Mariánska Čeľaď je považovaná za najstrašidelnejšie miesto na Slovensku: Vybrali sme sa do ruín opusteného kláštora uprostred noci

Zatiaľ, čo partia mladíkov prechádza chodbami niekdajšieho kláštora osvetleného splnom mesiaca, Barbora – vodička, zostala v aute. Kamarátom dala dvadsať minút nech sa popozerajú a vrátia. Ak to nestihnú, nechá ich tu.

Akokoľvek super znela ponuka, aby s nimi išla preskúmať údajne najstrašidelnejšie mesto na Slovensku, dievča zhodnotilo, že nestojí o traumu. Ešte to, aby si ju zažila dobrovoľne.

Mladíci v kláštore sa, samozrejme, snažia z miesta vytĺcť čo najviac a tak sa začnú prihovárať duchom a dúfajú, že im aspoň jeden z nich odpovie. „Ak ste tu bieli mnísi, dajte nám znamenie,“ tichým hlasom sa snaží jeden z nich nadviazať kontakt. Vždy keď vietor hlasnejšie zafúka a zvetraná budova začne vydávať zvuky, mladíkom ide od napätia vyskočiť srdce.

 „Videl si to? Tam stála postava. Tam v rohu,“ jeden z partie začne panikáriť a všetci sa spoločne rozbehnú preč. Keď upachtení zastanú len kúsok od vchodu do ruiny kláštora, začnú sa všetci svojho kamaráta vypytovať: „Čo presne si videl? Bol to mŕtvy mních, alebo znásilnená žena?“

„Chlapci, nič. Sami tomu neveríte,“ rozosmeje sa s tým, že si z nich dobre vystrelil. Zatiaľ, čo ostatní mu dávajú vyžrať, že kvôli nemu zabehli maratón, vtipkár si naďalej uťahuje z povesti tohto miesta. „Najstrašidelnejšie, čo sa nám môže stať bude, že nás tu Barbora nechá a ja do rána budem musieť počúvať vaše ufňukané reči o duchoch,“ vysmeje kamarátov opäť.
           

„Barbora, dobre, že hovoríš. Mali by sme sa už pomaly vrátiť k autu,“ navrhne jeden člen partie a ostatní súhlasia. Keď sa vrátia na ľudoprázdne parkovisko až na Fiat ich kamarátky, príde im byť divné, že len tak sedí po tme v aute a nehrá sa na telefóne.

Nastúpia si teda do auta a jeden z nich zavelí: „Môžeme ísť, nič tam nebolo.“ Ich kamarátka však len sedí, cnie na rozpadnutý kláštor a neodpovedá. Chlapec sediaci na mieste spolujazdca ňou zatrasie. „Barbora, no tak, už aj ty?“ podráždene sa jej spýta. Dievča veľmi pomalým pohybom otočí bez slova hlavou smerom k nemu. „Bože, ona má len biele viečka, má len biele viečka,“ vydesí spolujazdec a vystúpi z auta.

Toto je len jedna z historiek, ktoré sa viaže ku opustenému kaštieľu Mariánska Čeľaď -na južnom Slovensku známom aj ako Máriacsalád. Toto miesto slúžilo v 16. storočí ako kláštor pre Paulínskych mníchov, ktorých podľa legiend domáci nikdy nemali zrovna v láske. Dôvodom mal byť fakt, že mnísi boli pôvodom šľachtickí synovia, a tak sa aj správali.
            

Vo svojej dobe malo v okolí kláštora zmiznúť viacero mladých žien, mali byť znásilnené práve týmito bielymi mníchmi, ako ich kvôli rehoľným odevom s kapucňou, ktoré nosili, vtedy nazývali domáci.
           

Iné legendy zase pripisujú miznutie mladých dievčat zbojníkom, ktorí mali okupovať vtedajšie lesy v okolí kláštora. Zbojníci mali mníchom kradnúť okrem iného aj habity, do ktorých sa prezliekali, aby vinu zhodili na mníchov.
           

Kláštor bol odjakživa zahalený v strede temných a hlbokých lesov a v jeho podzemí sa nachádzalo mnoho širokých chodieb vedúcich až do Hronského Beňadiku, vďaka čomu sa o ňom začalo šíriť veľa povier. Dodnes ho navštevujú lovci duchov a nadšenci strašidelných príbehov. Mnohí z nich tvrdia, že tu počuli rôzne ženské hlasy, kroky a videli nadprirodzené javy. Dokonca sa na tomto mieste majú stretávať aj rôzne kulty vykonávajúce satanistické obrady. Preto tu, samozrejme, nemôžem chýbať ani ja.

Odporúčané

Nočný des: plač, výkriky a zdesená tvár. Aj keď sa zdá, že tvoj blízky zažíva neopísateľné hrôzy, nesmieš ho prebudiť 31. októbra 2020 o 12:30

História kláštora

Ešte predtým, ako som sa vydal na tajuplné miesto si to namierim do neďalekej dediny – Veľké Lovce, do ktorej kláštor aj katastrálne spadá. 

V miestnom múzeu ma privítala pani Teréziu Pavlatovskú, spoluautorku knihy Veľké Lovce v premenách času a jeho prevádzkarku miestneho múzea. Histórii kláštora sa venuje celý život a za socializmu v jeho priestoroch dokonca aj nejaký čas žila.

Hoci má pani Terézia dnes už 82 rokov, pamäť jej slúži naozaj dobre. Je ochotná mi objasniť celú históriu Márianskej Čeľade a to od dní, kedy v týchto miestach kláštor ani nestál, až do dnes.

Jej rozprávanie sa začalo v roku 1512, kedy sa kláštor začal stavať. Tvrdí však, že mnísi sa na tomto území nachádzali ešte predtým. Jeho výstavbu financoval Levický hrad, pričom základ položil Žigmund Lévai - vojvodov syn, spolu so svojím svokrom.

Podzemné priestory, nachádzajúce sa pod budovou kláštora, sa stavali od roku 1542 do roku 1550. Podzemné chodby vybudované za 8 rokov boli až také veľké, že sa do nich zmestili kone prevážajúce tovar alebo dokumenty. Podľa doteraz zistených informácií mohli byť široké viac ako tri metre.

Hovorilo sa, že tieto podzemné cesty mali viesť až do Hronského Beňadiku, v miestnom kostole totiž ústila jedna podobná chodba. „To, kam chodby viedli, s istotou povedať nevieme. Bola som sa v Hronskom Beňadiku osobne pozrieť, avšak do ich podzemnej chodby ma nepustili. Vysvetlili mi, že ju vôbec neotvárajú, keďže v nej má byť pochovaný Koháry. Kam chodby vedú, je preto potrebné ešte preskúmať,“ povedala nám starenka. 

Hlavná chodba, do ktorej sa vstupovalo priamo z priestorov kláštora, sa podľa jej slov mala len po pár metroch rozdeľovať na dve ďalšie chodby. Jedna z nich viedla smerom na Trávnicu a na Podhájsku.

V Podhájskej mali mnísi svoj rybník a do Trávnice chodili kvôli kaplnke, ktorá patrila Balogovým, ktorí mníchov finančne podporovali, napríklad aj pri výstavbe samotného kláštora. Druhá chodba mala viesť do Belegu (obec v Maďarsku), ale táto chodba bola, žiaľ,  zavalená buldozérom v roku 1988, kedy sa v priestoroch bývalého kláštora mala stavať škola v prírode.

Po tomto incidente sa na Márianskej Čeľadi uskutočnil geologický výskum. Zmapovanie a preskúmanie všetkých podzemných chodieb by bolo podľa Terézia finančne náročné, a tak sa ho nemal kto ujať. Za jeden hektár si odborníci pýtali 2000 €.

Kláštor dnes chátra 

O kláštor v minulosti prejavilo záujem viacero inštitúcií, ale ONV (Okresný národný výbor) ho nechcel predať, keďže mali v pláne prestavať ho na ubytovňu pre návštevníkov z blízkeho termálneho kúpaliska. Lenže peniaze na to neboli. 

Koncom 70-tych rokov sa mapovali všetky kultúrne pamiatky Slovenska, za jednu z nich označili aj Mariánsku Čeľaď. Vďaka tomu v nej mesto Nové Zámky zriadilo múzeum. Po roku 1990 však museli múzeum vysťahovať, a tak zostali priestory bývalého kláštora opäť opustené.

Neskôr sa na mieste organizovali pionierske tábory a počas niektorých mesiacov v roku aj škola v prírode. Priestory kláštora mali slúžiť aj na rekreáciu pre zamestnancov závodných podnikov z oblasti. Päť z nich dalo do tohto projektu financie, avšak v 90. rokoch sa rozpadlo ROH (Revolučné odborové hnutie), krajská rada a aj samotné podniky. V tom čase sa do kláštora zainvestoval viac ako milión československých korún.

Podzemné chodby však váhu ťažkých strojov nezvládli a prepadli sa. Preto sa projekt obnovy kláštora musel prerobiť, inak by už do roku 1988 bol opravený. Pod prepadnutú plochu bolo potrebné dostavať betónovú platňu.  Pamiatkári zároveň prerobili strechu kláštora, tá však o pár rokov opäť zmizla. Odvtedy kláštor celé roky len chátra a je len otázkou času, kedy sa úplne rozpadne. Tu sa končilo rozprávanie pani Terézie. 

Z miesta sme mali divný pocit