Návrat slávneho vesmírneho lovca na plátna kín rozhodne nedopadol najhoršie. O nejakej pecke sa ale hovoriť tiež veľmi nedá.
Príchod Predátora pod režijným a scenáristickým dohľadom Shanea Blacka (napísal Lethal Weapon, režíroval tretieho Iron Mana, napísal aj režíroval The Nice Guys) sa stal v momente oznámenia nesmierne očakávanou udalosťou.
A niet sa ani čomu čudovať, keďže Predátor z roku 1987 je dodnes považovaný za nesmrteľnú kultovú klasiku. S pokračovaniami to už síce také ružové nie je, no svojich fanúšikov si rozhodne našli (Predátora 2 a Predátorov si môžem pustiť kedykoľvek).
Dvojicu crossoverov s Votrelcom som nespomenul zámerne. S ukončením produkcie a zverejnením prvých ukážok však diváci začínali byť voči novému Predátorovi skeptickejší, čomu rozhodne nepomohli ani ohlasy kritikov, ktorí už snímku mali možnosť vidieť.
Veľký fanúšik vo mne ale ostával aj naďalej pozitívne naladený a na kino som sa úprimne tešil, nech už to dopadne akokoľvek. Môžem pritom s pokojným svedomím prehlásiť, že najnovší zárez do univerza Predátora mi spočiatku prišiel naozaj dobrý.
Na nič sa totiž nečaká a divák je už po niekoľkých úvodných minútach vrhnutý priamo do akcie, kde sa stretáva nielen so samotným Predátorom, ale aj ústrednými ľudskými hrdinami.
Od začiatku je jasné, že Blackov Predátor nebude žiadnym hororom, ktorý stavia na napätí a tajomnom nebezpečenstve ukrytom kdesi v korunách stromov. Nie, v tomto prípade sú si ľudia dobre vedomí toho, že stoja proti návšteve z vesmíru.
Takto zvolený prístup mi bol skutočne sympatický, pričom príbeh ťahala dopredu najmä akcia (k tej sa ešte vrátim), brutalita a pre niekoho možno až prekvapivo bohatá nádielka humoru.
Túto zložku nám režisér a scenárista v jednej osobe servíruje prevažne prostredníctvom hlavnej partičky. A bola to práve táto bláznivá a nesúrodá skupina odpísaných vojakov, ktorá podľa môjho názoru patrila k najväčším pozitívam filmu.
Aj keď jednotlivé postavy armádnych cvokov nemusia na prvý pohľad sadnúť každému, mňa v drvivej väčšine bavili a chémia medzi nimi mi prišla taktiež fajn.
Na plátne takmer nezavreli ústa a boli poriadne nahláškovaní, z čoho sa nakoniec vykľulo množstvo vtipných situácií a dialógových prestreliek. Hoci pri tej obrovskej kadencii nie všetky vyšli na sto percent (občas dokonca skĺzli až na úroveň paródie).
Pokiaľ vám však humor sadne, zaručene sa zabavíte. No za zmienku určite stojí aj vedkyňa v podaní pôvabnej Olivie Munn, ktorá uprostred obsadenia nabitého mužskými postavami pôsobí ako veľmi príjemné spestrenie.
Ak ale dovolíte, tomu, že z nej scenár v prípade potreby vytvorí nezničiteľnú expertku na zbrane, sa už bližšie venovať nebudem. Čo však snímke podkopáva nohy asi najviac, je sám Predátor, resp. pokusy o rozšírenie jeho mytológie.
Black tu v súvislosti s vesmírnymi lovcami síce vyvoláva rôzne zaujímavé otázky a načrtáva viaceré drobné podzápletky, robí to ale na pol plynu a akoby z nutnosti/nasilu, takže divák nakoniec aj tak odchádza z kinosály bez dostatočných odpovedí.
Posledným klincom do rakvy bola potom záverečná scéna, ktorá si snáď ani nezaslúži komentár. Dalo sa z toho vyťažiť oveľa, oveľa viac. Pod prísnejším dohľadom by to možno celé nepôsobilo tak hlúpo a chaoticky.
To sa však už pravdepodobne nedozvieme. Skrátka nad tým netreba príliš premýšľať. Našťastie, dianiu na plátne nechýba energia ani spád, no a keďže Predátor disponuje aj prívetivou stopážou, nudiť by ste sa rozhodne nemali.
Keď sa totiž nehláškuje, opraty preberie akcia a zbrane. Škoda len, že najmä v treťom akte nie je príliš prehľadná a strhujúca, na čom má bezpochyby istý podiel aj tmavé prostredie, nevýrazná réžia či miestami slabšie efekty.
Ako som už ale naznačil v riadkoch vyššie, Black tieto nedostatky slušne vyvažuje zohratými postavami a R-kovým ratingom, vďaka ktorému mohol okrem násilných a krvavých scén ponúknuť aj podstatne hrubší slovník.
V závere by som ešte rád spomenul podarený soundtrack od Henryho Jackmana. Ten v sále vynikol hneď niekoľkými nápaditými motívmi a ja sa už neviem dočkať, ako bude jeho hudba pôsobiť na samostatný posluch v pohodlí domova.
Ak teda očakávate hororovú atmosféru kultovej jednotky, musím vás, žiaľ, sklamať.
Pokiaľ však návštevu kina plánujete aj napriek zmiešaným reakciám, pripravte sa skôr na akciou a humorom nabité sci-fi béčko vo svete Predátora, s partičkou šibnutých vojakov, ktorí sa vám môžu dostať pod kožu rovnako ľahko ako mne.
Je pravdou, že ma nový Predátor viackrát nesmierne zabavil a ani na sekundu som sa pri ňom nenudil.
Vážnejšie nedostatky v podobe tak trochu nezvládnutého prehĺbenia mytológie, občasnej absencie logiky a vlažnejšej remeselnej stránky mi ale s výsledným hodnotením nedovolia ísť už ani o kúsok vyššie.
A verte mi, naozaj nič by som si momentálne neprial viac. 6,5/10
