Carice Van Houten nie je len Melisandrou z populárneho fantasy seriálu od HBO.
Režisér Julius Ševčík v roku 2016 natočil životopisnú drámu Masaryk, ktorá bola dvanásťkrát ocenená Českým levom. Sochu krištáľového leva si prevzal aj slávny český herec Karel Roden. S jeho spoluprácou bol režisér Ševčík, zdá sa, veľmi spokojný, a tak ho prizval aj do svojej najnovšej snímky s názvom Sklenená izba (The Glass Room).
V nej sa už ale hlavného slova ujala dvojica žien v podaní 38-ročnej Švédky Hanny Alström (Kingsman, Sámska krv) a 42-ročnej Holanďanky Carice van Houten (Black Book, Valkýra, seriál Game of Thrones).
Okrem nich sa vo filme objavila skvelá Alexandra Borbély, ktorú môžeš poznať z výnimočnej drámy O tele a duši, známa slovenská herečka Zuzana Fialová (Čiara, Lidice, Bratislavafilm), ale taktiež skúsený dánsky herec Claes Bang (Štvorec, Dievča v pavúčej sieti) či charizmatický Roland Møller (Skyscraper, Atomic Blonde).
Nie som si istý, ako veľmi sa dokážu do diania vo filme vcítiť zahraniční diváci, ale Slováci a Česi budú prechody od predmníchovského Česko-Slovenska cez nacistickú diktatúru až po vládu komunizmu vnímať častokrát s úsmevom.
Verím, že nápadné umiestnenie obrazu Hitlera v scéne z nacistického obdobia a obrazy komunistických predstaviteľov v ďalšej časovej línii z komunizmu ľahko napovedia zmenu režimov aj cudzincom, ktorí našu históriu príliš dôverne nepoznajú.
Začiatok filmu diváka uvíta pomalým, miestami až rozvláčnym tempom. To síce nemusí byť veru každému po chuti, ale s príchodom väčšieho množstva postáv, zameraním sa na vzťah Hany (Carice van Houten) s Liesel (Hanna Alström) a vpádom nacistických vojsk začína Sklenená izba diváka čoraz viac vťahovať.
Film sa môže pýšiť množstvom úchvatných kamerových záberov, ktoré veľmi vhodným spôsobom dopĺňajú monológy hlavných postáv. Tie sa najčastejšie odohrávajú vtedy, keď jedna z kľúčových ženských hrdiniek premýšľa nad tým, kam sa jej život posunul a kde sa pravdepodobne môže nachádzať jej kamarátka.
Vojna totiž dve najlepšie priateľky, ktoré spájajú letmé náznaky lásky a iskrivej erotiky, na dlhé obdobie od seba odlúčila. O talente Alexandry Borbély už azda v dnešnej dobe nikto nepochybuje, no v Sklenenej izbe si na seba všetku pozornosť samozrejme strhla dvojica Carice van Houten a Hanna Alström.
Ich herecké výkony boli na prvotriednej úrovni a filmu dodávali presne to, čo potrebuje – ľudskosť a autentické emócie. Musím sa ale priznať, že som si pasáže s Carice van Houten postupom času začal užívať viac, než sekvencie s Hannou Alström, pričom po návrate k postave Liesel (Alström) som bol miestami nepríjemne vytrhnutý z diania okolo jej priateľky Hany (van Houten).
Podotýkam však, že ide o čisto subjektívny pocit a nie je vôbec vylúčené, že si príbehy oboch hrdiniek vychutnáš úplne rovnomerne. Možno ale budeš tiež preferovať iba osud jednej z nich. No okrem trojice žien patrí chvála aj mužským predstaviteľom, ako Karel Roden, Claes Bang a Roland Møller.
V rámci predstavovania jednotlivých režimov by mi úprimne vôbec neprekážalo, keby išla Sklenená izba viac do hĺbky. Vojnové pozadie príbehu totiž mimoriadne svedčalo, pričom čas od času viac než vhodne dávalo pauzu od vzťahovej drámy medzi spomínanou dvojicou.
Tvrdšie poukázanie na chyby režimov, respektíve ich ostrejšia a výraznejšia kritika, by snímke dozaista dodala šmrnc. Bohužiaľ, poukazovanie na nacizmus (v podstate iba na židovskú otázku) a komunizmus (strata slobody, riskantný odpor proti režimu/strane) mi prišlo veľmi skratkovité. V tejto rovine som jednoducho z osobného hľadiska požadoval určite viac.
Čo sa týka natáčacích priestorov, treba povedať, že pokiaľ sa zaujímaš o architektúru a hodnotné stavby, akou je aj brnenská vila Tugendhat, zábery z jej priestorov budú pre teba viac než potešujúce. A to najmä vtedy, keď vila privíta vychádzajúce Slnko.
Sklenená izba má svoje chyby krásy, ale našťastie ponúka dostatočne vábivý príbeh a vynikajúci herecký ansámbel, s ktorým som mal tú česť sedieť na svetovej premiére v Brne. Z menovaných dôvodov tak filmu udeľujem osem bodov z desiatich.
Režisér Julius Ševčík sa od snímky Masaryk posunul zase o krok vpred a môžem povedať, že som s jeho prácou spokojný. Pokiaľ si do budúcna dokáže udržať nastavenú latku alebo ju prípadne ešte preskočiť, veľmi rád na jeho tvorbu opäť zavítam do kina.
