Michal Toth nám prezradil, ako prebiehal jeho výstup na Aconcaguu, ako tam zachránil život inému turistovi, ale aj koľko ho výprava stála.
„Počas výstupu sme stretli ďalšie skupinky ľudí a od nich sme sa zase dozvedeli, že im tam zomrela nejaká žena. Vraj vyšla na vrchol, zdolala Aconcaguu, dostala infarkt a umrela. V tom čase, keď sme tam boli aj my, vraj umreli až traja ľudia z iných skupín. Veľa ľudí si pri výstupe ani neuvedomuje, čo ich môže čakať,“ hovorí Michal.
Michal Toth má 27 rokov a živí sa ako profesionálny kameraman. Cestovať začal už veľmi malý vďaka dobrodružnému duchu jeho rodičov. Prvú samostatnú cestu absolvoval v osemnástke, keď sa s kamošmi vybral do Dubaja a na Maldivy. „Nešli sme do rezortov ako mnoho ľudí, ale boli sme s domácimi na ostrove a hrali sme s nimi futbal a volejbal,“ hovorí.
Po tomto výlete sa začali skutočné cestovateľské dobrodružstvá, keď Michal navštívil Bali, Kuala Lumpur či Nepál, kde strávil osem dní chôdzou v Himalájach. Len pred pár dňami sa Michalovi splnil sen a zúčastnil sa na výstupe na najvyšší vrch Ameriky – Aconcaguu (6 959 m. n m.), o ktorom nám porozprával v rozhovore.
Výstup na najvyššiu horu Ameriky je extrémne náročný. Iba tento rok (za necelé dva mesiace) si Aconcagua podľa BNN vyžiadala už 5 životov, pričom po ceste na jej vrchol tento mesiac zahynul aj známy slovenský horolezec Peter Knapo.
Túto sezónu sa pokúsilo na vrch vyjsť dokopy viac ako 5 700 turistov. Úspešne sa to však podarilo iba 500 ľuďom. Síce Michal medzi nimi nebol a na vrchol sa napokon nedostal, urobil hrdinský čin a zachránil život človeku, ktorého neúprosné podmienky v horách takmer usmrtili.
Kedy si začal snívať o výstupe na najvyšší vrch Ameriky?
Ono sa to začalo, keď som žil rok na Islande. Som ten typ cestovateľa, že vždy, keď sa dalo, som si niečo ušetril a išiel som cestovať. Na Islande som mal ďalších dvoch kamarátov, tiež Michalov, ktorí boli horolezcami. S nimi som chodil liezť a na rôzne výlety do ťažšieho terénu. Bavilo ma to a hovoril som si, že by som rád už vyskúšal niečo veľké.
Od nepamäti som chodil aj na turistiky na Slovensku a po návrate z Islandu sme spolu vyliezli na Kilimandžáro, najvyšší vrch Afriky. Nebol to náš plán. My sme sa pod vrchom len tak motali, no a keď sme ho nad nami zbadali, povedali sme si, že ho teda vylezieme.
Vtedy som si tak uvedomil, že som vyliezol na vrch, ktorý je jedným zo siedmich najvyšších vrchov siedmich kontinentov. Vnukla sa mi idea, že by možno nebolo od veci skúsiť aj nejaký ďalší. Chcel som skúsiť Elbrus v Rusku, ale pre situáciu s Ukrajinou a covidom to nebolo možné. Tak do hry prišla Aconcagua.
Ak je telo slabé, rozkazuje hlave a nemusí sa to vyplatiť. Najmä keď vieš, že záchranné vrtuľníky dokážu priletieť na pomoc iba do určitej výšky.
Ako dlho si sa na tento výstup pripravoval?
Fyzicky som sa na to v podstate pripravoval celý život, som veľmi aktívny človek a veľa športujem. Stále trénujem a hýbem sa, myslím si, že som na tom kondične dobre. To je podstatná časť, čo sa týka týchto veľkých hôr.
Určite by som to nepodceňoval, môže to byť skutočne náročné. Keď je telo silné, dokáže poslúchať hlavu a dá sa to zvládnuť. Ak je telo slabé, rozkazuje hlave a nemusí sa to vyplatiť. Najmä keď vieš, že záchranné vrtuľníky dokážu priletieť na pomoc iba do určitej výšky.
Na čo všetko musí človek pred výstupom myslieť?
Treba mať vyhradený dostatok peňazí. Drahá je napríklad aj výbava, mne ju tentoraz požičali kamaráti Peťo Popluhár (známy ako youtuber PPPeter, pozn. red.), Martin Zahuranec a Peter Gajdoš, ktorým som veľmi vďačný. Expedičné bundy a nohavice sú možno také nákladné ako celý ten výstup na vrch. Chalanom vďačím aj za poskytnutie dôležitých informácií, vďaka ktorým som si vedel správne pripraviť to, čo bolo nevyhnutné.
Koľko ťa to všetko vyšlo?
Sprievodcovia, výstup, base kemp a tieto záležitosti okolo 3 000 eur. Potom povolenie na výstup 800 eur a 1 200 eur letenky. Plus som mal so sebou ďalších 1 000 eur na ďalšie poplatky, ako napríklad sprchy, wifi a iné.
Začal si sa pripravovať aj kondične?
Upravil som najmä svoju stravu a začal svoje telo intenzívnejšie pripravovať na výstup. Pridal som si aj viac kardia, výstupy na debnu s kettlbellom a podobne. Treba rátať s tým, že ak si človek nezaplatí nosiča, bude si 20-kilový batoh nosiť sám, ako to bolo aj v mojom prípade.
Medzi Poliakmi som bol jediný Slovák a aj najmladší zo skupiny.
Na takýto výstup asi nemôže ísť z bezpečnostných dôvodov človek sám. Mal si niekoho, kto ti robil spoločnosť?
Ja som vlastne na Aconcaguu išiel s poľskou expedičnou spoločnosťou. Na Slovensku to tento rok robila iba cestovná kancelária BUBO a zdalo sa mi to cez nich príliš nákladné. Medzi Poliakmi som bol jediný Slovák, zároveň najmladší zo skupiny. Spolu nás bolo dokopy 14, no časom nejakí ľudia ubúdali, napríklad aj pre výškovú chorobu a ďalšie problémy spojené s vysokohorskou turistikou.
Takže ste vyrážali spolu už z Poľska?
Nie, najprv som sa sám musel dostať do Mendozy, čo je mesto v Argentíne, kde sme sa všetci stretli. Letel som cez Santiago.
Koľko trvá výstup na Aconcaguu?
Na výstup sme mali vyčlenených dokopy až 18 dní. Preto tak veľa, lebo sme museli rátať aj s verziami, že by sa mohlo pokaziť počasie. Mne konkrétne to zabralo 12 dní, ale je dobré si na takýto výstup vyčleniť viac dní. Pred výstupom je ešte potrebné požiadať o povolenie, ktoré stálo okolo 800 eur. No jeho suma sa mení každý rok a bez neho ťa do národného parku nepustia.
Roztopili sme si sneh a následne vodu prevarili. Na takýchto turistikách treba veľa piť, aj 5-6 litrov vody denne.
Opíš mi, čo sa dialo po príchode.
Naložili sme časť vecí na muly, ktoré nám to odniesli do dvoch táborov. Prvý tábor je v Plaza Confluencia, kde sme strávili dve noci. Potom nás čakal osemhodinový „hike“ na Plaza Fancia, čo je vo výške zhruba 4 300 metrov nad morom. Tam sme po prvýkrát uvideli štít Aconcaguy, čo bolo skutočne fascinujúce.
Turistika – šport pre každého. Toto sú dôvody, prečo si ju zamiluješ
13. apríla 2024, 9:00
Až tam som si uvedomil, aká je tá hora veľká. Zostali sme tam asi hodinu, nech si telo zvykne na podmienky v takejto výške, a vrátili sme sa naspäť do tábora. Odtiaľ nás čakal celodenný „hike“ do base tábora Plaza de Mulas v 4 300 metroch nad morom, kde sme pobudli asi päť dní a podnikli sme odtiaľ aklimatizačné výstupy.
Aklimatizačné výstupy na to, aby ste si zvykli na vysokohorské podmienky?
Áno. Vyšli sme napríklad do kempu Canada vo výške 5 000 metrov nad morom, boli sme tam chvíľku a vrátili sa naspäť. Potom do ďalšieho cca vo výške 5 600 metrov nad morom, kde sme aj prespali a zišli sme naspäť dole. Po 24-hodinovom oddychu po výstupoch sme už boli dostatočne pripravení.
Následne sme tri noci strávili v Nido de Condores, v nadmorskej výške 5 600 metrov nad morom. Tam sme čakali na vhodné počasie, aby sme mohli vystúpiť na vrchol. 10. februára sme sa presunuli do kempu Berlín, ktorý je v nadmorskej výške cca 6 000 metrov nad morom, a deň nato sme odtiaľ vyrazili na vrchol.
Aká atmosféra panovala v poslednom kempe pred vyrazením?
Všetci sa pripravovali na výstup. Roztopili sme si sneh a následne vodu prevarili, pretože na takýchto turistikách treba skutočne veľa piť. Určite aj 5-6 litrov vody denne. Preto sme prípravu nepodcenili. V takýchto nadmorských výškach sa voda získava naozaj ťažko.
Niektorí ľudia si dokonca dali aj liek, ktorý má pomôcť s aklimatizáciou v takýchto podmienkach. Pri jeho užití však treba vypiť ešte viac vody, takže si jej museli aj viac zobrať.
Bol s nami ultramaratónec, ktorý vraj behával 1 000 kilometrov mesačne. Zastavila ho výšková choroba, mal pľúcny edém. Bolo to také vážne, že ho musel do nemocnice previezť vrtuľník.
Aj ty si užil ten liek?
Ja nie som toho zástancom a nikdy som nemal ani výškovú chorobu. Nebolieva ma hlava ani nepociťujem iné príznaky. Skrátka, moje telo sa asi rýchlo adaptuje. Takže ja som si to nedal, ale stavil som na takú klasiku a dal som si doplnok Ginkgo biloba. Neviem, či to niečo pomohlo, ale je to jediné, čo som užil.
Spomínal si, že veľa ľudí výstup nedokončilo. Čo bolo dôvodom?
Rôzne veci, najmä výšková choroba. Bol s nami aj taký pán, ultramaratónec, ktorý vraj behával 1 000 kilometrov mesačne. Toho napríklad zastavila výšková choroba už v base campe. Mal pľúcny edém, čo znamená, že v pľúcach sa mu začala tvoriť voda. Bolo to také vážne, že ho musel odtiaľ do nemocnice previezť vrtuľník.
Potom sme stretli ďalšie skupinky ľudí a od nich sme sa zase dozvedeli, že im tam zomrela nejaká žena. Vraj vyšla na vrchol, zdolala Aconcaguu, dostala infarkt a umrela. V tom čase, keď sme tam boli aj my, vraj umreli až traja ľudia z iných skupín. Našťastie, nikto z našej. Veľa ľudí si pri výstupe ani neuvedomuje, čo ich môže čakať.
V tom momente som pocítil niečo, čo som asi chcel vždy cítiť. Strach o život.
Vyvolalo to v tebe strach?
Skôr rešpekt. Väčšinou na to doplácali ľudia, ktorí neboli dostatočne fyzicky pripravení alebo nemali dobrú výbavu. Bolo tam mínus 35 stupňov Celzia a vietor fúkal rýchlosťou 70 kilometrov za hodinu. Nemal som žiadnu psychologickú prípravu na tento výstup, ale myslím si, že disponujem fajn vlastnosťou. Dokážem nechať veci plynúť a urobiť ešte jeden krok. Pri takých podmienkach, ako som opísal, mi nič iné ani nezostávalo.
Kedy ste z kempu vyrazili na vrchol?
Plán bol vyraziť na vrch o štvrtej ráno. Vstali sme preto už o druhej, aby sme mali dostatok času prichystať sa, rozpustiť si vodu, obliecť sa.
Čo si mal na sebe oblečené, aby si sa úspešne uchránil pred chladným počasím?
Mal som na sebe niekoľko vrstiev. Na nohách dva páry ponožiek, expedičné topánky, termooblečenie, páperové nohavice, flísovú bundu, na nej ďalšiu. Na týchto vrstvách som mal ešte hardshellové oblečenie a expedičnú bundu. Rukavice som si bral troje párov, ale nakoniec som si obliekol iba dva páry. Na hlave, samozrejme, čiapka, lyžiarske okuliare a kukla. V jednom momente sme si na hlavy dávali aj prilby, aby to bolo v súlade s bezpečnosťou.
Ako vyzeral samotný výstup?
Kráčali sme, užíval som si krásne výhľady na Andy. Postupne však odpadávali ľudia, ktorí zisťovali, že ten výstup asi nedajú. Dostali sme sa na taký traverz, kde fúkalo spomínaných 70 kilometrov za hodinu. V tom momente som pocítil niečo, čo som asi chcel vždy cítiť. Strach o život. Keď ho však človek prekoná, prejde do iného stavu, maximálne sústredeného.
Následne sme však opäť museli zastaviť, lebo odpadol jeden chalan z našej skupiny. Prestal rozprávať, reagovať, chodiť, skrátka odpadol. Hovorili, že má edém na pľúcach a mozgu spôsobený výškovou chorobou. Bolo to asi vo výške 6 700 metrov.
Síce sa nám napokon nepodarilo dostať na vrchol, podarilo sa nám zachrániť ľudský život.
To je už kúsok pred vrcholom. Pokračovali ste bez neho?
Nie, vtedy sa naša vedúca skupiny rozhodla, že to v tomto bode musíme ukončiť aj my ostatní a ísť dole. Bolo to preto, že s nami už nezostali žiadni iní vodcovia, ktorí by nás dokázali vziať na vrchol. Ono je to tak, že ide s nami na vrchol viacero vodcov a vždy, keď niekomu príde zle a nedokáže pokračovať, jeden z vodcov mu asistuje pri zostupe dole. No a keďže veľa ľudí to vzdalo skôr a išli s nimi iní vodcovia, nemali sme na výber.
Spolu s ďalším chalanom som pomohol chorého vziať do najbližšieho kempu, kde mu pichli Dexametazon. Síce sa nám napokon nepodarilo dostať na vrchol, podarilo sa nám zachrániť ľudský život, pretože toto je už skutočne život ohrozujúci stav.
Čo sa dialo, keď ste ho zniesli dole?
Vzal som si 25-kilový ruksak a zišiel som do base campu, aby som bol v normálnej výške. Odtiaľ som sa s kamarátom odviezol do Mendozy vrtuľníkom. Momentálne sa tu nachádzam, spamätávam sa z výstupu a plánujem tu zostať ešte nejaký čas. Potom si chcem pozrieť Argentínu, možno Patagóniu či púšť Atacama.
Hory netreba podceňovať. Dokonca ani naše Tatry, pretože aj tam sa často stáva, že keď ich človek podcení, tak na to tvrdo doplatí.
Nie si smutný, že nakoniec sa výstup nepodaril?
Beriem to tak, že tu mám nedokončenú robotu, takže by som sa sem chcel vrátiť a Aconcaguu neskôr zdolať. Rád by som sem vzal aj svojich kamarátov, ktorým som to sľúbil, aj svojho brata. Získal som tu aj kontakty na lokálnych sprievodcov, takže nabudúce nemusím ísť cez žiadnu agentúru, ale oslovím priamo miestnych.
Jedna vec, ktorú som si však po výstupe uvedomil, je, že by som chcel ísť aj na výlet so svojou priateľkou. Pretože tieto výstupy na vysoké hory sú dosť sebecké a my, ktorí sme sa tam vydali, sme samoľúbi snobi. Myslel som na to, že ma doma čaká niekto, kto ma ľúbi, a ja sa trepem na miesto, kde môžem umrieť.
Takže máš dobrý pocit, že si to skúsil.
Ja som veľmi pozitívny človek, svet vidím v pekných farbách.
Je niečo, čo by si turistom odporučil?
Ak sa niekedy rozhodnete vystúpiť na jednu z najvyšších vrchov sveta, majte na mysli, že to nie je úplná hračka. Hory netreba podceňovať. Dokonca ani naše Tatry, pretože aj tam sa často stáva, že keď ich človek podcení, tak na to tvrdo doplatí.
