Obľúbená séria sa vrátila so svojou ďalšou časťou. Budete sa báť?
V roku 2017 sa na strieborné plátno dostalo viacero hororových počinov, z ktorých nás viaceré veľmi príjemne prekvapili. Či už to bolo Get Out z rozbehnutého produkčného štúdia Blumhouse, alebo Kingove IT, zimomriavky sme cítili po celom tele a mali by sme sa poriadne báť aj v roku 2018.
Mrazivé Insidious: The Last Key otvára tento rok a ide už o štvrtú kapitolu a zároveň opätovnú absenciu Jamesa Wana na režisérskom poste. Opäť sa na povrch dostáva otázka, či je potrebné v tejto duchárskej ságe pokračovať, keďže všetci vieme, že s pribúdajúcimi kapitolami upadá kvalita. A my by sme boli radšej, keby tvorcovia neišli len po finančnom zisku. Dokázala štvorka pod vedením Adama Robitela príjemne prekvapiť a vdýchnuť sérii nový život?
V prvom rade treba povedať, že celý príbeh okolo astrálneho sveta začína kapitolou tri a pokračuje touto snímkou nadväzujúcou na prvé dva diely. V deji sa opäť stretávame s hlavou protagonistkou Elise, pričom nahliadneme priamo do jej detstva a spoznáme jej rodinu. Už v mladom veku bola terčom temných síl a po niekoľkých rokoch je opäť volaná na ono mrazivé miesto, ktoré kedysi nazývala domovom. Spolu s jej dvoma partnermi sa musí vyrovnať so svojou temnou minulosťou a preniesť sa cez desivé prekážky, snažiace sa urobiť všetko pre to, aby neuspela.
Osobne musím uznať, že Wanov vytvorený svet a celý nápad okolo mimotelového vnímania a temného The Further proste milujem. Wan však od dvojky upustil, trojku sa rozhodol zrežírovať jeho dlhoročný kamarát od strednej a zároveň scenárista, Leigh Whannell, pričom sa vydal prequelovou cestou a nedokázal sa priblížiť Wanovi ani zďaleka. Štvrtú kapitolu napokon Whannell už len napísal a predal do rúk Adamovi Robitelovi, ktorý odviedol pomerne obstojnú prácu. Faktom je, že sa na nové Insidious dobre pozerá už od úvodných momentov a ako diváci si nemusíme prejsť dlhým rozjazdom a postupnou gradáciou napätia až do finále. V tejto snímke to je totiž úplne inak.
O minulosti Elise sme vedeli pomerne málo a som rád, že nám ju Whannell pomohol objasniť a naviazať na ňu zvyšok príbehu. Dej odsýpa pomerne svižne, zbytočne nezachádza mimo vyhradenej dejovej kostry a ponúka veľkú porciu Wanovských jumpscareových ľakačiek doplnených hlasitým ohlušujúcim tónom. Jednotlivé strašidelné pasáže majú hustú atmosféru ako je zvykom, a pokiaľ ste nevideli upútavky, nebudete vedieť predvídať, ktorým smerom sa dej uberie. V tomto smere funguje Insidious, ako má a herecké výkony sú už len čerešničkou na torte. Vynikajúci výkon predvádza najmä Lin Shaye (Elise), no a hláškami zabavia aj Whannell spolu so Sampsonom.
V tomto smere sa držalo Insidious len do poslednej tretiny. Zatiaľ čo sa na pozadí rozbehla strašidelná, miestami až trochu kriminálna zápletka, dej zrazu upadol do chaosu. Pomerne nápaditý záporák ostáva absolútne nevyužitý, na plátne sa objaví len párkrát, ba čo je najhoršie, nepôsobí vôbec desivo. Posledná vyše 20 minútovka mohla byť šialenou jazdou, ale žiadne veľkolepé finále neprichádza, podobne, ako v pokračovaní Annabelle. Úprimne som neveril tomu, čo vidím, a doteraz nechápem, o čo sa to ten Whannell v scenári snažil. Samotné ukončenie priamo nadväzuje na jednotku, takže sa skôr prikláňam k názoru, že už je čas Insidious uzavrieť a pohnúť sa k iným projektom. Báť sa ale budete. 6/10
