Pred šípmi Maďarov ochraňuj nás, Pane!
V poslednom článku zo série Veľkomoravských panovníkov si predstavíme rovno dve známe osobnosti stredovekej Európy. Reč bude o bratoch, ktorí sa po otcovej smrti, napriek napomenutiu, pričinili o rozpad jedného z najväčších slovanských štátov na starom kontinente.
Píše sa rok 894 a Svätopluk na smrteľnej posteli rozdeľuje Veľkomoravskú veľríšu medzi svojich milovaných synov, pričom ich pomocou troch zviazaných prútov varuje pred skutočnosťou, že nesvornosť a pachtenie sa za osobným prospechom na úkor iných, vždy vedie k zániku celku. Podľa Svätoplukovej vôle a logiky slovanských štátov dedí moc nad krajinou najstarší z potomkov – Mojmír ll., ktorý iba ako 12-ročný zasadá na veľkokniežací stolec na Morave. Jeho brat Svätopluk ll., pravdepodobne o dva roky mladší, naopak nadobúda kontrolu nad Nitrianskom, kde je v tieni miestnych veľmožov ovplyvňovaný klamstvami a dezilúziou o bratových skazených zámeroch. Záujem o zmenu situácie vo Svätoplukovom závete však nemala len elita ukrivdená skutočnosťou, že Mojmír uprednostňuje záujmy Moravy nad záujmami celej ríše. Druhou politickou silou, ktorá mala očividne záujem o oslabenie pozície Veľkej Moravy, bolo Východofranské kráľovstvo.
Jeho vtedajším vládcom bol Karolmanov syn Arnulf. Tento skúsený muž, pôvodne korutánsky vojvoda, sa stal roku 887 vládcom obávanej germánskej ríše a neskôr dokonca aj rímskym cisárom. Samotnú situáciu na Morave zaiste dobre poznal, nakoľko mu bol krstným otcom sám moravský panovník Svätopluk l. V bratovražednom konflikte treba preto vidieť i jeho prsty: „Potom vznikla medzi oboma bratmi moravského kmeňa, a to Mojmírom a Svätoplukom, a ich ľudom nesvornosť a veľmi vážne rozbroje, a to v takej miere, že ak by bol mohol jeden druhého dostať do svojej moci a zajať, bol by ho odsúdil na smrť. Vtedy však kráľ a cisár (Arnulf), vediac o tom, poslal svojich markgrófov, bavorských veľmožov Liutpolda a grófa Ariva, spolu so svojimi ostatnými na pomoc tej strane, ktorá doňho vkladala nádeje a hľadala uňho útočiško, aby ju oslobodili a vzali pod ochranu.“ Vojenská konfrontáciu oboch kniežat tak napokon skončila porážkou mladšieho z bratov. Svätopluka ll. sa ujali jeho spojenci a odviedli do svojej domoviny, kde stopy po ňom miznú. „Napokon na krátky čas Bavori znova opovážlivo vnikli na územie Moravanov, čokoľvek mohli ukoristili a vyplienili a chlapca Svätopluka a jeho vojenský ľud vyslobodili zo žalára hradu, v ktorom boli zatvorení, i samotný hrad podpálili a chlapca z útrpnosti odviedli so sebou na územie svojej vlasti.“
Bratovražedný boj tak nepochybne prispel k oslabeniu Veľkej Moravy. To však nebol jediný problém, s ktorým sa mladý, ambiciózny panovník musel vyrovnávať. Už roku 895, teda rok po Svätoplukovej smrti, české knieža Spytihněv a Vratislav zložili kráľovi Arnulfovi vazalský sľub vernosti, čím anektovali Čechy a pripojili ich k Východofranskej ríši. Mojmír ll. sa ich síce pokúsil pripojiť naspäť, a to i za cenu násilia, ale márne. Vzápätí ho stíhali ďalšie neúspechy.
Čechov nasledovali polabskí Srbi, ktorí sa roku 897 pridali na stranu česko-bavorskej, čiže protimoravskej koalície. Navyše, mladý panovník už predtým stratil aj Panóniu, ktorú cisár Arnulf roku 896 pridelil svojmu spojencovi Braslavovi. Visliansko, Svätoplukom l. pripojené k Veľkej Morave už okolo roku 873, sa taktiež začalo podieľať na postupnom oslabovaní štátu. Mojmírovi ll. teda zostalo len vlastné jadro štátu – Morava a Nitriansko, okrem toho v rokoch 898 – 899 poznačené občianskou vojnou.
Práve jej ukončenie bolo prvým výraznejším úspechom vlády moravského veľkokniežaťa. Po ňom nasledovalo obnovenie cirkevnej jurisdikcie Moravského arcibiskupstva, proti ktorému podalo sťažnosť mnoho bavorských biskupov: „Po toľkých zlých skutkoch dostáva sa im (Moravanom) dobrodenie a falošnými žalobcami sú tí, ktorí vždy boli prenasledovateľmi kresťanov.“ I napriek týmto obvineniam prišli na územie Slovanov pápežskí legáti „traja biskupi, teda arcibiskup Ján, arcibiskup Benedikt a Daniel“, pričom tu podľa dohody obnovili arcibiskupstvo za cieľom podporovať legitimitu a autoritu kresťanského panovníka voči ambíciám východofranských markgrófov. Toho istého roku vzniká aj maďarsko-moravské spojenectvo „Sami (Moravania) prijali medzi sebou väčší počet Maďarov a podľa ich zvyku hlavy svojich nepravých kresťanov dohola ostrihali a poslali ich na našich kresťanov, ba aj sami ich prepadli.“ Tato silná vojenská podpora znamenala pre Mojmíra ll. vykúpenie z temných časov a veľkú výhodu proti Východofranskej ríši.
Moravania sa však začali obávať početnosti svojho spojenca a jeho obľuby kočovať. Nomádi totiž potrebovali stále nové a nové územia, kde by sa mohli ich kone a dobytok pásť. Nastal tak problém, nakoľko územie starých Maďarov obsahovalo len Potíšie, územie medzi Dunajom a Tisou a časť hornej Panónie. Pre prílev stále nových kočovníkov z východu bol tento životný priestor primalý, a tak sa pre svojich niekdajších priateľov v zbroji stali očakávanou hrozbou. Ako protiopatrenie proti ich agresii vzniklo v roku 901 moravsko-bavorské spojenectvo. Presne o rok neskôr vedú hordy maďarských jazdcov prvý veľký útok proti Veľkej Morave. Útočia z východu a obsadzujú karpatské priesmyky a Panóniu až po Dunaj. Tu sa po drvivej porážke zastavajú a viac než tri roky sa neodohrá žiadna vážnejšia bitka.
Mlyny bolesti a krvi sa znova dajú do pohybu, keď Bavori pozvú na hostinu maďarského vládcu Kurszána, kde ho aj s celou družinou chladnokrvne zavraždia. U maďarských náčelníkov to vyvolá hnev a okamžite učinia mohutný útok na Východofranskú ríšu a jeho verného spojenca. V roku 905 podľa Analistu Saxa čelia Moravania besneniu Maďarov pri Dunaji, ktorý teraz tvorí hranicu Maďarského veľkokniežatstva a Veľkej Moravy. Pri druhej najdlhšej rieke Európy Moravania aj napriek veľkým stratám vyhrávajú, rovnako si počínajú na svojom území aj Bavori. Ďalšia zmienka o Veľkej Morave pochádza z roku 906, kedy Moravania poslednýkrát odrážajú nápor nomádskych kmeňov. V týchto časoch zomiera údajne aj Mojmír ll. v bitke neďaleko Nitry, kedy povoláva všetkých bojaschopných mužov na obranu dôležitej Veľkomoravskej bašty.
4. Júla 907 sa odohráva bitka medzi bavorskými vojskami Luitpolda a maďarským vládcom Arpáda pri Bratislave, ktorá končí totálnou porážkou Bavorov a smrťou veliteľa a jeho veľmožov. Tento dátum berie väčšina historikov ako dátum zániku Veľkej Moravy, nakoľko sa stráca akákoľvek zmienka o tomto slovanskom štáte. Veľká Morava ale určite pretrvala dlhšie, lenže rozdrobená medzi lokálnych veľmožov. Práve moment porážky spojenca a smrť Mojmíra ll. mohli naozaj destabilizujúco, či až paralyzujúco, pôsobiť na obrancov Veľkej Moravy, ktorí sa jednoducho nomádskym kmeňom podrobili. Následne dochádza k dynastickému sobášu dcéry Mojmíra ll. s Arpádovým synom Zoltom, pričom sa veľká časť veľkomoravských veľmožov začína spájať s Maďarmi. Tí sa neskôr v roku 955 natrvalo usadili v Panónii a učili sa poľnohospodárstvu od Slovanov. V tom čase im ešte nepodmanení Slovania na severe platili mierový tribút.
Takto sa končí éra mocného kolosu, po ktorom sa mení celý stredoeurópsky priestor. Naši predkovia, oslabení vnútornými rozbrojmi, nedokázali zadržať nápor staromaďarských kmeňov a stratili svoju Veľkomoravskú ríšu. O dve generácie neskôr však budujú spoločne s Maďarmi na území Karpatskej kotliny nový, spoločný štát – Uhorsko.
