Cenu za najdebilnejšiu matku roka získava Vera Farmiga a jej postava vedkyne Monarchu...
MonsterVerse započal v roku 2014, kedy dorazila nová verzia slávnej Godzilly. Síce slušne zarobila, kritikov a divákov však rozdelila na dva tábory. Jedni boli spokojní s vyznením filmu, príbehom a aj akciou, iní však dúfali v akčnejšie sekvencie a viac súbojov monštier (ktoré neboli veľmi prehľadné). Jednička bola konzistentná a vedela, čo chce divákovi predať, aj keď sa to nepáčilo každému.
Dvojka sa vydáva jemne odlišným smerom, aj keď stále úplne nepočúva divákov. K tomu sa ešte dostaneme. Dej začína 5 rokov po udalostiach predošlej časti, kedy spoznávame vedkyňu Emmu (Vera Farmiga) a jej dcéru Maddie (Millie Bobby Brown). Tí žijú pri jednej zo základní Monarchu, ktorá objavila ďalšieho mýtického tvora.
Už od prvých minút je jasné, že Emma bude značne dementnou postavou a ešte horšou matkou. Svoje jediné dieťa bez váhania vezme za obrovským monštrom pre experimentálne testovanie jeho ovládania skrz počítač v kufríku. Čo sa môže pokaziť, že? Pokazí sa všetko, Kaiju uniká a Emma je spoločne s jej dcérou unesená.
Monarchu však v prvom rade chýba prístroj, ktorý dokáže komunikovať a sčasti ovládať Kaiju. Vyhľadá preto Marka Russella, otca a bývalého manžela hlavných hrdiniek. Spolu sa vydávajú hľadať unesené dievčence a zároveň pritom predísť koncu tohto sveta, ktorý spustila tajomná organizácia s ešte tajomnejšími zdrojmi pre svoje operácie (asi ju sponzorujú znudení miliardári).
Odhaľuje sa 5 rokov nezvestná Godzilla, nové monštrá vrátane Mothry či Rodana a v neposlednom rade aj King Chidorah, nová Alfa, z ktorej ide strach. Snímka má od začiatku veľmi slušné tempo. Nehrozí, že by si sa pri jej sledovaní nudil. Bohužiaľ, párkrát sa plesneš po čele, keďže Michael Dougherty sa sústredil viac na réžiu, ako na písanie scenára. Ten je deravý ako Quicksilver po udalostiach Age of Ultron.
Na jednej strane tu máme skutočne iritujúce a hlúpe správanie a rozhodovanie postáv (ktoré majú byť inak inteligentné). Na strane druhej sú tu potom momenty, ktoré ma doslova vyhadzovali z deja (scénka, kedy si Emma myslí, že jej dcéra je v prítomnosti Kaijuu v bezpečí, pretože ju ako 13-ročnú predsa cvičila k prežitiu, je nechcene vtipná). Nereálne taktiky vojenských operácií, nezmyselné rozhodnutia vojakov a motivácie hrdinov, ktoré nedávajú veľký význam.
Godzilla sa rozhodla ísť cestou Transformerov. Ulahodiť diváckemu oku, no znetvoriť pritom jeho mozog. Ide o veľmi nešťastný krok, kedy prakticky nezáleží na na ako a prečo. Divák musí vypnúť mozog a nechať sa unášať peknými farebnými obrázkami na plátne. Obzvlášť po jedničke to pôsobí ako rana pod pás. Tvorcovia totiž obrátili naruby to, čo sa divákom páčilo, zatiaľ čo veľmi neopravili to, čo im vadilo.
Godzilla: King of the Monsters je tak nesmierne hlúpym blockbusterom, na ktorom si však popasieš svoje oči dosýta. Triky sú excelentné, a tak 100-metrové potvory nikdy nepôsobia nereálne. Akcia je prehľadná v každej scéne a aj keď sa zase všetky strety príšer odohrávajú v noci (a väčšinou v búrke či snehovom záveji... ach jaj), nebudeš mať problém identifikovať, čo sa na plátne deje.
Už Kong nám však ukázal, že podobne megalomanské akčné sekvencie majú skvelú atmosféru aj počas slnečného dňa. Je preto trochu sklamaním, že sa Godzilla a jeho kamoši ukázali len v nie príliš ideálnych vizuálnych podmienkach.
Vynahrýdzajú nám to však už len svojou samotnou prítomnosťou na plátne. ide o gigantické stvorenia, ktoré spôsobujú hrôzu a rešpekt na míle ďaleko. Aj preto mi osobne chýbalo viac záberov z pohľadu ľudí unikajúcimi pred ich terorom. Z ich všetkých je najsympatickejšia zrejme Maddie. Tú úžasne zahrala mladá Eleven zo Stranger Things.
Miestami som mal pocit, že herecky je na tom z celého obsadenia najlepšie. A to je dosť problém, ak máš k dispozícii Veru Farmigu, Kylea Chandlera či Charlesa Danca. Trochu mi je ľúto aj O’Shea Jacksona Jr., ktorý dostal len pár bezvýznamnách dialógov a scén. Jeho talent sa určite dal zúročiť aj lepšie.
Okrem blockbusterovej akcie poteší aj rozširovanie mytológie, pár skvelých záberov a hlavne práca vfx composerov. Tí si dali záležať na každom jednom zábere. Podaril sa aj dizajn monštier (preto je škoda, že sledujeme viac-menej len štyroch zo sedemnástich) a soundtrack od Beary McGrearyho (pracuje aj s originálnymi motívmi). Scénam dodáva potrebnú gradáciu a je dôležitou súčasťou akčnej zložky. Z vyššie aj nižšie uvedených dôvodov nemôžem dať Godzille viac ako šesť bodov z desiatich.
King of the Monsters je skvelým blockbusterom pre tých, ktorí chcú v kine zažiť audiovizuálne dobroty v podobe gigantických monštier. Dougherty natočil prehľadný katastrofický film so skvelým tempom. Chýbajú mu však emócie, inteligentné a vôbec charizmatické postavy, logický dej a silnejší herecký prejav. A aj keď je akcia prehľadná a na plátno sa pozerá úžasne (rovnako ako na skvele vyzerajúce monštrá) každý divák by zrejme uvítal zapamäteľnejšie akčné sekvencie. Jednoducho scény, ktoré by ho posadili na zadok (a neboli už v traileri). Takto je tá akcia „len“ skvelá, no po pár dňoch úplne vyfučí z hláv.
Ak hľadáš len akčný blockbuster, v ktorom sa medzi sebou mlátia obrovské hovädá, zájdi do kina a slušne sa zabavíš. Ak však hľadáš epický katastrofálny film s fantasy prvkami, skvelými postavami a príbehom, budeš sklamaný rovnako ako ja. Stále si však to kino užiješ, keďže ide o nadmieru zvládnuté remeslo. Nikdy nenudí a ako letná popcornovka celkom ujde. Hollywoodski producenti by si z toho však mohli zobrať ponaučenie. Ani dokonalé cgi nenahradí dobrý príbeh, postavy a emócie/napätie.
PS: Je tam aj potitulková scéna, ale ak čakáš akýkoľvek teaser na budúcoročný stret Godzilly s Kongom, budeš sklamaný.
