Ľudia si kedysi súkromie strážili, dnes ho odhaľujú svetu a baví ich to viac, ako kedykoľvek predtým.
Nie je to tak dávno, čo sme od svojich rodičov dostali prvé mobilné telefóny. Generácia narodená v 90-tych rokoch si pamätá na svoje tlačítkové Nokie alebo Motoroly, ktoré svojou veľkosťou pripomínali skôr tehlu ako dnešné mobily. Rýchlo sme si zvykli na život s naším verným smartfónom, ktorý vo svojej pamäti nosí častokrát veci, na ktoré by sme možno radšej zabudli. Predovšetkým dnes, kedy sú mobily prepojené s notebookmi a máš účet, na ktorom je hlavolamom vymazať všetko a navždy. Spoločnosťou sa začal šíriť fenomén, ktorý virálne ovplyvňuje naše súkromie, no nie je na tom nič zvláštne, keď poviem, že si ho zapríčiňujeme sami.
Syndróm Sherlocka Holmesa
Miluješ ten pocit, keď ti pípne na mobile správa, že ti niekto poslal fotku? Cítiš zvedavosť, ktorú vystrieda nutkanie okamžite otvoriť správu? Pocit na nezaplatenie, keď ti padne zrak na šokantný screenshotik od tvojej kamošky, lebo naozaj, väčšinou to robíme práve my, ženy. Máme potrebu veci dokumentovať a posielať ďalej. Neviem, či sa v nás vekom vyvinul syndróm Sherlocka Holmesa, ale jednoducho je to tak. Archív ženského chatu je plný screenshotov, fotiek opačného pohlavia, fotiek, ktoré si možno aj ty myslíš, že ho tá dotyčná naozaj vymaže. Sme archivárky a detektívky. Okruh verných priateliek má o mužoch z okolia 10 kilometrov preskúmané všetko. A ak je dotyčný dobrým genetickým materiálom, vedia o ňom aj ženy, s ktorými sa možno chudák ani nikdy nestretol. Datujú jeho rozchody, potencionálne vzťahy, partiu kamarátov, s kým sa momentálne stretáva a kde je jeho “hood”. A tieto informácie virálne šírime medzi sebou, akoby sa ani nechumelilo.
Nevinné screenshotíky
Nebudeme sa odvolávať na štatistiky, ale za rozchodmi dnešných vzťahov mladých ľudí jednoznačne stoja aj sociálne siete. Neviem, či muži nadobudli pocit, že “trh žien” je tak bohatý, že každá ďalšia profilovka peknej tmavovlásky s našpúlenými perami, ktorá im vybehne v navrhovaných kontaktoch je pripravená na ich testosterónový atak. Kto vie koľko “Ahoj, nepoznáme sa?” bolo odoslaných práve aj z profilov zadaných mužov. Smola len je, že žijeme v dedine/meste/krajine/svete, kde sa náhodné okolnosti dejú práve vďaka virtuálnej realite častejšie, ako kedysi. Je dosť možné, že tmavovláska, ktorej si poslal túto správu, má práve online kamošku, ktorá pozná tvoju frajerku a tvoj zatiaľ nevinný pozdrav, môže niekedy skončiť vo veľmi nesprávnych chatoch. Lebo veta typu "poviem/pošlem ti niečo, ale nikomu to nehovor" dnes už veľmi dôveryhodne nepôsobí.
Fotky, ktoré by nemali nikdy uzrieť iné oči, ako tvoje
Tak a toto je už naozaj iná kategória. Neviem, kde a kedy sa v ľuďoch vytvoril pocit, že by mali svoje nahé fotky posielať naprieč internetmi, ale doba, keď svoj erotický dialóg vedieš radšej na WhatsAppe ako doma v posteli, je jednoznačne tu. Či muži nadobudli pocit, že si ich obnažené mužské pohlavie zavesíme doma do rámiku nad posteľ by mali zodpovedať práve oni, ale určite by argumentovali tým, že ženy si to pýtajú. V istých prípadoch je to možné. Kedysi nosili muži v peňaženkách čiernobielu fotku svojej manželky z maturitného oznámenia alebo občianskeho preukazu, nakoľko to bola prvá a jediná fotka od nich, na ktorú sa mohli zaľúbene pozerať. Kto vie aké fotky by sa nosili v peňaženkách dnes.
Veselo do sveta posúvame informácie o sebe, o druhých, častokrát o cudzích ľuďoch len preto, lebo máme z toho na prvý pohľad nevinnú zábavku. Otvárame si profily na sociálnych sieťach, dennodenne sa označujeme na miestach, na ktorých sa nachádzame, pridávame príspevky svojich detí, domovov, o chvíľu to možno budú aj kreditné účty s pinmi. Súkromie, ktoré si kedysi ľudia strážili, dnes odhaľujú svetu a baví ich to viac, ako kedykoľvek predtým. Kam to až zájde?
