Horor na motívy balady Karla Jaromíra Erbena a českého folklóru od talentovaných a poučených tvorcov. Ako sa podaril?
Postavu Polednice určite všetci poznáte a ak nie, tak sa hanbite a okamžite si choďte preopakovať povinné čítanie. Slávna balada zo zbierky Karla Jaromíra Erbena Kytice sa už svojho sfilmovania dočkala. Vo filme Kytice z roku 2000 ju spolu s inými vybranými básňami sfilmoval F. A. Brabec a samotnú Polednicu si zahral Bolek Polívka (vypálilo to lepšie, než to znie). Toto kultové strašidlo českého folklóru teraz prichádza vo svojom vlastnom filme. Stoja za ním tvorcovia poučení v hororovej produkcii a odhodlaní posunúť konečne tunajší žánrový film dopredu. Ako to teda dopadlo?
Česko, súčasnosť. Eliška (Aňa Geislerová) odchádza spolu s malou dcérkou do rodnej dediny svojho zosnulého manžela. Je pripravená minulosť nechať za sebou a začať odznova. Usadí sa v starom dome a snaží sa zapadnúť medzi miestnych. Nad celým mestečkom, obklopeným nekonečnými žltými poliami sa však vznáša prízrak. Je možné, že by začal pôsobiť aj na Elišku?
Ako je asi jasné, autori sa ústrednou baladou skôr voľne inšpirovali. Prevzali niektoré motívy a snažili sa im vtlačiť vlastnú interpretáciu. To je bezpochyby rozumné, doslovnú ilustráciu nám už koniec-koncov predstavil Brabec. Polednice je film protikladov. Obsahuje veľa dobrého, ale aj množstvo rušivých a nie príliš dobre zvládnutých momentov. To môžeme pripísať na vrub istej neskúsenosti Jiřího Sádka (pracoval na viacerých krátkych filmoch, Polednicou však celovečerne debutuje). Najprv teda preberieme to dobré.
Film vyzerá naozaj výborne. Konečne moderný žánrový film, ktorý v česko-slovenskom kontexte nevyzerá smiešne, čo sa týka audiovizuálnej stránky. Remeslo majú tvorcovia zvládnuté. Režisér za pomoci výbornej kamery a kompozície zachytáva svojský a pomerne znepokojivý genius loci malej českej dediny. Ako už tým bystrejším docvaklo, Polednice sa nemôže príliš spoliehať na bubákov vyskakujúcich z tmy (hoci ľakačiek ušetrení nebudeme). O to väčšia poklona tvorcom za to, ako sa im podarilo zachytiť atmosféru dusného, ospalého leta s oslepujúcimi lánmi obilia, kde vo vzduchu doslova vibruje len tušená hrozba. Akoby sa film odohrával v akomsi bezčasí, niekde na konci sveta. Aňa Geislerová podáva veľmi dobrý výkon, ale príliš nezaostávajú ani ostatní (väčšinou menej známi) herci. Režisér vybral výborné typy a scenárista im napísal hodnoverne znejúce dialógy, takže väčšina z nich naozaj pôsobí ako banda typických dedinčanov z najbližšej dediny.
Ak by som mal Polednicu prirovnať k nejakému hororu z posledných rokov, jednoznačne by to bol Babadook. Polednice má s filmom Jennifer Kent mnoho spoločného, dokonca by som ju tipoval ako hlavný inšpiračný zdroj. To je trochu problém, pretože to môže zvádzať k porovnávaniu. A Sádek tomuto pocitu ide naproti. Snaží o podobnú psychologickú tenziu, kladie dôraz na vnútro hrdinov a balancuje na hrane mysteriózna a duševnej poruchy. A tým sa dostávame k miestam, kde to začína škrípať.
Polednice je totiž po psychologickej stránke strašne odfláknutá. Eliškin duševný prepad je spracovaný veľmi neobratne. Geislerová sa síce snaží, ale scenár Michala Samíra jej to nijako neuľahčuje. Psychológia postáv sa deje skokovo a neprirodzene. Eliška sa proste z jednej scény na druhú „prepne“ do šialeného módu, ale nie je tu nič, čo by tento prerod ozrejmovalo. Proste nevyplýva z vnútornej logiky. Udeje sa len preto, lebo scenárista to tak chcel mať a hotovo. Vytrháva to z diania, ruší atmosféru a otupuje strach o postavy. Trochu tiež zamrzí, že ústredné strašidlo sa vo filme takmer neobjaví. Nepochybne sa jedná o zámer, napriek tomu by to filmu prospelo. Určite viac, než tých pár predvídateľných (hoci celkom funkčných) ľakačiek. Rovnako otravne pôsobí aj postava starej pomätenej ženy (Daniela Kovářová), ktorá je tu len preto, aby utrúsila niekoľko nechcene smiešnych kryptických žvástov. Eliškina dcérka (Karolína Lipowská) je zase veľmi zle zahraná a jej charakter je doslova otravný. Režisér si tiež mohol postrážiť záver. Niekoľko dobrých nápadov (napr. zatmenie slnka), ale prevedenie je dosť nemotorné a spôsobuje, že film poriadne negraduje a po skončení zanechá len otázku: a to je ako všetko? Polednice je tak silnejšia vo svojich jednotlivostiach, ako pevne zovretý celok jej ešte chýba skúsenejšia režisérska ruka.
Ak ste však nadobudli dojem, že kritizujem až príliš a Polednice teda vlastne ani nestojí za videnie, mýlite sa. Pokiaľ máte radi horory, je pre vás takmer povinnosťou si ju pozrieť. Ide totiž o prvý súčasný dlhometrážny žánrový film z nám blízkeho prostredia, ktorý po väčšinu svojej stopáže funguje, ponúka presvedčivé herecké výkony a pôsobivú atmosféru. To všetko zabalené v audiovizuáli, ktorý bez problémov obstojí aj na medzinárodnej úrovni. Áno, sú tu chyby, ale pokiaľ budú Sádek a Samír cibriť svoj talent, určite sa časom dočkáme dotiahnutejších kúskov. Polednica urobila prvý krok a naznačila kadiaľ by mohla viesť cesta českého (a azda aj slovenského?) hororu. Dúfajme teda, že sa k nej časom pridajú aj ďalší. 6.5/10
