Roland Emmerich sa po prepadáku s Independence Day vrátil v čase do 2. svetovej vojny.
Roland Emmerich je stále zručný režisér, no čakať od neho niečo špeciálne je dnes už tak trochu naivné. Ja osobne som však veril, že tentokrát sa v kine zabavím. Nepozrel som si ani jeden trailer, a tak som šiel do kina takpovediac naslepo. A vôbec to neľutujem. Nečakal som totiž, že uvidím toľko záberov z bojísk. Midway totiž hovorí o najvýznamnejšej operácií amerického námorníctva a letectva v Pacifiku. Ak by túto bitku prehrali, boli by vo veľkých problémoch, keďže Japonci by v dva roky pred skončením vojny ovládli Pacifik a mali by tak „voľnú“ cestu na pobrežie USA.
Osobne som čakal, že sa budeme zameriavať len na dozvuky Pearl Harbor, množstvo byrokracie a jednej veľkej akcie. Snímka je však oveľa bohatšia, vidíme viac vojnových operácií či tréningov. V hlavnej role stretávame Eda Skreina ako Dicka Besta, špičkového, aj keď trochu drzého pilota. Pod velením Wadea McCluskyho sa pripravujú na vojnu, no nečakajú, že začne tak skoro a nečakane. A to útokom na Pearl Harbor. Sekvencia nie je dlhá, no Emmerich ju použil ako katalyzátor pre všetky postavy, a to z oboch strán.
Na nálet Japoncov sa (ne)pozerá pekne. Prinášajú smrť a deštrukciu a z pohľadu akcie ide o pekné predstavenie. Emmerich však v mojich očiach nedokázal predať ľudskú bolesť a empatickú zložku. Začiatok v Pearl Harbor (ide o pár krátkych scén, nemusíš sa báť remaku slávneho filmu) skutočne funguje len ako nakopnutie motivácií postáv a celého príbehu, čo sa vlastne dá povedať filme ako takom. Z emotívneho hľadiska na mňa absolútne vôbec nefungoval a z Emmerichovej réžie som vôbec necítil ľudskú tragédiu.
Oceňujem, že sa venoval aj japonskej strane a ukázal aj čo-to z ich charakteristík a hlavne odvahy, no tradične to už prekrýva americký patriotizmus a klasická vojnová propaganda. Kto ale chodí do kina na hollywoodske vojnové filmy s tým, že čaká niečo iné, môže si za to sklamanie sám. Ešte väčší problém než s dejom a štýlom snímky som ale mal s postavami, respektíve s hercami.
Harrelson je vynikajúci herec, no tu sa strácal a necítil som z neho to, čo v jeho posledných rolách. Luke Evans bol fajn, ale v jeho postave tiež nebolo nič mimoriadne, a tak sa človek musel spoľahnúť, že to potiahne hlavná hviezda. Lenže tou je z nejakého nepochopiteľného dôvodu Ed Skrein. Ten bol možno okej v Deadpoolovi, ale aj to kvôli tomu, lebo tam nemal byť sympatický a mal mať len pár minút.
Lenže tu hrá prim. Rozhodne sa nesnažím tvrdiť, že je zlý herec, ale na hlavnú rolu v takomto filme jednoducho nemá. Jeho herecký register je značne obmedzený a aj keď sa snaží, jeho výkon nemožno hodnotiť lepšie ako priemerne. Nedokáže vzbudiť emócie, nedokáže diváka nabudiť pred samovražednou akciou a nejako mu neveríš ani jeho priateľstvá s ostatnými vojakmi. Vojnové snímky sú častokrát založené na hesle „Brothers in Arms“, no 5 minút po skončení filmu si spomenieš len na meno Dick Best (z očividných dôvodov). Postavy sú v tomto prípade nudné, nevýrazné a nezískajú si ťa.
Výnimkou je Bruno v podaní skvelého Nicka Jonasa (aj keď slušný výkon podali aj Dennis Quaid a Aaron Eckhart). Podobne ako Harry Styles, aj on to z hudobnej branže skúša v kinách a musím povedať, že sa mu to zatiaľ darí. Dúfam, že mu ešte nejaké zvučné mená dajú šancu, pretože je nesmierne sympatický a talentovaný. Nebudem preháňať, keď poviem, že ma zo všetkých postáv bavil najviac.
Aby som ale len nekritizoval, pochváliť musím technickú stránku. Tá sa už dnes vo veľkých hollywoodskych filmoch nepodarí síce len málokedy, o to viac však treba vyzdvihnúť ich prácu. Nálety lietadiel si nesmierne užiješ aj vďaka skvelej kamere, ktorá zachytáva to najlepšie z akcie v prehľadných záberoch. Tie sú miestami naozaj podarené, obzvlášť, ak sa pozeráme na oblohu zaliatu výbuchmi z protilietadlových diel.
Strmhlavé nálety na lietadlové lode sú pravdepodobne najpodarenejšími sekvenciami snímky a určite si ich užiješ. Vďaka kvalitnej práci vfx artistov ťa výbuchy lietadiel a CGI akcia nevyvádza z miery a všetko pôsobí prirodzene. Úprimne, rád by som niečo povedal aj o soundtracku, no absolútne nič si už z neho nepamätám. Inými slovami, rozhodne nejde o nič výrazné.
Rovnako sú na tom časti, kedy vidíme hlavné postavy s ich rodinami. Ich motivácie založené na záchrane ľudských životov a pomste nepôsobia viac heroicky ani osudovo. Jednoducho povedané, v Midwayi mi chýbal cit. Nakoniec, spomínal som to aj v recenzii pre Ford vs Ferrari. Vidieť tieto filmy s dňovým rozostupom človeku otvorí oči nad priepastnou kvalitou v práci so scenárom, postavami a budovaním vzťahov, respektíve predaním sympatií a uveriteľnosti drámy.
Z toho všetkého môžeš mať pocit, že Bitka o Midway nie je dobrým filmom. To by však bolo nepresné a príliš prísne. Síce by som film ešte o čosi skrátil (2 a štvrť hodiny sú v tomto prípade prehnané a je to cítiť), ale inak ide o príjemnú jednohubku pre všetkých nadšencov druhej svetovej a vojnových filmov ako takých. Nemusíš byť vôbec sklamaný a v kine sa zabavíš, ale akonáhle si začneš snímku porovnávať s velikánmi žánru, rýchlo pochopíš, v čom všetkom zaostáva. Horšie je, keď si to uvedomuješ počas celého filmu. Nemôžem tak udeliť viac ako šesť bodov z desiatich.
Midway nie je ničím výnimočný, zabudnuteľný a ľahko stráviteľný film. Na pomedzí vojnových počinov sa ľahko stratí, ak je človek ochotný sledovať aj inú ako hollywoodsku produkciu. To kino však neoľutuješ, nálety lietadiel a skvelú akciu (aj keď bez akýchkoľvek highlightov, na ktoré by si dlho spomínal) si užiješ a pokiaľ sa nad filmom nebudeš príliš zamýšľať, odídeš zo sály s dobrým pocitom. Veľká škoda, že sa látka nevyužila lepšie. To by ale chcelo úplne iný prístup k postavám, lepšieho režiséra a taktiež hercov.
