Pre menšiny je dôležité, že v seriáli hrá hlavnú postavu mulat. V telke sa už zbavujeme stereotypov, najbizarnejší je ten o dĺžke penisu, hovorí herec a študent medicíny.
„Keď som bol malý, jediný kontakt s mulatmi bol na afrických stretnutiach v Ružinove. Babka mi zas ukazovala stránky v Katolíckych novinách s fotkami afrických detí so slovami: ‚Aha, to sú také detičky ako ty!‘ Vždy ma potešilo, že nie som sám. Rovnako sa dnes môžu stotožniť iné tmavé deti so mnou,“ hovorí v rozhovore Victor Ibara.
Victor je herec a študent 5. ročníka medicíny. Narodil sa na Slovensku, jeho matka je Slovenka a jeho otec, ktorý je tiež lekár, pochádza z Konga. Diváci ho môžu poznať z obrazoviek TV Markíza, kde v seriáli Druhá šanca stvárňuje lekára Gabriela. Je tak vôbec prvý Slovák tmavej pleti v jednej z ústredných postáv televízneho seriálu.
Hoci má aktuálne dobre rozbehnutú hereckú kariéru, v rozhovore tvrdí, že po škole chce byť primárne lekárom a otvoriť si vlastnú ambulanciu. Rozprávali sme sa s ním aj o tom, ako vníma stereotypy o černochoch v slovenských seriáloch, či sa pre rolu v seriáli stretol s rasizmom, či ako budúci lekár plánuje zostať na Slovensku, alebo ako ho jeho známy prenasledoval na WC, aby si overil, či je pravda, čo sa hovorí o mulatoch.
Seriál Druhá šanca, v ktorom hviezdiš, žne poriadny divácky úspech. Čakal si to?
(Smiech) Milujem to slovo „hviezdiš“. „“
Hráš v ňom predsa jednu z ústredných postáv...
To áno, ale ešte stále nie som zvyknutý na tieto slová a „šoubiznis“. Je to pre mňa úsmevné, že popri medicíne, na čo sa sústredím primárne, mi niekto pridáva aj takéto zásluhy. Ale späť k otázke. Nečakal som taký úspech. Nečakal som v podstate ani to, že sa z ničoho nič objavím na televíznych obrazovkách.
V istom období svojho života som si však uvedomil, že chcem robiť aj niečo umeleckejšieho charakteru. Začalo sa to fotením pre jednu agentúru, ktorá robí ilustračné zábery. Z Instagramu som si urobil portfólio a ľudia z telky na to pravdepodobne narazili a oslovilo ich to.
Nebál si sa bez nejakých hereckých skúseností postaviť pred televízne kamery a hrať po boku hercov ako Koleník či Kobielsky?
Do všetkého, čo robím, sa snažím dať maximum a už je na posúdení nadriadených alebo divákov, či to je dobré a či sa im to páči. Nebál som sa toho, ale skôr som to bral ako novú životnú výzvu. Radosť z toho prekryla nejaký stres. A hlavne som cítil veľkú podporu od mojich skúsenejších hereckých kolegov, ktorí mi neraz pomohli, aby daná scéna vyšla čo najlepšie.
Je niečo, čo ťa na slovenskom šoubiznise prekvapilo?
Stále mi to príde vtipné, keď sa s mojím menom skloňuje šoubiznis (smiech). Pretože ja sa primárne snažím rozbehnúť lekársku kariéru, vzdelávam sa a sústredím sa na akademickú pôdu, a to herectvo beriem skôr ako vyplnenie svojho voľného času, ktoré som predtým trávil buď fotením, alebo na nočnej v nemocnici.
Nevyhľadávam v šoubiznise žiadne „žúžo“, skôr to beriem tak, že čo treba absolvovať, aké večierky, čo sa tam odo mňa očakáva a ako môžem projektu prispieť. Ale pociťujem z toho aj tlaky, napríklad, aby som si neuletel...
A uletel si si v nejaký moment?
Dúfam, že nie. Ja som mal však tú „výhodu“, alebo skôr šťastie v nešťastí, že ako človek tmavej pleti som sa s tou nevyžiadanou pozornosťou od cudzích ľudí stretával odmala. Každý mi dával pocítiť, že som iný, a na ulici na mňa buď ukazovali, alebo si niečo šepkali. Teraz je to len trochu iný druh pozornosti. Otázky odkiaľ som alebo či si môžu chytiť vlasy sa len zmenili na otázky, kedy ma zas môžu uvidieť v telke, alebo kedy bude ďalšia séria Druhej šance.
Ako vnímaš svoje pôsobenie v slovenskom seriáli s vedomím, že v našich končinách nie je až také bežné obsadzovať do rolí hercov tmavej pleti ako v zahraničí? V minulosti to boli maximálne bočné roly, ktoré poväčšine vyznievali dosť stereotypne.
Ja som bol za toto veľmi vďačný Matúšovi Kolárovskému, ako to zvládol a že posunul tú latku vyššie, aby sme ako menšina neboli stereotypizovaní v mediálnom priestore. Jeho som totiž vnímal najviac, či už cez hudbu alebo seriál.
Preto som bol aj ja rád, že moja postava nie je až taká stereotypizovaná, ako to bývalo v minulosti. Stále však ten Gabriel nosí so sebou príbeh, že prišiel z Afriky, zbili ho a je trošku iný. Ale už je to omnoho menej ako pred 10 až 15 rokmi v iných seriáloch alebo sitkomoch. Postupne sa zbavujeme toho kufríka stereotypov, ktoré si so sebou nosia postavy tmavej pleti.
Matúš Kolárovský sa ako herec tmavej pleti objavil v seriáli Pán profesor. To však vyvolalo otázky, či bolo nutné nazvať jeho postavu exotickým menom Hassan, keď je v skutočnosti rýdzi Slovák s typickým slovenským menom. Vraj tým seriál opäť len prispel k tomu, že Matúša niektorí diváci vnímali ako „neslováka“. Súhlasíš s tým?
Ja si myslím, že to bol dobrý krok. Ten rasizmus, ktorý je zakorenený v ľuďoch na Slovensku, nevymažeme zo dňa na deň. Preto je dobré, keď ho takýmito postupnými krokmi pomaly zužujeme. Skrátka sa ako spoločnosť posúvame. Matúš ešte chytil exotické meno Hassan, moja postava sa už volá Gabriel. A takto sa to postupne zužuje. Stále však tieto naše stereotypizácie nie sú také silné ako v minulosti. Som rád, že Markíza otvára tieto témy a nebojí sa toho.
Považuješ to za úspech pre celú menšinu žijúcu na Slovensku? Čo to pre teba znamená?
Keď som bol malý, tak jediný kontakt s mulatmi bol na afrických stretnutiach v Ružinove, kde ma brával otec. Babka mi zas ukazovala stránky v Katolíckych novinách s fotkami afrických detí so slovami: „Aha, to sú také detičky ako ty!“ Mohol som sa tak s nimi stotožniť. Vždy ma to potešilo, že nie som „sám“ a že sa môžem k niekomu prirovnať. A teraz to pre deti tmavej pleti na Slovensku môže byť Matúš Kolárovský alebo ja. Je dôležité, aby vedeli, že nie sú sami.
Niektorí ľudia často nadávajú na Netflix, že každý seriál alebo film musí obsahovať aspoň jedného černocha, jedného aziata, jedného homosexuála... Čo by si takýmto ľuďom odkázal?Rozprával som sa s jedným kamošom, ktorý bol rok vo väzení, a pýtal som sa ho, čo na tom bolo najhoršie. Povedal, že samotka. Nie hlad, smäd, zima alebo fyzická bolesť. Ale pocit, že si sám. A ten pocit menšín, ktoré prežívajú takúto samotu, je často veľmi podobná. My sa nezobúdzame s tým, že sme iní. Ale niekto ti to pripomenie nejakými poznámkami cez deň. Odkázal by som preto tým ľuďom, čo sa sťažujú na Netflix, aby nechali menšiny vydýchnuť a nechali ich vyjsť z tej samotky.
Stretol si sa pre rolu v seriáli s rasizmom?
Dostal som radu, aby som nečítal komentáre pod článkami o mne. Tak sa to snažím nerobiť. Ale keď sa tam raz za čas zatúlam, tak tam občas nájdem nejaké rasistické poznámky, že načo černochov pchajú do telky, ale väčšinou po rozkliknutí profilu danej osoby vidím, že sú to len nejakí pseudofrajeri na sociálnych sieťach. V realite som sa s tým nestretol.
Aké najbizarnejšie stereotypy si sa o sebe dozvedel?
Číslo jedna je vždy stereotyp o dĺžke pohlavného údu. A to aj v prostredí bližších ľudí. Stalo sa mi dokonca, že som bol s kamošmi v nejakom podniku, išiel som na WC a bratranec jedného kamaráta si ma normálne vyčekoval, aby sa mohol pozrieť, či je to pravda, čo sa o černochoch hovorí. Je to veľmi nepríjemné a nevkusné. Môže to dokonca v človeku vytvoriť obrovské bloky, ktorými som si počas puberty prešiel aj ja.
Mnohí diváci možno ani netušia, že nie si len doktor v seriáli, ale medicínu študuješ aj v reálnom živote. Pomáha ti to sa lepšie vžiť do roly?
Určite áno, hlavne čo sa týka praktických vecí. Ale ten seriálový flow je o dosť odlišnejší a nie úplne zodpovedá tomu tempu v nemocnici. Štúdium mi však rozhodne pomáha v tom, že napríklad nemám žiaden problém s výslovnosťou medicínskych názvov v latinčine. Napríklad, keď počujem niektorých kolegov, ako dokážu skomoliť supraventrikulárnu tachykardiu, tak sa len smejem. Ale zas herci sú profesionáli a veľmi rýchlo sa učia aj náročnejšie cudzie slová.
Chcel by si raz byť takým doktorom, akým si v seriáli?
Nie, chcel by som byť pravý opak Gabriela (smiech). Podľa mňa je veľmi zlikvidovaný svojím osudom a má čo robiť, aby prežil, nieto ešte, aby liečil. Hoci akonáhle príde do nemocnice, je veľký profík a pomôže, ale na druhej strane mi príde ako veľmi klasický doktor v nemocnici. Moje ambície sú skôr súkromný sektor, mať ambulanciu a zopár ľudí, ktorým by som sa lokálne venoval. Na rozdiel od Gabriela, ktorý sa stará o masy. Má stále iných ľudí a rovnaké choroby, ja by som to zas chcel naopak. Vieš sa tak s pacientmi omnoho hlbšie rozprávať o ich problémoch.
Po škole by si chcel pokračovať v dobre našliapnutej hereckej kariére alebo ťa viac láka byť lekárom?
Určite chcem byť viac lekár. Všeobecný lekár vo vlastnej ambulancii. Primárne sa chcem venovať medicíne a po práci som ochotný venovať svoj voľný čas herectvu, ak by som mal také ponuky. Ale ak nie, tak pokojne aj nejakým vlastným prednáškam a konferenciám, či už pre pacientov, alebo medikov. Medicína je pre mňa väčšia istota, stabilnejší pilier a cítim sa v nej komfortne. A viem, že mi to nikto nevezme.
V posledných týždňoch rezonujú v spoločnosti rokovania lekárov s vládou. Čo hovoríš na zvýšenie platov?
Ja ako senátor 5. ročníka u nás na fakulte som bol priamo pri tom, ako sa o tom rozprávali lekári, prednostovia a MUDr. Peter Visolajský (predseda Lekárskeho odborového združenia, pozn. red.). A mohol som tak vidieť z prvej ruky, ako ľudia reagujú na tieto opatrenia, ktoré sa zaviedli. Ja to nechcem zhadzovať, ale podľa mňa je to smiešne. Pre nás to vychádza na 1 800 eur v hrubom.
Takúto mzdu dostaneš po tom, čo si odrieš 6 rokov na škole s veľmi intenzívnym štúdiom, venuješ jej strašne veľa času, po nej pokračuješ atestáciou, pričom najkratšia je trojročná. A navyše pracuješ s ľudským životom, máš neuveriteľnú zodpovednosť.
Minule som bol v Kauflande, kde oznamovali, že príjmu predavačku s platom 1 400 v hrubom. Panie predavačky si veľmi vážim a som rád, že ich máme. Ale príde mi scestné, že medzi ohodnotením predavačov a lekárov je rozdiel pár stoviek eur, vzhľadom na ich kompetencie a mieru zodpovednosti.
Hoci chceš ísť do vlastnej ambulancie, kde by si nemal tabuľkový plat ako lekári v nemocniciach, aj napriek tomu však plánuješ zostať na Slovensku v takýchto podmienkach?
Určite áno. Kým tu mám rodinu, tak nad odchodom do zahraničia ani neuvažujem. Ak by sa však chceli presťahovať, alebo by sa im niečo stalo, tak by ma tu vlastne nič až tak nedržalo. Ak by som tu nemal svojich troch súrodencov, rodičov a tetu, asi by som po skončení medicíny odišiel zo Slovenska. Keďže však zostávam na Slovensku, budem rád, ak tu svojím pôsobením budem môcť pomôcť čo najviac ľuďom a takisto vložiť do toho čo najviac, aby sme sa tu ako spoločnosť mali lepšie.
Aké sú tvoje lekárske alebo herecké sny do budúcnosti?
V medicíne je určite môj najbližší cieľ dokončiť školu, získať titul a potom po troch rokoch si otvoriť tú ambulanciu. A čo sa týka herectva, tak by som bol veľmi rád za denný seriál, ktorý by ľudia milovali a ja by som miloval tvoriť ho, ako aj tvoriť svoju postavu.
