. Odtiaľ sa to však rozvinulo na vážnejšie psychické problémy.

Viedla k tomu teda šikana spolužiakov?Nevinila by som z toho šikanu, skôr to, ako som si v hlave zafixovala niektoré poznámky. Napríklad si spomínam, ako mi niekto hovoril, že to, čo mám na bruchu, vyzerá ako koleso na plávanie. Tiež som nepatrila medzi populárne deti a myslela som si, že pozornosť získam tým, že schudnem a budú ma za to chváliť. Keď som však bola naozaj chorá, tak ma ľudia podporovali a povzbudzovali ma, že to porazím.

Kedy si začala pociťovať prvé následky anorexie?

Keď som mala tých 10 rokov, tak som bola strašne spoločenská. Vedela som sa rozprávať s hocikým, dokonca aj s cudzincami bez toho, aby som vedela, čo rozprávajú. Keď som však prestala jesť, tak sa zo mňa stal veľký introvert. Nechodila som vôbec von, nemala som kamarátov a hneď, ako som prišla domov, tak som sa zavrela do izby. Mame som začala klamať, že som zjedla obed či desiatu, ktorú som pritom rozdávala spolužiakom. Chcela som sa jej preto čo najviac vyhýbať, a tak som sa zavrela do izby s mojimi myšlienkami.

Chodila som k tej psychiatričke a smiala som sa jej do tváre. Aj na ostatných som bola protivná. Ak mi povedali, že mám problém a mám s ním niečo robiť, tak som im odvrkla, že ja som so sebou spokojná. 

Ako si sa prinútila nejesť? Nepociťovala si žiaden hlad?

Práve to bolo na tom zaujímavé, že keď som začala cítiť hlad, tak ma to spravilo takou šťastnou, že ma to povzbudilo, aby som opäť nejedla. Predtým než som šla spať a uvedomila som si, aká som hladná a ako ma bolí brucho, tak ma to neskutočne tešilo a motivovalo, aby som nejedla. Vlastne som si vsugerovala, že tým, že ma bolí brucho, chudnem. V izbe som zvykla mať aj váhu, kde som sa vážila aj 15-krát za deň.

Aký bol tvoj postoj k jedlu? Aj sa ti hnusilo?

Povedala by som, že to je strašne ironické, lebo keď som na tom bola najhoršie, začala som variť. Chodili sme do obchodu a kupovala som si toľko ingrediencií a toľko som varila, že som bola jednoducho celý deň pri jedle.

Varila som, nakladala som to mame a pozerala som sa, ako to je. Ako som sa na to pozerala, tak som sa cítila, že to jem sama, ale bez tých kalórií. Dokonca som si vytvorila aj vlastný denník s receptami, kde som si ich vystrihla z magazínov o jedle, ktoré som si tiež kupovala.

Ja ako anorektička som sa vlastne celý deň zaoberala jedlom a robilo ma to šťastnou. Všetko bolo o tom jedle a doteraz viem variť a piecť a baví ma to. Bolo teda zaujímavé, akú lásku k jedlu má anorektička.

A okrem spoločenskej izolácie, mala si kvôli anorexii aj nejaké zdravotné následky?Zvykla som hrávať hádzanú, no musela som prestať, lebo sa mi z ničoho nič začali tvoriť modriny. Išla som s tým k lekárke a tá zistila, že mám o niekoľko tisíc krvných doštičiek menej než by mal mať priemerný človek. Zakázali mi teda hrať hádzanú, pretože ak by ma silno udrela lopta, mohla som vnútorne vykrvácať. Tiež mi rapídne začali vypadávať vlasy a keď som mala 13 rokov, tak mi na 8 mesiacov prestala menštruácia.

Kedy si prvýkrát zistila, že to, čo sa s tebou deje, je anorexia?

Keď som mala 13 rokov, tak ma mama prvýkrát zobrala k psychiatričke, lebo dovtedy bolo jediným vysvetlením prečo nejem len to, že sa bojím udusenia. To sme začali riešiť u psychologičky, no keď som neprestávala chudnúť, tak ma odporučila k psychiatričke.

Zlomový bod teda nastal, keď som sa dostala na psychiatriu a tam zistili, že to nie je fóbia, ale anorexia. Prvé, čo psychiatrička povedala, bolo, že si ma tam chcú nechať. Nechceli, aby som bola bez dozoru, pretože som bola naozaj kriticky vychudnutá.

Mama však podpísala reverz, pretože liečebňa nebola špecializovaná iba na poruchy príjmu potravy, ale bola by som zavretá s ľuďmi s rôznymi psychickými problémami.

Vtedy sme začali hľadať rôzne iné riešenia a zisťovať, či sú tu špecializované zariadenia na presne tieto problémy. Najbližšie liečebne však boli niekde pri Prahe a v Rakúsku, no mama nechcela, aby som bola tak ďaleko od blízkych.

Nakoniec sme našli jednu psychiatričku v Bratislave, ktorá sa s ľuďmi s takýmito problémami zaoberala. Tam som teda chodila rok.

Čo sa stalo po tom, ako si prišla od psychiatričky domov?