CDPR sa môžu pýšiť nevídaným kúskom, po ktorého dohratí sa budete cítiť prázdnejší, než po strate dlhoročnej priateľky.
Kde začať? Tak azda na začiatku, nie? Písal sa rok 2002, kedy Michał Kiciński a Marcin Iwiński založili štúdio CD Projekt Red, ktorému vďačíme za úžasnú trilógiu o Zaklínačovi menom Geralt. Ich príbehy sú založené na knižných predlohách poľského spisovateľa Andrzeja Sapkowskeho (aktuálne ponúka už 8 kníh z tohto prostredia). O 5 rokov neskôr, konkrétne v roku 2007, vychádza nenápadne vyzerajúci RPG titul menom Witcher. Oplýval pútavým príbehom, skvelými postavami a desiatkami hodín zábavnej hrateľnosti. O 4 roky neskôr dorazilo pokračovanie s podtitulom Assassins of Kings, ktoré, aj napriek miestami zvláštnym farbám a ich sýtosti očarilo grafikou, pričom prepracovalo takmer všetko z jednotky. Do rúk sme dostali z technického hľadiska vycibrenú hru, no niečo tomu v porovnaní s jednotkou chýbalo. Prešli ďalšie 4 roky a my tu po enormnom hajpe, desiatkach obrázkoch a videí konečne máme hru, na ktorú sme čakali dlhé roky. Hru, ktorá mala priniesť niečo výrazné, niečo zmeniť, niečo definovať, no zároveň aj niečo ukončiť.
Witcher 3: The Wild Hunt totiž ukončuje trilógiu o Geraltovi z Rivie, jednom z najlepších zaklínačov vôbec. Nemusíte sa báť, Geraltov príbeh je u konca, no nejaký iný ešte len začne. V hre nám to CDPR dali viackrát jasne najavo. Ďalšou hrou z tohto prostredia bude pravdepodobne tá o Ciri, Geraltovej adoptívnej dcére, ktorú si osvojili s čarodejnicou Yennefer. A práve hľadanie bielovlasej dievčiny s obrovskou mocou, po ktorej prahne nejeden mág, bude nosnou časťou príbehu. Po Ciri ide totiž Wild Hunt, s ktorým sme sa zoznámili už v jednotke, no veľkú váhu sme mu neprikladali (tí, ktorí knihy nečítali). Teraz ale ide o záchranu sveta, no popritom Geralt nesmie zabúdať ani na to, prečo bol stvorený. Je zaklínač, loví monštrá a zachraňuje ľudí. Aby toho nebolo málo, sem-tam sa musí zapliesť aj do politických čachrov, keďže Temeriu zužuje vojna. Sever sa opäť bije o územie, Nilfgaardské vojská sú čoraz nebezpečnejšie, cisár Emhyr var Emreis (skvelý Charles Dance) si Geralta povoláva do svojich služieb, zatiaľ čo sa stupňuje tlak vo viacerých väčších mestách a neľudia to majú opäť raz o čosi ťažšie.
Oveľa ťažšie to ale bude mať aj hráč. Hneď na začiatku hry ma totiž udivila obtiažnosť. Stále mám v živej pamäti, ako som v predošlej časti kosil Topivcov mihnutím oka. V prvých 2 hodinách ma ale bez problémov sundali oni. Rovnako ako pri Bloodborne, aj tu chvíľu trvá, kým si zvyknete na combat systém a osvojíte si všetky Geraltove pohyby, dosah jeho meča a znamení a začnete ich využívať v správnom poradí. Ani v jednotke a dvojke dohromady ste sa ale neuhýbali toľko, čo v trojke. Komplexné spracovanie súbojového systému však ponúka hneď niekoľko riešení, ako zvládať aj náročné boje. Okrem pästí a mečov má totiž Geralt k dispozícii aj znamenia ako Axie (pomätie protivníka), Igni (šľahajúce plamene), Aard (ostrý prúd vzduchu, akási tlaková vlna), Yrden (pasca) či Queen (ochranné pole). Aard a Igni sú pre Rambovcov asi najpríťažlivejšie, no a rovnako aj ja som prišiel na to, že Queen je v boji najpraktickejší až v neskoršej fáze hry. Witcher je RPG hra so všetkým potrebným, a tak sa dočkáme aj istého stromu schopností. Ak si dostatočne vyexpíte práve Queen, nebudete mať problém aj v súboji s oveľa ťažšími nepriateľmi. Ochráni vás aj pred 3-4 ich údermi bez toho, aby ste stratili život, no a v spojitosti s elixírmi ako Hrom (zrýchľuje regeneráciu energie potrebnej na zosielanie znamení) to znamená, že v boji ste prakticky nepremožiteľní. Spojte si s tým skvelé Geraltové animácie (aj keď by ich mohlo byť viac) a množstvo krvi či brutálnosti (preseknúť niekoho cez pol ma nikdy v tej hre neprestane nudiť) a zo súbojov máte skvelý pôžitok. Trochu tu zaostávali súboje na koňoch, ktoré sú nepraktické. Do súpera sa trafíte raz z desiatich pokusov. Vo vode potom môžete používať iba kušu, o žiadnej výzve teda hovoriť nemôžeme, keďže aj tá za vás namieri automaticky.
Na začiatku ale neodporúčam púšťať sa do skupinky monštier, ktoré majú nad hlavami smrtku. Ste na nich ešte príliš malý level a dokážu vás zabiť pokojne aj jedným úderom (to som samozrejme prvýkrát nečakal). Horšie je to pri bossoch. Generáli Honu sú totiž veľmi slabí. Áno, majú silné útoky, no sú nesmierne predvídateľné a po chvíli už viete čo robia skôr než oni sami. Všetko tak stojí na trpezlivosti a postupnom odbúdavaní života. Očakával som jednoducho väčšiu výzvu, ktorú budem ale asi hľadať pri kontraktoch na príšery. Pri leveli 39 sa ale bojím, že mnoho náročného tu už nebude, takže asi skúsim najťažšiu obtiažnosť. Aj v tom prípade sa ale bossovia nezmenia. Ich útoky budu predvídateľné a súboje s nimi tak trochu stereotypné. Aj vy ste si spomenuli na The Order?
V tomto vám pomôže levelovanie. Skúsenosti zbierate plnením hlavných a vedľajších úloh, ale aj zabíjaním monštier, plnením mini side questov alebo odhaľovaním sveta či hraním kariet. Ja osobne som sa sústredil na questy, dungeony a podobné srandy, až kým som si neuvedomil, že tak trochu ignorujem úlohy hlavné. To však vôbec nie je chyba. Naopak, ktorá hra o sebe môže tvrdiť, že zaujme vedľajšími úlohami? Väčšinou fungujú ako vyplnenie času či pre získanie bonusových predmetov, no level designéri a scenáristi predviedli pri tomto titule viac než Oscarovú prácu. Každý jeden side quest má svoj vlastný príbeh, má svoje vlastné odôvodnenie, má svoje vlastné pozadie, ktoré môžete, alebo aj nemusíte preskúmať. Buď sa po mieste činu poobzeráte viac a odhalíte, že veci nie sú tak, ako vám dotyční tvrdili, alebo jednoducho splníte úlohu, za ktorú ste platení a viac sa nevypytujete. V každom prípade, dovolím si tvrdiť, že niektoré vedľajšie úlohy boli zábavnejšie, prepracovanejšie a hlbšie, než tie hlavné. Môže za to dôraz na vytvorenie príbehového pozadia, detaily a odôvodnenie rozhodnutí a činov NPC postáv behom minúty-dvoch. Tieto príbehy vás nenudia, naopak, sú nesmierne výživné a zaujímavé, dokonca plné zvratov, či už očakávaných, alebo neočakávaných. Nechcete zistiť, prečo sestra zmiznutej ženy nechce, aby sa našla? A čo s tým má jej milý, ktorý je vinný-nevinný? Na vedľajšie úlohy si ale musíte dávať pozor. Stalo sa mi, že som ako nízky level prijal 100 korún za obyčajné vyriešenie záhady veži na kopci. Akonáhle som do nej ale vošiel, zistil som, že na túto úlohu ešte nemám. Z malej záhady sa vykľul polhodinový súboj s monštrami, respektíve golemami, záchrana čarodejníka a teleportácia celej veže tam, odkiaľ prišla. Pýtate sa, prečo som bojoval pol hodinu? Nuž, príšery s vyšším levelom si totiž pýtajú aj viac času. Po chvíli prekuknete všetky ich útoky a slabiny, a tak jediné, čo vám ostáva, je sekať a sekať, až príšera nepadne. Bohužiaľ, v tomto je súbojový systém trochu nedokonalý. Akonáhle prídete na slabiny nepriateľa (nemusíte sa pritom pozerať ani do beštiára, ktorý je ale inak veľmi užitočný), máte vyhrané. Ostáva vám teda len byť trpezliví a precízni. V tomto bode náročnosti a zabráneniu stereotypu pomáha, keď je nepriateľov viac a musíte tak dávať oveľa väčší pozor.
Keď som tvrdil, že každé vedľajšie misie majú príbehové pozadie, neklamal som. Vo viacerých prípadoch narazíte na poznámky padlého či hľadaného, pričom vám odporúčam čítať si ich. Ja viem, že tých textov je na hodiny čítania, ale niekedy sa skutočne vyplatia. Ako napríklad sluha, ktorý šiel hľadať svojho strateného syna. Na istom nekkerovi bolo vidieť jeho odznak, a tak si sluha myslel, že je to jeho syn. Viete si predstaviť, ako to skončilo, no mňa pobavila poznámka v jeho liste svojmu pánovi, ktorý ho od toho odrádzal nasledovne: „Ako sa prasa nezmení na žrebca, keď na ňaň dáš sedlo a nazveš ho Uragán, ani človek sa na nekkera nezmení“. Verte mi, v temnej kobke pri mŕtvom nekkerovi mi to prišlo vtipné. Je to ale len dôkazom toho, že scenáristi a level designéri si dali enormné množstvo práce na dotváraní sveta, na vdýchnutie života obyčajným NPC postavám, na vytvorenie extrémne prepracovaného, fungujúceho, až chorobne rozsiahleho sveta plného zúfalých ľudí a hladných príšer.
Niekedy sa stačí započúvať na ulici, inokedy sa môžete ľuďom prihovoriť a zistíte, ako im umrel syn. Nehľadajte za tým žiadnu úlohu, zistíte len, že dobrému mužovi umrel jeho jediný sen bezdôvodne a vy s tým nemôžete nič spraviť. Sami však budete mať čo robiť, aby ste sa aj ako postava, aj ako hráč neutrápili k smrti. Ešte že Geraltovi pri mutáciií odstránili emócie, inak neviem neviem. V jednej z úloh stojíte totiž pred veľmi nepríjemným rozhodnutím, po ktorom mi osobne prišlo aj trochu nevoľno a smutno. Pritom je to len obyčajná hra. Všetko to, čo som ale opísal, z nej robí ozajstný svet plný emócií, citov a skutočných ľudí.
A že ten svet nie je malý! Mapa je skutočne gigantická, pritom vás prechádzanie cez ňu nikdy neunaví a neznudí. Na každom kroku je (po odobratí úlohy z vývesky) nejaká mini-úloha či skupinka vlkov alebo iných príšer, ktoré si cez zem prekopali dieru a obsadili neďalekú dedinku. Vedzte, že ak máte v pláne precestovať celý svet (a splniť väčšinu úloh), ktorý je rozdelení na 3 veľké lokácie (Skeligské ostrovy, obrovské mesto Novigrad a krajinka Velen) a 2 malé (Kaer Morhen a hrad vo Wyzime), zaberie vám to minimálne cez 100 hodín, vrátane príbehu, samozrejme. Ja som hru dohral za cca 75 hodín behom 7 dní, pričom som sa od nej skutočne nevedel odpútať. Hrať 11 hodín bez prestávky nebolo ničím výnimočným. Cval cez obhorené polia zmietané vojnovou vravou, prechod cez malé osídlené dedinky či obdivovanie nádhernej architektúry mesta Novigrad vás totiž nehodlá nudiť. Ak sa vám ale nechce objavovať krásy sveta, máte možnosť rýchleho cestovania.
Zabudnite na veľký humbuk okolo obrovského downgradu Witchera a pekelnej firme menom CDPR. Tretí Zaklínač je nádherný v každom smere. Nie je to corridor, je to gigantický open world, ktorý sa potrebuje načítať len keď idete z pevnosti na ostrovy (nie sú to dva ostrovy, ich rozloha je priam enormná). Aby však toto všetko fungovalo v rámci stabilného chodu FPS, hra jednoducho nemohla vyzerať lepšie. Prezentované ukážky neboli odrazom hry, boli odrazom toho, čo je CDPR schopný momentálne priniesť, avšak, konzoly na to nemajú. Naše toastovače jednoducho brzdia vývoj a vie to každý. No bez nich by táto hra nikdy nevznikla. Preto, aby sme si ju vôbec mohli zahrať, hra sa musela graficky orezať. Vývojári ju skúšali spojazdniť s pôvodným vizuálom, no prišli na to, že bola nehrateľná. A neskúste mi do komentárov písať komentáre typu: „Ale na PC to mohli spraviť krajšie“! Všetci sme tu inteligentní ľudia chápeme, prečo a že multiplatformovka nemôže vyzerať na konzolách oveľa horšie ako na PC. Pritom je ale Witcher nádherný. Západy slnka si tu užije každý, sýtosť farieb síce niekomu môže prekážať, no mne sa veľmi páčila. Zeleň je bohatá, aj keď miestami nie príliš hustá. Za najväčší problém pokladám doskakovanie textúr. Ich miznutie za vami chápem a je to logické z hľadiska šetrenia výkonu (ak sa na to výlučne nezameriate, ani si to nevšimnete), no ak 5 sekúnd čakáte na to, aby sa pred vami objavili dvere, či meno nad postavou, s ktorou sa musíte pozhovárať, no interakcia s ňou nie je možná, to mi už vadilo. Nepomáha tomu ani fakt, že hra je enormne zabugovaná.
Nejde pritom len o vtipné bugy, ale, nanešťastie, aj o chyby, ktoré vám nedovoľujú pokračovať v hre. Spoilovať nemôžem, no môžem vám povedať, že som musel vynechať jednu veľmi atraktívnu úlohu pre Djikstru spojenú s Radovidom, pretože hra mi nedovolila zaklopať na dvere. Nepáčilo sa mi ani, že som mal preťaženú nosnosť a nemohol som v Novigrade nasadnúť na koňa. Kým som prišiel k obchodu a predal ťažké predmety pomalou chôdzou, prebehla hodná chvíľa (áno, viem, dá sa pohybovať v režime súboja, ale je to otravné). Inokedy sa mi zase nechcel vytiahnuť meč a musel som tak chvíľu bojovať s prázdnymi rukami. V iných chvíľach však môžete byť pokojní. Geralt si sám v závislosti na súperovi vyberie správny meč (oceľový pre ľudí, strieborný pre monštrá). Chybuje aj hit code, aj keď len naoko. Zaženiete sa na protivníka, uberie sa mu zo života, ale akoby ste ho ani nezasiahli, keďže stále vykonáva pohyb. Miesto odrazenia útoku vás tak napadne on, aj keď príde o kus života. Najlepšie na tom nie je ani checkpoint systém. Ak totiž plníte mini questy, na mape zobrazené ako otázniky, hra sa vám po ich splnení sama neuloží. Kým som na to prišiel, zo začiatku som bol tak trochu frustrovaný z toho, že som prišiel o pol hodinu hracej doby, ktorú mi neuložilo. Neskôr si ale zvyknete hru si pre istotu ukladať. Na začiatku mi to veľmi vadilo, teraz to pokladám skôr za plusový bod pre náročnejšiu obtiažnosť. Hra vás nebude večne vodiť za ručičku a ukladať vám váš priebeh po každom súboji. Ak nie ste dostatočne opatrní a pripravení, je to vaša chyba. Pred každým súbojom by ste mali meditovať, doplniť si zásoby elixírov a prečítať si niečo o príšere. Čo na ňu platí, aká je jej slabina a podľa toho sa náležite aj pripraviť. Hlavne vo vyšších stupňoch obtiažnosti je príprava veľmi dôležitá. Na alchýmiu sa kladie oveľa väčší dôraz, než tomu bolo v predchádzajúcich hrách. Vytvárate si rôzne oleje na potieranie vášho meča (na každý druh príšery je iný olej), craftujete petardy a pripravujete si elixíry pre doplnenie života, objemu pľúc či doplnenie energie a tak ďalej. Prípravu netreba zanedbať. Môžete kálať do ducha lesa aj 10 minúť, no pritom vám bude stačiť vyexpené znamenie Igni, tri rany a je po ňom. Stačí otvoriť beštiár.
Je teda až neuveriteľné, že počas tých 80 hodín, ktoré som v hre strávil, na nudu neodošlo ani raz. Či už je to cval po krajine, objavovanie jaskýň, čítanie si poznámok, craftovanie predmetov, hľadanie slávnej zaklínačskej zbroje, súboje s ľuďmi či príšerami a tak ďalej a tak ďalej, hrateľnosť drží pokope a ponúka komplexné spracovanie a prepojenie všetkých elementov hry, najmä tých, ktoré majú okrem úlohy nosnej časti príbehu za úlohu hráča aj pobaviť. Ak vás tak gigantický svet plný rôznorodých úloh, (sú ich asi aj stovky) rozličných príšer, postáv a lokácií dokáže baviť desiatky hodín, môžete hovoriť o skutočnom zázraku.
Čo robiť, ak vás prestane baviť zabíjanie monštier (to sa nestane), hranie sa na detektíva pomocou vylepšených a zábavnejších zaklínačských zmyslov a taktiež si budete potrebovať dať pauzu od príbehu? GWINT! Kartová hra, o ktorej sa pred vydaním veľa hovorilo, ma nenadchla ani pri svojej prezentácii, ani na začiatku hry. Neskôr ma ale úplne opantala a strávil som pri nej asi viac času, ako pri poslednom Call of Duty. Myslím tým aj singleplayer aj multiplayer, a to som tú hru recenzoval! Myslím to vážne, gwint je až príliš návýkový. Ide pritom o skvelý relax a tak trochu aj taktiku. Niektorí recenzenti kritizovali príbeh. Ehm, Skutočne neviem, čo na ňom stálo za kritiku. Bol plný zvratov, bol plný nových postáv, bol plný skvelých momentov, bol plný emócií, zaskvel sa sekvenciou Kaer Morhen, ktorý bola jednoducho úžasná, no a taktiež sa nebál vsugerovať vám strach o vaše obľúbené postavy. Zomrieť mohol každý a kedykoľvek. Pritom vám je to ľúto, keďže postavy si zamilujete, či už ste hrali predošlé hry alebo ste tu noví. Sú skvelo napísané, sú skvelo nadabované, majú vlastné motivácie a vlastné chovanie. Nie všetky vám ale budú sympatické, nie všetkým budete chcieť zachrániť život, no nijaká z nich je len tak, bezdôvodne a čierno bielo zlá alebo dobrá. Každý človek je iný, každý má svoje vlastné ambície a vy chápete, prečo vám nie je sympatický, a naopak, prečo idete z Geralta do kolien. Tomu pomáha aj naozaj skvelý český preklad, za ktorý môže byť vďačný každý hráč. Čítal som si pár rozhovorov s prekladateľmi a viem si predstaviť, aké peklo to muselo byť. Preklad nie je kŕčovitý ani strojový. Je vidieť, že sa tu ľudia za to zodpovední patrične vyhrali, dali si na tom záležať a pripravili pre Čechov a Slovákov špecifický preklad, či už hovoríme o trolštine, trpasličine alebo aj jednoduchej angličtine vtipne preloženej do češtiny. O nadávky nebude núdza a rovnako tak o humor. Situačné vtipy, sarkazmus alebo jednoducho vtipné dialógy, a to tu nájdete aj napriek temnejšej atmosfére. Aj preto som akosi nemal chuť na Marigolda a ani som sa pri ňom nepozastavil. Humoru bolo až-až.
Aký je teda tretí Zaklínač? Má úžasný príbeh, ktorý ukončuje trilógiu o hrdinovi Geraltovi z Rivie, o ktorom už počas udalostí The Wild Hunt čo-to vie celý svet. O bájach a legendách o Bielom vlkovi počujete na každom rohu a vy sa z toho úprimne tešíte, najmä, ak si pamätáte, že v jednotke ste predsa vy porazili tú beštiu, o ktorej smrti a hrdinskom zaklínačovi sa to v trojke spieva. A pri speve postáv nekončíme. Neuveriteľne zábavnú, sviežu a neprekonateľnú hrateľnosť (obohatenú o časti hrania za Ciri), čo sa RPG štýlu týka, totiž dotvára nádherný soundtrack, ktorý nám chalani a baby z CDPR pribalili ku hre. Darmo, že vyšiel nový album Kabátu, akosi sa toho soundtracku neviem nabažiť. Postavy sú skvelé, príbeh je plný zvratov, je originálny a miestami dokonca zábavný, no občas aj nepríjemne temný. Nakoniec, budujete ho vy svojimi vlastnými rozhodnutiami počas celej hry. Súbojový systém a boje s bossmi by si zaslúžili viac pozornosti, no stále ide o skvelú prácu. Rozľahlý a životom prekypujúci svet dostane každého, kto doň vstúpi a nepustí vás skôr, než po pár desiatkách hodín (ja som si istý, že v mojom prípade hranica 100 hodín padne bez problémov, a to sa ešte môžeme tešiť na ďalšie dve expanzie, ktoré údajne doručia niečo cez 30 hodín hrania!).
Zaklínač 3: Divoký Hon nie je ani tak revolúciou v žánri, ako skôr dokonalým príkladom, ako by takáto hra mala vyzerať. Funguje to úplne všetko a funguje to skoro bezchybne. Nebyť tých bugov a doskakovania textúr ako i ďalších malých nedostatkov, šlo by o dokonalú hru. Ale hodnotenie 10 z 10 predsa neznamená, že sa môže udeliť len dokonalej hre. Znamená to, že tá hra splnila všetky očakávania (v tomto prípade ich aj prekročila), znamená to, že daný titul bol skutočne úžasný po všetkých stránkach, no a v mojom prípade to znamená, že takto ohodnotím roky a tisícky hodín, ktoré museli vývojári stráviť budovaním tejto hry. Akonáhle som ju prešiel, zmocnil sa ma neopísateľný pocit prázdnoty. A toto je niečo, čo som nezažil už veľmi dlho. A teraz ma ospravedlňte, tuším mi niekde pri Velene pobehuje Kráľovská Wywerna. 10/10
Preto neváhaj, a kupuj. Garantujem ti, že nebudeš ľutovať. Touto cestou tak zároveň ďakujeme obchodu Gamescenter za zaslanie hry.
No Witcher has ever died in his bed
Geralt of Rivia
