Je možné, že sa pozeráme na novú klasiku ala Fight Club?
Ak sa po prečítaní nadpisu začínate ľakať, že High-Rise je nejakou zvláštnou pseudointelektuálnou vecičkou, v ktorej cestujeme cez tri dimenzie minulosti a na pochopenie musíte poznať všetky filozofické diela antického Grécka, tak ste na omyle. Dostávame totiž plnokrvné sci-fi, spoločenskú satiru a thriller v jednom. Pod dohľadom kontroverzného Bena Wheatleyho a v čele s neskutočne charizmatickým Tomom Hiddlestonom sa vyberieme na exkurz do dystopickej spoločnosti, ktorá zažíva svoj pád a čudesnými udalosťami sa stáva nekontrolovateľnou, nasledujúc iba svoj najhlavnejší pud. Pud sebazáchovy. Je možné s tak peknou premisou šliapnuť vedľa? Jeden podobný námet atakujúci odlišné prúdy spoločnosti tu už máme a dokonca ho pokojne môžeme označiť za legendárny. Dá sa to však aj v prípade High-Rise?
Aby sme boli úplne korektní, ešte predtým, ako sa dostaneme k samotnému filmu, si musíme pripomenúť, že je adaptovaný z klasickej rovnomennej novely J. G. Ballarda z roku 1975, ktorého mimo iných adaptoval napríklad aj Steven Spielberg vo svojej Ríši slnka. Už v spomínanom roku sa pozrieme na novovystavaný komplex mrakodrapov, ktoré majú okrem ubytovania slúžiť aj ako akýsi samostatný svet s vlastnými pravidlami a hierarchiou. Na samotnom vrcholku, resp. 40. poschodí, žije absolútna smotánka, zatiaľ čo na prízemí najchudobnejší. My sa po krátkom prestrihu vnárame do momentu, v ktorom sa na poschodie číslo 25 sťahuje aj mladý doktor Robert Laing (Tom Hiddleston), ktorý čoskoro zisťuje zaužívaný chod paneláku. Stretáva nových ľudí, robí si nových priateľov (Luke Evans) a dokonca sa začne intímnejšie spoznávať so svojou susedkou (Sienna Miller). Dostane sa aj medzi tých najvyšších. Spozná sa so samotným architektom budovy Royalom (Jeremy Irons) a konečne zisťuje, čo je to slastný život. Problémy však nastávajú, keď na povrch vyplávajú isté triedne rozdiely. Tie sa počas technických problémov začínajú prehlbovať a behom nasledujúcich záberov sa z Roberta stane akýsi prostredník medzi oboma tábormi.
Z tohoto opisu síce môžeme očakávať, že v centre diania bude iba náš obľúbený zloduch Loki, no nie je to tak celkom pravda. Už spomínaní Luke Evans a Jeremy Irons odviedli úžasnú prácu hodnú pratričného uznania. Najmä prvý z tejto dvojice prechádza svojím osobnostným vývojom a v istých momentoch sa dokonca stáva hlavnou postavou, ktorá nerešpektuje nikoho a nič. Ako motivovaný feťák Wilder berie do rúk kameru a snaží sa tomu všetkému pozrieť na zúbok z blízka. Avšak, pýtate sa čomu? Uf, to je už trocha zložitejšie. V úvode som vám síce povedal, že nemáte čakť žiadnu mysľovú zaberačku v podobe hlavnej myšlienky. Tá je úplne jednoduchá, pekná a vzbudí vo vás určitú chuť po vedomostiach, avšak samotný dej a jeho narácia..., tam už cítim problém. Problém najmä pre diváka, ktorý nemá s knižnou predlohou absolútne žiaden vzťah. K tomu všetkému po nádherne rozpracovanej a zaujímavej prvej polovici, resp. hodinke, film začína vypúšťať paru. Pre diváka, ktorý do tohto momentu nenadviazal žiaden kontakt s hlavnou myšlienkou či postavami, sa druhá polovica stane kritickou. Našu pozornosť už nedrží tak pevne a pre niekoho sa môže stať pekelne nudnou.
Hovorím to najmä preto, lebo prvá poloica šľape ako presne načasované hodinky. Všetko má svoje opodstatnenie, svoje miesto a svoj účel. Vidíme mnoho vtipných situácií, bizarných momentov či dokonalo vedených dialógov. No v tej druhej? Mnoho z týchto vecí strácame. S nádherne odstráneným pozlátkom sa z High-Rise stane surová, surealistická zábavka, bohužiaľ plná morbídnej výplňovej vaty, ktorá nemusí sedieť každému. Pravdepodobne samotný režisér zamýšľal urobiť z filmu riešiaceho chaos chaotický zážitok. To mu brať určite nebudem, ale aj keby, dalo sa exekuovať omnoho lepším spôsobom.
Problémom mnohých filmárov je to, že sa pri adaptovaní držia buď až príliš predlohy, alebo ju naopak kompletne ignorujú. Mám pocit, že Ben Wheatley je niekde medzi a sám nie je presvedčený, k čomu sa radšej prikloní. Celé to oplýva perfektnou myšlienkou, no narozdiel od dnes už klasického Fight Clubu mu chýba majstrovské doladenie ostatných jeho častí. Napriek tomu je filmársky nádherne natočený a technicky na vysokej úrovni s veľmi dobrými hereckými výkonmi a pokiaľ máte chuť na niečo poriadne šialené a extrémne, môžem vám ho jedine odporučiť. Bohužiaľ, má svoje (razantné) muchy, ktoré sa nedajú odmyslieť. V mojom rebríčku osobných hodnotení si síce pripisujem ešte pol bodík navyše, no objektívne mu udeľujem 6.5/10 s dodatkom, že by film mohol časom dozrieť ako vínko. Nechajme sa teda prekvapiť.
