Ďalší kvalitný kúsok, ktorý by nemal ujsť žiadnemu milovníkovi animovaných filmov.
Kvalitnými animovanými snímkami nikdy nepohrdnem. Vždy som tiež strašne rád, ak sa dostane uznaniu aj menej známym či nezávislejším kúskom. Presne ako v prípade My Life as a Zucchini (či nedávnej Červenej korytnačke). Trochu ma ale mrzí, že na Oscaroch síce schytajú nomináciu, zlatého plešivca si ale zase odnesie Pixar/Disney či nejaká iná digitálna komédia. Nič proti, ale už je to trochu rutina. Animovanému filmu Claudeho Barrasa sa však dostalo mimoriadne priaznivej kritiky a ceny zbieral skôr po festivaloch. Zaslúžene?
Hlavným hrdinom je 9-ročný chlapec s prezývkou Zucchini (vo francúzskom originále Courgette). Jeho otec už od rodiny dávno zdrhol, takže chlapec žije so svojou alkoholickou matkou. Keď však nešťastnou náhodou zaviní jej smrť, kamarátsky policajt Raymond ho odvezie do detského domova. Tam si Zucchini spočiatku užije ústrky od ostatných detí, postupne ale nadviaže pevné priateľstvá a dokonca aj prvú lásku k dievčaťu menom Camille.
Môžeme si hneď povedať, že recenzenti neklamali - My Life as a Zucchini je skutočne krásnym a výborne nakrúteným dielom. Po prečítaní obsahu vám možno príde, že ide o strašne depresívnu záležitosť. Nie je to však pravda. Teda, aby som bol presnejší: je to čiastočne pravda. Barras rozhodne nie je tak emocionálne ťaživý ako napríklad Adam Elliot, ale napriek tomu je jeho film pretkaný melanchóliou a jemným smútkom. Postavičky sú výborne typizované, každá má jasne rozoznateľný charakter. Nevýhodou je, že dej je pomerne jasne nalinkovaný. Film je navyše veľmi krátky (len 66 minút), takže na hlbší ponor do vnútra hrdinov a prepracovanejšie vzťahy nie je čas. Barras je našťastie dobrý režisér a všetky vzťahové peripetie sú nakrútené s citom a nemalou dávkou uveriteľnosti. Pokiaľ by išlo o film pre deti, vôbec by som sa nesťažoval. Lenže v tom je práve problém. Je My Life as a Zucchini skutočne určený deťom?
Pochybujem. Výtvarná stránka je síce čarovná, ale viem si predstaviť, že podaktoré decká by sa tých divných postavičiek s veľkými očami mohli trochu báť. Ale hlavne - v Barrasovom diele sa riešia naozaj vážne veci. A tie deti buď nepochopia, alebo ich totálne zdeptajú, čo je asi posledná vec, čo starostlivý rodič chce. Tento fakt logicky súvisí s tým, že hlavní hrdinovia sú outsideri. Deti, o ktoré rodičia nemajú záujem. Buď ich týrali, sexuálne zneužívali, zanedbávali, boli na drogách, prípadne im pred očami zastrelili matku (a potom aj seba). Ide teda o hrdinov, čo majú za sebou smutnú minulosť, ale napriek tomu chcú zažívať radosti aj strasti detstva vo všetkých jeho podobách.
Tvorcovia tieto ťaživé a temné témy spájajú s detsky jednoduchým pohľadom na svet. Aj vďaka tomu má ich film akúsi milú naivitu a úprimnú priezračnosť. Dokáže v divákoch vzbudiť nostalgiu za časmi, čo sú už dávno preč, vcítiť sa do malých hrdinov a vzbudiť dojatie. Bez toho, aby zbytočne tlačil na pílu. Je škoda, že My Life as a Zucchini nie je dlhší a trochu viac rozpracovaný, čo sa scenára týka. Ale koniec-koncov - možno práve istá jednoduchosť bude niektorým divákom imponovať viac. Pochybujem ale, že je Barrasove dielo primárne určené detským očiam. Omnoho viac si ho užijú dospelí. Pokiaľ vám teda nevadí trochu jednoduchý príbeh, smelo si Zucchiniho pozrite. Ide totiž o nesmierne podmanivý zážitok so sympatickými hrdinami, ktorí proste chcú žiť obyčajný (a teda šťastný) život. Nič viac, nič menej. Aj navzdory smutnej realite sveta. 8,5/10
