Študenta STU sme sa pýtali na smrť jeho spolužiačky. Na mnohé si nevedel spomenúť. Sled udalostí vypustil z hlavy.
Zhováral som sa len niekoľko dní po vražde s mužom, ktorý sa nakoniec priznal k zabitiu Marie z Ukrajiny. Ešte stále som si neuvedomil dôsledky tejto informácie.
Do internátu Mladá garda na Račianskej ulici v Bratislave som sa vybral v pondelok, tri dni po úmrtí, ktoré médiá i verejnosť vnímali ako záhadné. O vražde sa hovorilo len potichu ako o nepravdepodobnej konšpiračnej teórii. Ľudia sa skôr prikláňali k teórii o zlyhaní srdca.
Na polhodinové stretnutie s Volodymyrom, ktorého kamaráti volajú Vlado, nezabudnem do konca života. Nie každý deň vám povie osoba, ktorá sa krátko po stretnutí priznala k vražde mladého dievčaťa, že zle šoférujete, a vy sa preto ešte aj cítite zle. Počas našej krátkej cesty som ho totiž vnímal výhradne ako citovo zlomeného kamaráta so slabým srdcom.
Ak by ste mi, sediac vedľa rovesníka nebohej 21-ročnej Ukrajinky, povedali, že jej smrť má na svedomí práve on, neveril by som vám.
Polícia potvrdila jeho priznanie vo štvrtok 9. júna po takmer týždni vyšetrovania. Mariu zaškrtil alebo udusil.
Volodymyr študoval na Slovensku päť rokov. S Mariou boli jediní ukrajinskí spolužiaci v ročníku na odbore automobily a mobilné pracovné stroje na STU. Intímnejšie sa začali zbližovať len pred pár týždňami. Vzťahom by to ešte nenazýval, ale láskou už áno. „Začali sme byť viac ako kamaráti, začali sme sa ľúbiť.“
Maria sa asi len pred mesiacom rozišla s iným Ukrajincom, Ilľom. V širšej skupine ukrajinských kamarátov v internáte sa o tom dobre vedelo. Teóriu zločinu z vášne však svorne vylučovali. Prikláňali sa k spomínanej teórii o zlyhaní srdca.
Pred internát Mladej gardy som prišiel, aby som zmapoval reakcie spolužiakov a susedov na šokujúce a záhadné úmrtie z piatkového rána. O tých, čo načrtli možnosť vraždy, som si myslel, že len pozerajú veľa seriálov a preháňajú. Srdce môže predsa zlyhať aj mladému človeku.
Keď vyspovedám asi dvadsať študentov, chystám sa odísť. Oslovím však ešte ukrajinský pár, ktorý mi povie, že Mašu objavil ich spoločný kamarát Vlado.
Chcete sa rozprávať o tom ťažkom?
Mám „šťastie“, práve ide okolo. Keď sa k nemu blížim s diktafónom, tuší, na čo sa ho chcem spýtať. Preferuje telefonát, keď poviem, že ho môžem sprevádzať, akceptuje osobný rozhovor. „Chcete sa rozprávať o tom ťažkom?“
Odpoviem, že je to na ňom, a navrhujem, že ak sa chce vyrozprávať, jeho meno v článku neuverejním. Odpovedá, že je mu to jedno. Potrebuje odviezť do nemocnice. Pred pár dňami havaroval, vraj po tom, ako nespravil skúšku. Sadám si za volant jeho náhradného auta a svoj bicykel nechávam pred internátom.
Vlado je oblečený farebne a trendy. Krátky zostrih dopĺňajú štýlové okuliare na tvári. Z diaľky pôsobí bezstarostne, zblízka je to už iné. Na reči tela vidím pochopiteľné rozrušenie. Tón jeho hlasu je skleslý, no vyrovnaný, obsah viet nekonzistentný. Myšlienku často utne ešte v zárodku a odmlčí sa. Inokedy zas hmká melódiu z rádia.
Na podrobnosti o osudnom piatkovom ráne, keď našiel Mašu na dlážke jej internátnej izby, je skúpy, tvrdí, že si nič nepamätá. Keď nastúpime do auta, potrebuje sa predovšetkým vydýchať. „Začína mi byť strašne zle. Nechce sa mi o tom rozprávať. Strašne mi je to ľúto, snažím sa na to nespomínať. Rozumiem však, že ľudí to zaujíma.“ Naraz otvárame okná.
Piatkový výsluch na polícii bezprostredne po objavení tela dievčaťa prebehol podľa Volodymyra hladko. Policajti mu povedali, že podrobnosti o vývoji prípadu sa dozvie spoločne s verejnosťou, keďže nie je členom rodiny. „Policajti boli dobrí ľudia a rozprávali sme sa ako kamaráti.“ S Mašinou rodinou na Ukrajine komunikoval jej bývalý priateľ, taktiež Ukrajinec, Ilľa.
Mašu našiel podľa vlastných slov po deviatej ráno. Na políciu zatelefonoval okolo desiatej. „Nepamätám si podrobnosti, mne bolo strašne zle a veľa vecí mi vypadlo. Všetko však majú zapísané na polícii. Všetko som im vysvetlil. Ťažko sa mi o tom hovorí.“
Jeho kamaráti mi povedali, že Volodymyr je veľmi dobrý človek, ktorému sa po smrti Maše zrútil svet. Ešte pred pár dňami mi bolo tej ľudskej kôpky nešťastia mimoriadne ľúto. Celý deň som rozmýšľal, ako sa asi cíti.
Dnes viem, že nad jeho myšlienkovými pochodmi v osudný piatok, ale aj v deň našej zvláštnej „spolujazdy“, budem rozmýšľať už navždy. Na konci nášho rozhovoru mi dal iniciatívne svoje číslo a rozlúčil sa so slovami: „Pokojne mi volajte.“ Keď som to skúšal dnes, jeho linka už bola odpojená.
