Legendárna kapela prichádza na veľké plátna.
Životopis Freddieho Mercuryho sprevádzali počas natáčania nemalé problémy. Rami Malek údajne nevychádzal s režisérom Bryanom Singerom, ktorý musel byť nakoniec kvôli rodinným problémom nahradený Dexterom Fletcherom (Orol Eddie).
Odzrkadlili sa tieto udalosti na samotnom výsledku? Slabučké zámorské recenzie mnoho naznačujú. Tentoraz mi však prídu verdikty spoza veľkej mláky príliš tvrdé a prísne. Bohemian Rhapsody totiž nie je (aj napriek svojim nedostatkom) žiadnou katastrofou. Iba proste nejde o úžasnú záležitosť, v ktorú sme dúfali.
Film má tradičnú žánrovú skladbu "From Zero to Hero". Sme teda svedkami založenia kapely, cesty na vrchol, úpadku a následného comebacku. Medzitým hlavný hrdina bojuje so svojou sexualitou a riešia sa aj vzťahové konflikty medzi slávnou štvoricou. Proste stokrát omletá štruktúra, pri ktorej nie je čo pokaziť. Aspoň zdanlivo.
Problémom Bohemian Rhapsody je, že jednotlivé korálky sú vešané na niť príliš horúcou ihlou. Namiesto strhujúceho životného príbehu tak dostávame iba jednotlivé kapitoly z wikipédie. Tvorcovia sa až príliš spoliehajú na divácku oboznámenosť s témou a nevenujú dostatočný priestor charakterom a gradácii deja.
Výsledkom je, že emocionálne sa vezieme na vlne svojich skúseností s kapelou a nie práce filmárov. Vadí to však až tak veľmi, že treba nad týmto projektom lámať palicu? Aspoň za mňa tvrdím, že rozhodne nie.
Partia okolo Singera má totiž jednu obrovskú výhodu. A tou je práve ich téma. Queen je legendou, rovnako ako udalosti z Mercuryho života. Dramaturgické diery si tak vie divák bez problémov zalátať.
Popularita kapely tak poskytuje potrebnú barličku, aby toto dielo nespadlo do nepríjemnej nudy a vo svojich vrcholoch dokonca dokázalo stáť so vztýčenou hlavou. Jednotlivé pasáže sú totiž parádne.
Každá jedna scéna je ukážkou absolútnej profesionality tvorcov. Vynaliezavá práca so strihom, výborná kamera a zvuk pokukujúci po oscarovej (minimálne) nominácii dokážu vaše zmysly opantať so suverenitou toho najlepšieho, s čím sme sa v tomto žánri stretli. A tam, kde nestíhajú, nastupuje nesmrteľná hudba.
Jednotlivé skladby sú neodmysliteľnou súčasťou rozprávania. Buď efektne dopĺňajú dianie na plátne (a zaslúžili by si mať titulky), alebo sa venujeme priamo ich vzniku. Zrod slávnych tónov prináša fanúšikovskú slasť. Napríklad celá kapitola okolo vzniku titulnej piesne je v rovnakej miere nadupaná a strhujúca ako aj zábavná.
Originálne postupy kapely pri tvorbe klasiky jednoznačne ukazujú, prečo sa doteraz hrajú v rádiách a v čom spočívala genialita tohto kvarteta. Vrcholom je potom záverečný koncert Live Aid, ktorým je film rámcovaný.
Pri tomto vystúpení sa konečne naplno ukáže sila tohto projektu. Jeden zimomriavkový moment strieda ďalší, efektná audiovizuálna stránka pumpuje energiu ostošesť a náročný nácvik typických Mercuryho pohybov a gest necháva zabudnúť, že sa pozeráme na Ramiho Maleka.
Práve jeho výkon totiž je (okrem hudby) tým najzaujímavejším, čo tento projekt ponúka. Logicky mu síce chýba charizma jeho predobrazu, ale jeho práca a odovzdanosť úlohe je obdivuhodná. Aj keď maskéri sa pri jeho vzhľade možno vyšantili o trochu viac, než by sa patrilo.
Zvyšok obsadenia ostáva tak trochu v jeho tieni. Čo však neznamená, že neodviedli prvotriednu prácu. Najmä cameo na nespoznanie zamaskovaného Mikea Myersa a výkon Lucy Boynton stoja za to.
Ben Hardy (Roger Taylor), Gwilym Lee (Brian May) aj Joseph Mazzello (John Deacon) potom tvoria zohratú partiu so vzájomným rešpektom aj zodpovednosťou voči Mercuryho samodeštruktívnemu štýlu života.
S jeho zobrazením však bude mať mnoho divákov problém. Pohybuje sa totiž až v príliš bezpečných vodách korektnosti. Chýba tu taká kontroverzia, drzosť aj divokosť, ktorá bola veľmi známou súčasťou života hviezdy.
Tvorcovia sa ani nesnažili o agresivitu Vlka z Wall Street, ktorá by sa sem tak veľmi hodila. Základom je nepošliapať pamiatku výnimočného umelca. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by projekt dopadol, keby sa ho ujal Sacha Baron Cohen.
Možno by sme namiesto remeselne fantasticky zvládnutého PR dostali skutočné majstrovské dielo. To však môžeme iba hádať. Ako ste už pochopili z predchádzajúcich riadkov, ide o počin najmä pre fanúšikov. Im sa odvďačí výborným zážitkom a verím, že mnoho divákov v ňom uvidí nezabudnuteľné dielo.
Ľudí, ktorí Queen nepoznajú (snáď tu takí nie sú) alebo neobdivujú je však tak málo, že nevidím dôvod prečo film nehodnotiť v kontexte jeho cieľovej skupiny.
Bohemian Rhapsody je projektom, ktorý nie je problém za jeho prešľapy zvoziť pod čiernu zem. Na druhej strane, dá sa takisto veľmi pochváliť. Záleží na uhle pohľadu. Pre mňa je Queen najobľúbenejšia kapela vôbec a projekciu som si neuveriteľne užil.
Nie úplne zvládnutá dramaturgia sa stráca v nánose nesmrteľnej hudby, silného filmárskeho remesla a pocte jednému z géniov, ktorí tento svet opustili príliš predčasne. Osem a pol z desiatich. Ak nie ste až takí veľkí fanúšikovia kapely a filmu neodpustíte niektoré chyby, budete intenzívne odpočítavať.
