Na prvý pohľad by si o Martinovi povedal, že je obyčajný chalan zo slovenského mesta. Býva v typickom paneláku vo Zvolene, no jeho život je iný.
Už tri a pol roka nevyšiel z bytu. To, čo sa zdá nepredstaviteľné pre väčšinu ľudí, sa pre neho stalo realitou. Martin trpí fenoménom, ktorý si ľudia na Slovensku zamieňajú so závislosťou na počítačoch – hikikomori.
„Desí ma svet vonku. Žijem len vo svojej izbe a odtiaľ vychádzam len do kúpeľne. Necítim sa bezpečne ani doma v obývačke,” hovorí Martin na úvod.
Martin má 28 rokov a jeho izolovanie začalo keď mal 24. Ako mnoho jeho rovesníkov, vyrastal v malej komunite, kde sa všetci poznali. Na základnej škole bol vraj šikovný, učil sa dobre a hoci nebol výnimočne spoločenský, mal niekoľko kamarátov, s ktorými sa stretával po škole a hrávali spolu futbal a iné hry.
Veci sa však začali meniť až po tom, čo nastúpil na strednú školu. „Gymnázium bolo pre mňa veľmi ťažké a rodičia odomňa vyžadovali čoraz viac. Nezvládal som sa stále porovnávať s ostatnými spolužiakmi a začal som sa čoraz viac báť. Prerástlo to až do úzkostí." Rodičia však Martinove problémy nebrali vážne. „Veď to zvládneš, každý má občas zlé obdobie,” hovorili mu.
Ešte predtým, než si prečítaš celý Martinov príbeh, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto, ak sa ti naše články páčia, podporiť nás môžeš vstupom do klubu Refresher+.
Fenomén hikikomori
Podľa National Library of Medicine v Japonsku je tento jav známy už desiatky rokov, ale na Slovensku sa o ňom zatiaľ veľmi nehovorí. Hikikomori znamená doslova „stiahnuť sa“ alebo „byť izolovaný“. Označuje ľudí, ktorí sa dobrovoľne uzatvoria do svojich domovov alebo izieb a odmietajú akýkoľvek kontakt s vonkajším svetom. Tento fenomén postihuje predovšetkým mladých ľudí, ktorí sú preťažení spoločenskými očakávaniami a nedokážu sa dostatočne prispôsobiť.
Napätie sa stupňovalo
Keď sa dostal na gymnázium, veci sa začali meniť. Tlak na výsledky, očakávania rodiny a neustále porovnávanie so spolužiakmi začali Martina pomaly ničiť. No keď vtedy povedal rodičom, že sa cíti unavený, v strese, dokonca úzkostlivý, odpoveď bola vždy rovnaká. Gymnázium nakoniec dokončil s „odretými ušami”. “Mojej rodine nestačilo nič a teraz už môžem povedať, že ma na vysokú školu doslova dotlačili.”
Keď sa Martin po gymnáziu dostal na vysokú školu do Bratislavy, na papieri to vyzeralo ako úspech, no realita bola iná. Sám v cudzom meste a bez opory začal zápasiť s pocitom osamelosti a neistoty. „Prednášky som takmer úplne ignoroval a skúšky som odkladal čo to len išlo.” Niektorí ľudia hľadajú útechu v alkohole, drogách, či iných závislostiach. Martin ju našiel v počítačoch. Všetok svoj voľný čas trávil doma v miestnosti so zatiahnutými závesmi.
„Na internete som našiel útechu – svet, kde som sa nemusel tváriť, že som niekým, kým nie som.” Postupne sa teda Martin uzatváral čoraz viac a keď po dvoch rokoch školu aj napriek protestom rodičov skončil, do bežného života sa už nevrátil.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa začali prehlbovať Martinove problémy.
- Prečo sa bojí aj psychológa.
- Ako zvláda domáce práce a kto mu nakupuje jedlo a vynáša smeti.
- Ako sa mu snažia pomôcť rodičia.
- Ako Martinov problém vysvetľuje psychologička.
