Najtemnejšia hodina rozhodne nie je nudnou hodinou dejepisu.
Keď pred vyše dekádou nastúpil Joe Wright na filmovú scénu, bolo to razantné antré. Prvé dva počiny tohoto londýnskeho rodáka, Pýcha a predsudok aj Pokánie potešili rovnako kritikov ako divákov. Jeho ďalšie diela sa však nestretli s tak vrelým prijatím. No aj v nich bolo cítiť nepopierateľný talent dravého tvorcu, ktorý si robí veci po svojom. Po prepadáku Pan: Cesta do Krajiny - Nekrajiny sa teraz vracia s projektom, ktorý je omnoho menší, no vzhľadom na pôvod tvorcu osobnejší.
Píše sa rok 1940. Hitlerove vojská postupujú a boje na území Veľkej Británie zatiaľ prebiehajú iba v parlamente. Za jeho predsedu je zvolený kontroverzný Winston Churchill (Gary Oldman). Práve na jeho pleciach a rozhodnutiach bude závisieť osud jeho krajiny a následne aj celej Európy.
Najtemnejšia hodina by sa mohla na prvý pohľad zdať ako nudná hodina dejepisu, no nie je tomu tak. To, že sa niečo dozviete, je iba sprievodný jav pri portréte jednej fascinujúcej osobnosti. Najviac pozornosti a ovácií si získa najmä vďaka výkonu Garyho Oldmana. A právom. Herecký chameleón sa (aj vďaka výdatnej pomoci maskérov) zmenil na slávneho politika a jeho kreácia je neuveriteľná. Každú scénu si kradne pre seba a zvyšok svojich kolegov utláča do úzadia. Oscarová nominácia je takmer stopercentná a vôbec by som sa nečudoval, keby pozlátená soška skončila práve v jeho rukách. Je charizmatický, tvrdohlavý a odhodlaný. Keď sa zjaví na plátne, je okamžite jasné, kto mu šéfuje.
Joe Wright sa takisto drží prekvapivo na uzde a aj napriek občasnému efektnému prvku dáva priestor vyniknúť hlavne Oldmanovmu koncertu. Štruktúrou pripomína Spielbergovho Lincolna, Imitation Game alebo Pád tretej ríše. Tu takisto dostávame portrét slávnej osobnosti v krátkom a kľúčovom období jeho života. A rovnako ako pri menovaných snímkach sa tvorcovia spoliehajú na vaše elementárne znalosti dejepisu.
V tomto prípade sa tvorcovia sústredia na pár týždňov pred vstupom do 2. svetovej vojny. Kľúčovú úlohu tu zohráva snaha dostať obkľúčenú armádu z pobrežia Dunkirku. Okrem iného tak dostanete aj paralelný pohľad na nedávny Nolanov kúsok. Som zvedavý, či sa pri odovzdávaní cien akadémie podarí Jimmymu Kimmelovi z tohoto faktu vytiahnuť nejaký zábavný moment.
Oproti vlaňajšiemu hitu je však The Darkest Hour omnoho komornejšou záležitosťou. Na bojiská sa s výnimkou pár sekúnd takmer nepozrieme a väčšina diania na odohráva v parlamente, Churchilovom sídle alebo podzemných veliteľstvách. Keď sa už k vojnovému konfliktu predsa len dostaneme, je snímaný z pohľadu božieho oka. Prelety nad krvavým dianím vidíme z bezpečia lietadla, rovnako ako politici, ktorí rozhodujú o osudoch vojakov a smerovaní udalostí.
Aj napriek tomuto (zámernému) handicapu sa však nepretržite darí udržať pozornosť počas celých dvoch hodín. Okrem výborných hercov má na tom zásluhu samozrejme scenár. Chýba mu síce sorkinovská údernosť, no pre tvorcov pripravil viac než solídne základy. Dialógy sú svižné, napínavé, dojemné a v správnych momentoch odľahčené dobre miereným vtipom. Hlavne vzťah s manželkou v podaní Kristin Scott Thomas (Anglický pacient) je vyobrazený s ľahkosťou a príjemnou ľudskosťou. Na ktorú v politike a vojne nie je miesto.
Z technického hľadiska ide takisto o dobre odvedenú prácu. Kameraman Bruno Delbonnel (Harry Potter a polovičný princ) vie, ako postaviť záber, aby pôsobil presne tak, ako má a občas si dovolia s režisérom menšiu formálnu fintu. Ničoho tak úžasného, ako niekoľkominútovej jednozáberovky z pobrežia Dunkirku ako vo Wrightovom Pokání sa síce nedočkáme, no toto je predsa len iný typ filmu. Tempu v mnohom pomáha aj zvuk s pár peknými nápadmi umocňujúcimi dianie na plátne.
Takisto je potešujúce, že oscarový laureát Dario Marrianelli je opäť vo forme. Aj napriek tomu, že jeho hudba trochu pripomína Desplatovu kompozíciu k Imitation Game. Strihačovi sa podarilo niekoľko pôsobivých koláží a aj keď film v poslednej tretine trochu stratí tempo, odviedol veľmi dobrú prácu. Kostýmy, výprava a občasný digitálny trik takisto pomáhajú vytvoriť pôsobivý celok. V skratke povedané, všetko funguje tak ako má... ale nie je to nič ohurujúce. Tvorcom proste chýbala odvaha byť originálnejší, prípadne kontroverznejší. Najmä kvôli tomu som na konci nesiahol po vyššom číselnom hodnotení.
Najtemnejšia hodina je výborne zvládnutým remeslom s neskrývanými ambíciami. Ako na pôde kreativity, tak na pódiách, kde sa rozdávajú ocenia. Občas síce skĺzne k neskrývanému patosu, no väčšinu času je pocitovo umierneným a svižným komorným filmom. Navyše ozdobený strhujúcim koncertom jedného z najrešpektovanejších hercov súčasnosti. Ak máte podobné látky v obľube, nevidím dôvodom, prečo by ste si tento kúsok mali na plátnach kín nechať ujsť. Veľmi poctivých 8/10 a fanúšikovia podobných typov filmov si môžu s kľudným svedomím nejaký ten bodík pripočítať.
