Ako sa na Slovensku žije nepočujúcim? Odpovedá nepočujúci otec, manžel, lingvista a moderátor televíznych správ (Rozhovor)

Cestou na prednášku o jazyku nepočujúcich som si nevedela úplne predstaviť, ako môže niekto bez sluchu prednášať. Rýchlo som však precitla: to, že niekto nepočuje, neznamená, že je aj nemý, vysvetlil mi sympatický moderátor Roman Vojtechovský. Upozornil ma na to, že nie je slušné hovoriť nepočujúcim hluchonemí, je to zastaralý výraz s pomerne zlou reputáciou. Miesto toho by som mala písať o nepočujúcich a nedoslýchavých, záleží to od toho, či počujú aspoň trochu alebo vôbec. Po prednáške sme si dohodli rozhovor, pretože sme ti chceli ukázať, ako sa nepočujúcim ľuďom žije.

Roman Vojtechovský je ťažko nedoslýchavý, nepočuje teda takmer vôbec. Zdá sa však, že ho to príliš neobmedzuje. Je jedným z najväčších odborníkov na slovenský posunkový jazyk a vysokoškolský odborný pracovník. Možno ho poznáš aj z televíznej obrazovky, pretože je aj moderátor v RTVS.

Vieš si predstaviť, že by si nepočul? Ako by fungoval tvoj bežný deň? My sme o tom veľa nevedeli. Preto sme sa Romana opýtali, aké to je byť nepočujúci na Slovensku. Zaujímalo nás, ako vyzerá život či bežný deň nepočujúceho. Aké musí každý deň prekonávať na Slovensku vo svojom živote prekážky.

Do redakcie vošiel milý a usmievavý mladý muž s charizmatickým vystupovaním, zjavne s mnohoročnou praxou s prednášaním. Pochopili sme, že otázky o živote nepočujúcich ho neprekvapujú. Na Slovensku, podľa neho, chýba centrum, ktoré by sa venovalo výskumu slovenského posunkového jazyka a celej spoločnosti  by približovalo život nepočujúcich. 

Napriek tomu, že je Roman nepočujúci, rozhovor sme viedli ako každý iný, pýtali sme sa a Roman odpovedal. Nie vďaka nejakému zázraku, Romanovi pomáhajú zvyšky sluchu a naslúchací prístroj a vie aj odčítavať z pier, ak správne artikulujete.

Kedy ste zistili, že zle počujete? Pamätáte si to?

V minulosti bola medicína iná ako dnes. Mal som 9 mesiacov, prekonal som zápal priedušiek a rodičia sa domnievali, že choroba mi poškodila sluch. Iní rodinní príslušníci si mysleli, že som to zdedil – moja babka bola nedoslýchavá a babkin brat takisto. Keď som absolvoval geneticko-molekulárne vyšetrenie v roku 2011 zo zvedavosti, pretože s manželkou sme chceli vedieť, či naše budúce deti budú nepočujúce, tak sa potvrdilo, že mám dedičnú poruchu.

Koľko máte detí?

Dve.

A deti sú zdravé?

(s úsmevom) Ony sú zdravé, len sú nepočujúce. Presnejšie, dcérka je nepočujúca a synček je nedoslýchavý.

Viete porovnať vaše detstvo s vašimi deťmi? Ako ste vyrastali vy?

Samozrejme, v posledných rokoch sa medicína veľmi posunula. Keď som bol malý, neboli tieto načúvacie aparáty (ukazuje na svoje ucho). Boli len také, ktoré sa nosili na hrudníku, zavesené okolo krku. Tento aparát som dostal ako 8-ročný.

Dnes deti dostávajú kvalitnejšie načúvacie prístroje s väčším zosilnením. Dnes už existuje aj poradňa pre rodičov nepočujúcich detí, predtým to nebolo takto rozšírené. Je to veľký pokrok.

Väčšina nepočujúcich má problém s čítaním s porozumením.

Ako funguje posunkovanie? Je to rovnaké ako slovenčina: jedno slovo = jeden posunok?

Základný rozdiel je v tom, že slovenský jazyk je flexívny jazyk, takže slová ohýbame: skloňujeme a časujeme. Slovenský posunkový jazyk sa neohýba rovnakým spôsobom, povahovo sa správa skôr ako angličtina alebo čínština. Angličtina sa neohýba, má pevný slovosled, hoci slovenský posunkový jazyk má istú úroveň flexibility v tomto.

V hovorenej slovenčine nepotrebujeme použiť podmet, v angličtine povinne áno, rovnako to funguje aj v slovenskom posunkovom jazyku. Slovesá majú väčšinou totožnú formu posunku, takže musím pridať zámeno: ja rozumiem, vy rozumiete, on rozumie atď.

V angličtine sú rôzne pomocné slová, rovnako aj v posunkovom jazyku. Napríklad "písal som" v slovenčine je v posunkovej komunikácii kombinácia posunkov: ja + bolo + písať.

Ako ste sa naučili čítať po slovensky? Je to rovnaké ako pri počujúcich deťoch?

Je to ako keby som sa učil čítať po anglicky. Slovenčina je pre nepočujúcich cudzí jazyk. Pamätám si, že som v tomto mal výborných rodičov. Každý deň som musel čítať, šlabikáre a knihy. Mama sa ma stále pýtala: čo znamená toto slovo, táto veta? Naučil som sa rozumieť. Naozaj to je ako s angličtinou, najprv človek musí poznať slovnú zásobu, potom pochopí vety a frázy. Neskôr aj súvislosti medzi vetami, text.

Všetci nepočujúci sa takto učia čítať?
Väčšina nepočujúcich má problém s čítaním s porozumením. Počujúci ľudia každý deň vnímajú hovorené slová. Vedia ich spájať so slovami, ktoré si prečítajú. U nepočujúcich je to ťažšie, oni sluchom nevnímajú tie slová, nevedia si to spojiť s písanou formou.

Nepočujúci rodičia učia deti svoj jazyk, učia ich slová (či už hovorené alebo posunky) a vedia si ich spojiť s tým, čo prečítajú. Tie deti nepočujúcich rodičov to majú ľahšie, sú jazykovo vybavenejší, dôležité je naučiť ich spájať slová s tým, čo vidia napísané.

Pamätáte si, kedy ste si prvýkrát uvedomili, že nepočujete alebo že ste iný?

Nie, vôbec nie.

Z vášho pohľadu ste do kolektívu zapadali?

Áno.

A čo deti vo vašom okolí, spolužiaci, aká bola ich reakcia?

Ťažko povedať. Chodil som na špeciálnu školu a bol to pre nás druhý domov. Neuvedomovali sme si, že sme boli hendikepovaní, pretože sme mali viac-menej rovnaké postihnutia. Až na druhom stupni základnej školy sme videli, že sa v niečom odlišujeme, ale nebrali sme to tragicky.

Ale určite je to iná situácia s integrovanými deťmi. Ak sú nepočujúce deti medzi počujúcimi, oni to vnímajú ináč ako my. V našej škole sme mali špeciálnych pedagógov, ktorí vedeli, ako s nami komunikovať. Poznali zásady komunikácie s nepočujúcimi a základy posunkov. Bolo to v pohode.

A čo na vysokej škole, tam to asi bolo viac cítiť.

Študoval som odbor špeciálna pedagogika, presnejšie pedagogika mentálne postihnutých. Spolužiačky mali pre mňa veľké cítenie, keď už si vybrali tento odbor, vedeli, ako zaobchádzať so mnou. Mal som skvelú spolužiačku, jej rodičia mali telesné postihnutie, ona mala dobré srdce a sociálne cítenie. Častokrát mi požičala svoje poznámky alebo som sedel vedľa nej na prednáške. Spolužiačka všetko napísala a ja som odpisoval od nej.

Je ale veľký rozdiel medzi Prešovom a Prahou. V Prešove som nemal k dispozícii tlmočníka, takže som bol odkázaný na čítanie z pier profesorov. V Prahe som mal vynikajúcich tlmočníkov a zároveň som mal zapisovateľov, ktorí zapisovali poznámky a potom mi ich poslali mailom.

Čiže takto vyzerá podpora na vysokej škole aj dnes? Ak by som bola nepočujúca, mohla by som mať tlmočníka, zapisovateľa?

Áno, nepočujúci študent má nárok na tlmočníka alebo prepisovateľa, ak nerozumie posunkovému jazyku. A zároveň má nárok na zapisovateľa, pretože ak pozeráte na tablet prepisovateľa alebo na tlmočníka, tak nemáte čas robiť si svoje poznámky. Tento zapisovateľ je zvyčajne spolužiak.

Má tiež nárok na individuálne vyučovanie niektorých predmetov, napríklad matematika alebo angličtina, môžu mu tiež predĺžiť čas pri skúškach. Neznižuje sa očakávanie na výkon, ale má nárok na primerané úpravy a podporu.

Odporúčané

Motorest neobslúžil nevidiaceho chlapca. Podpredsedníčka NR SR Lucia Nicholsonová podala sťažnosť 18. júna 2019 o 16:07

Ako ste sa zoznámili so svojou manželkou Veronikou?

Komunita nepočujúcich je malý svet, je to ako jedna veľká dedina (smiech). Ja poznám nepočujúcich aj z východu či zo severu Slovenska.

Manželku som spoznal, keď som bol stredoškolák v Lučenci a do Bratislavy som chodil na prax. Manželka vtedy chodila na základnú školu, bola siedmačka… vtedy som ju prvýkrát videl. Až o niekoľko rokov neskôr sme sa potom stretávali ako členovia občianskeho združenia SNEPEDA (Spolok nepočujúcich učiteľov), neskôr sme spolu pracovali v redakcii časopisu Infonep (časopis pre nepočujúcich čitateľov a ich priateľov, pozn. red.).

Potom sme sa dali dokopy a o ruku som ju požiadal na Karlovom moste v Prahe.

Aký romantik!

(s úsmevom) Áno… V Prahe som študoval, Veronika tam má rodičov, to miesto je nám blízke.

Chcem ukázať počujúcim, že aj nepočujúci dokážu niečo vykonať, niečo, čo robia aj počujúci ľudia. Môžeme pracovať na vysokej škole, môžeme pracovať v televízii.

Čo všetko ste museli prekonať, aby ste sa dostali tam, kde ste? Pracujete na univerzite, vidíme vás v televízii, ste úspešný muž a máte krásnu rodinu.

Viacerí sa ma toto pýtajú (smiech). Ľudia mi hovoria, že som výnimočný človek. Ja som vždy rád veľa čítal, knihy a noviny. Sledoval som ľudí v okolí. Chcel som byť ako oni, nechcel som zaostávať za počujúcimi.

Človek sa podľa mňa musí neustále vzdelávať, vnímať seba aj okolie, neustále čítať. Tak sa vybuduje jeho osobnosť. Mojou veľkou výhodou je, že sa viem vysporiadať so životom, viem čítať s porozumením. 

Prezraďte nám, ako ste sa dostali do televízie?

Tu najskôr musím poďakovať poslankyni Jane Žitňanskej, je to hlavne jej zásluhou. Ona pochopila rozdiel medzi posunkovanou slovenčinou a slovenským posunkovým jazykom. Komunikovala s bývalým riaditeľom sekcie spravodajstva, športu a publicistiky RTVS a pomohla nám dostať sa tam. Prvýkrát sa naše správy vysielali 1. októbra 2013.

Ako vyzerá práca v televízii? Čo robíte počas dňa?

Máme editorov, jednou z nich je moja manželka. Pracujú so správami z troch agentúr – TASR, SITA a ČTK – a pripravia 8-9 správ, to sú abstrakty z tých správ. Potom prichádzajú na rad moderátori, dohromady sme štyria.

Moderátor prekladá, resp. upravuje správy, podľa posunkovej zásoby a gramatiky slovenského posunkového jazyka. Ale význam musí byť zachovaný. Tieto preložené správy idú do čítačky a ja to potom čítam. Správy ešte skontroluje aj tlmočník, aby sme mali istotu, že sa zachoval význam. V štábe je aj posunovačka čítačky, zvukár, technik.

Po skončení mojej služby môžem ísť domov, ale tlmočníci ešte zostávajú a tlmočia večerné správy. Tie naše správy vysielajú obvykle o 19:50 na Dvojke a večerné správy s tlmočníkom až v noci.

Od piatka do nedele väčšinou filmy v televízii nie sú také dobré, tak pozeráme Netflix.

Prečo ste sa vlastne rozhodli ísť pracovať do televízie?

Je to pre mňa veľká výzva. Chcem ukázať počujúcim, že aj nepočujúci dokážu niečo vykonať, niečo, čo robia aj počujúci ľudia. Môžeme pracovať na vysokej škole, môžeme pracovať v televízii. Chcel by som odbúrať bariéry, či už informačné alebo komunikačné. Všetko sa dá.

Zažili ste aj taký moment, kedy ste to chceli vzdať, lebo to bolo ťažké?

Ja mám takú povahu, že sa nikdy nevzdávam. Ak narazím na bariéru, hľadám alternatívnu cestu, chcem prekážku prejsť alebo obísť. Hlavou vždy vpred (smiech).

Už keď hovoríme o televízii, pozeráte Netflix alebo televíziu?

Pozeráme hlavne Netflix, väčšinou len vo večerných hodinách. Od pondelka do štvrtka sledujeme aj seriál Neželaná nevesta spolu s manželkou. Chodieva o pol desiatej večer a má skryté titulky, bez nich televíziu nesledujeme. Od piatka do nedele väčšinou filmy v televízii nie sú také dobré, tak pozeráme Netflix (smiech).

A čo napríklad YouTube, pozerávate videá?

Väčšinou to pozerajú naše deti. Náš synček Jurko má takmer 2 roky a rád pozerá Fíha, tralala. On je nedoslýchavý, čiže vníma zvuky a navyše sa mu páči aj tá speváčka, vie dobre gestikulovať. Sú tam aj pesničky s titulkami. Dcéra sa zase vďaka YouTubu zdokonaľuje v angličtine. Rozvíja si tam slovnú zásobu, čiže vie, že girl je dievča, boy je chlapec a podobne.

Vie si tieto videá užiť, aj keď nepočuje slová alebo hudbu?
Takéto detské, vzdelávacie videá rada pozerá, pomáha jej to rozvíjať aj predstavivosť, pozornosť, nielen slovnú zásobu. Preto nesúhlasím s názorom niektorých odborníkov, že deti by nemali sledovať YouTube. Náš synček je nedoslýchavý, dcérka nepočujúca, oni nemôžu svet vnímať zvukom, vnímajú ho zrakom. Televízia im toto umožňuje.

Je v televízii dosť programov pre nepočujúcich?

Boli by sme radi, keby televízie zvyšovali počet skrytých titulkov. Súkromné televízie podľa zákona vysielajú 10 % skrytých titulkov vrátane používania posunkového jazyka. U verejnoprávnej televízie je to 50 % skrytých titulkov a 3 % v posunkovom jazyku alebo preložené do posunkového jazyka.

10 % je málo, nie?

U súkromných áno. Ale aj pri verejnoprávnej, v Česku je to napríklad až 70 %. Preto veľa nepočujúcich pozerá české filmy s českými titulkami. Potom si osvoja české slová bez toho, aby si to uvedomovali.

Medzi českým a slovenským jazykom je nejaký rozdiel, je to tak aj v posunkových jazykoch? Je ťažké ich rozlíšiť?

Dobrá otázka! Je medzi nimi rozdiel. Niektorí si to neuvedomia, aj mne sa to niekedy stane.

Skúsme si predstaviť túto situáciu: stretne sa Slovák a Čech a ani jeden nepočuje. Budú si rozumieť?

Budú. Lepšie, akoby sa stretol nepočujúci Slovák a Angličan. Hovorený jazyk je príbuzný, čiže to viem odčítať z pier, lebo ten hovorený komponent je podobný. Horšie by to bolo s Angličanom, pretože používajú anglické slová. 

Niektorí nepočujúci rodičia si prajú, aby ich dieťa bolo tiež nepočujúce, iní, aby bolo počujúce. Čo ich spája je túžba, aby ich deti boli zdravé.

Podobajú sa tie jazyky aj v posunkoch?

Niektoré posunky sa podobajú, niektoré nie. Napríklad slová mama a máma: posunkuje sa na tvári, tvar ruky je podobný (je rozdiel medzi rovným ukazovákom v slovenčine a pokrčeným v češtine, pozn. red.), ale pohyb ruky je iný. Hovorený element je takmer rovnaký.

Používate sociálne siete, Facebook, Instagram?

Áno, nepočujúci používajú Facebook aj Instagram. Mne osobne Facebook pomáha, získam tam informácie o tom, kedy sa budú konať aktivity, alebo aké sú postoje nepočujúcich voči skrytým titulkom a pod. Chodím na rôzne zasadnutia ministerstiev a takto viem odkázať, čo nepočujúcich trápi, aké majú problémy. Ale keďže som časovo vyťažený, nemám čas používať aj Instagram.

Aké majú nepočujúci problémy?