Kone nevedia hovoriť, no dokážu ti toho veľa povedať.
„Kôň dokáže vycítiť tvoju nervozitu skôr, než si ju vôbec uvedomíš. Stačí, že trochu stuhneš, zmeníš dýchanie alebo urobíš prudší pohyb.“ Zatiaľ čo človek si tieto drobnosti často ani nevšimne, kôň na ne môže okamžite reagovať. A práve preto sa pri ňom môžeš naučiť niečo, čo ti nedá každý šport – lepšie vnímať samého seba.
Jazdectvo totiž nie je len o tom, že si sadneš do sedla a necháš sa odviezť. Je to kombinácia pohybu, pobytu v prírode a komunikácie so zvieraťom, ktoré má vlastnú povahu, nálady aj emócie. Navyše pri ňom musíš byť skutočne prítomný. Na pracovné povinnosti či nekonečné notifikácie tak na chvíľu prirodzene zabudneš.
Prečo sa oplatí dať tomuto hobby šancu, čo všetko ťa môže naučiť a ako začať, aj keď si nikdy nesedel na koni? Porozprávali sme sa o tom s českou parkúrovou jazdkyňou Karolínou Schejbalovou, ktorá pri koňoch vyrastala.
Hobby, pri ktorom naozaj vypneš hlavu
Karolína má ku koňom blízko už od detstva. Vyrastala v rodine, ktorá sa o ne starala, a na koni sedela dokonca skôr, než sa naučila chodiť. V desiatich rokoch dostala svojho prvého poníka Pokýska, s ktorým trávila každú voľnú chvíľu.
„Bol pre mňa naozaj všetkým. Vedel si na povel ľahnúť a jazdila som na ňom len s vodítkom okolo krku. Veľa ma naučil, najmä lepšie rozumieť koňom a vnímať ich,“ zaspomínala si s láskou.
Dnes sa venuje parkúrovému jazdectvu, no kone pre ňu stále predstavujú oveľa viac než len šport. „Naučili ma zodpovednosti, trpezlivosti a vzťahu k prírode. Vďaka nim je pohyb prirodzenou súčasťou môjho života a zároveň si pri nich dokážem najlepšie vyčistiť hlavu,“ dodáva Karolína.
Koňom sa venujem odmalička a myslím si, že výrazne ovplyvnili nielen to, aká som, ale aj to, ako sa cítim po fyzickej a psychickej stránke.
Počas dňa neustále niečo riešime. Pracovné povinnosti, správy, sociálne siete alebo plány na ďalší týždeň. A aj keď si nájdeme čas na oddych, myšlienkami sme často úplne inde. Pri koňoch musíš byť prítomný*á.
„Prídeš do stajne s hlavou plnou práce a povinností, ale vedľa koňa sa tvoja pozornosť prirodzene presunie k nemu. Vnímaš jeho pohyb, dych aj reakcie a na chvíľu prestaneš riešiť všetko ostatné,“ opisuje Karolína Schejbalová.
Dôležité je však aj to, že vzťah medzi človekom a koňom sa nekončí poslednou minútou tréningu. Postupne sa učíte rozumieť jeden druhému a budujete si vzájomnú dôveru.
„Radosť potom nemáš len z toho, čo si sám zvládol, ale aj z toho, že si spolu čoraz lepšie rozumiete. Práve to prepojenie pohybu, prírody a vzťahu so zvieraťom je podľa mňa dôvod, prečo stojí za to kontakt s koňom vyskúšať. Človek môže prísť kvôli novému zážitku a nakoniec v ňom nájsť oveľa viac,“ približuje jazdkyňa.
Kone ti nastavia zrkadlo
Hovorí sa, že kone dokážu vycítiť ľudské emócie. V skutočnosti však nejde o žiadnu nadprirodzenú schopnosť. Sú veľmi citlivé na reč tela, spôsob dýchania a drobné zmeny v našom správaní.
Keď je človek nervózny, môže nevedomky stuhnúť, zmeniť držanie tela alebo začať robiť prudšie pohyby. Kôň tieto signály vníma a môže na ne reagovať vlastnou neistotou či napätím.
Karolína uvádza príklad jazdca, ktorý sa pred prekážkou zľakne. Hoci nič nepovie, môže nevedomky zmeniť sed, zovrieť nohy alebo pritiahnuť opraty. Pre koňa sa tým zmení celá situácia.
„Neznamená to, že ti kôň číta myšlienky alebo presne vie, čo ťa trápi. Je však veľmi citlivý na to, ako sa pri ňom správaš. Keď ku koňovi pristupuješ pokojne, si čitateľný a dávaš mu zrozumiteľné pokyny, pomáhaš mu cítiť sa istejšie,“ vysvetľuje Karolína Schejbalová.
Učíš sa porozumieť niekomu, kto s tebou nehovorí, a napriek tomu ti neustále niečo oznamuje. A keď ti také veľké a silné zviera začne dôverovať, reagovať aj na jemné pokyny a spolupracovať s tebou, je to pocit, ktorý sa ťažko opisuje.
Práve táto citlivosť robí z kontaktu s koňmi tak výnimočnú skúsenosť. Niekedy totiž nestačí len vedieť, čo od zvieraťa chceš. Musíš sa zamyslieť aj nad tým, aké signály mu vysielaš vlastným telom.
„Pre mňa je na tom krásne, že ťa kontakt s koňom učí viac vnímať aj samého seba. Keď sa niečo nedarí, musíš sa zamyslieť aj nad tým, čo do danej situácie prinášaš ty. Niekedy pomôže už len vydýchnuť, uvoľniť sa a dať koňovi jasnejší signál. A zrazu cítiš, že sa uvoľní aj on,“ pokračuje jazdkyňa.
Postupne sa tak učíš nielen lepšie komunikovať s koňom, ale aj pracovať s vlastnými emóciami.
Ako začať s jazdectvom?
Ak sa rozhodneš jazdectvo vyskúšať, prvým krokom je nájsť si vhodnú stajňu a trénera. Podľa Karolíny je dôležité, aby sa tréner zaujímal o tvoje skúsenosti, obavy aj ciele. Mal by ti vedieť zrozumiteľne vysvetliť jednotlivé kroky, povzbudiť ťa a zároveň upozorniť na chyby.
„Dobrý tréner sa zaujíma o tvoje skúsenosti, obavy a ciele. Vysvetľuje zrozumiteľne, vie ťa povzbudiť aj opraviť a dokáže povedať, prečo od teba niečo chce. Mal by si mať priestor opýtať sa alebo priznať, že niečomu nerozumieš či sa bojíš, bez pocitu, že tým niekoho obťažuješ,“ radí Karolína.
Niekedy sa človek tak veľmi sústredí na to, aby niečo urobil správne, že celý stuhne. Stačí vydýchnuť, uvoľniť ramená alebo zmeniť drobnosť v sede a zrazu to ide oveľa lepšie. Práve tá citlivosť koňa a význam malých detailov ľudí často prekvapia najviac.
Rovnako podstatné je všímať si, ako sa v stajni zaobchádza s koňmi. Zvieratá by mali byť v dobrej kondícii, mať čisté prostredie a zabezpečenú primeranú starostlivosť. Pre začiatočníkov je dôležité aj to, aby stajňa disponovala pokojnými školskými koňmi, bezpečným vybavením a trénerom, ktorý sa im počas hodiny skutočne venuje.
„Hľadala by som miesto, kde sa nemusíš báť urobiť chybu, ale zároveň cítiš, že výučba má poriadok a bezpečnosť ľudí aj pohoda koní sa berú vážne,“ dodáva jazdkyňa.
Keď zistíš, že ťa jazdectvo baví a chceš sa mu venovať pravidelne, postupne sa oplatí investovať do vlastnej výbavy. „Určite má zmysel investovať do vlastnej, dobre padnúcej výbavy, predovšetkým jazdeckej prilby, topánok a nohavíc. Správne vybavenie ti zabezpečí väčšie pohodlie a môže byť aj ďalšou motiváciou.“
Strach pred prvým tréningom je úplne normálny
Predstava prvého tréningu môže pôsobiť trochu desivo. Predsa len ide o veľké a silné zviera, ktorého reakcie zatiaľ nedokážeš predvídať. Podľa Karolíny majú začiatočníci najčastejšie rešpekt práve z veľkosti koňa.
Obávajú sa, že spadnú, kôň sa zľakne alebo sa nečakane rozbehne. Niekedy je pre človeka veľkým krokom už len to, že sa ku koňovi priblíži a pohladí ho. Okrem strachu zo samotného zvieraťa sa však objavujú aj pochybnosti o vlastných schopnostiach.
„Dospelí na seba niekedy kladú zbytočne vysoké nároky a majú pocit, že by im všetko malo ísť hneď. Pritom je úplne prirodzené, že si na nový pohyb aj spôsob komunikácie s koňom potrebujú zvyknúť,“ vysvetľuje jazdkyňa.
Pre mňa je dôležité, aby sa človek nebál vyjadriť svoje obavy nahlas. Keď viem, čoho sa bojí, môžem mu vysvetliť, čo sa bude diať, a postupovať tak, aby postupne získaval istotu.
Dôležité je podľa Karolíny hovoriť o svojich obavách otvorene. Skúsený tréner by mal vedieť prispôsobiť priebeh lekcie tak, aby si postupne získaval istotu a nemal pocit, že musíš hneď všetko zvládnuť.
„Strach väčšinou nezmizne tým, že niekomu povieš ‚neboj sa‘, ale tým, že sám zažije, že situáciu zvláda a má sa o koho oprieť,“ hovorí jazdkyňa.
Na prvej lekcii sa preto nemusíš báť, že od teba bude niekto očakávať dokonalý výkon. Tréning sa zvyčajne začína rozhovorom, počas ktorého sa tréner zaujíma o tvoje skúsenosti, očakávania a prípadné obavy.
Následne sa zoznámiš s koňom, naučíš sa bezpečne pohybovať v jeho blízkosti a pripravovať ho na jazdenie. Až potom prichádza samotné sedlo.
„Cieľom prvej hodiny nie je za každú cenu stihnúť čo najviac. Chcem spoznať, čo danému človeku vyhovuje, v čom potrebuje podporu a na čom môžeme ďalej stavať. A predovšetkým, aby odchádzal s dobrým pocitom, jasnejšou predstavou o jazdení a chuťou prísť znova,“ približuje Karolína.
Prídeš kvôli novému zážitku, no zostaneš kvôli niečomu úplne inému
Jazdectvo nie je koníček, pri ktorom musíš neustále prekonávať rekordy alebo dosahovať športové výsledky. Niekedy môže byť najväčším úspechom to, že sa ti podarí správne zareagovať na pohyb koňa, získať si jeho dôveru alebo zvládnuť situáciu, ktorá ťa predtým znervózňovala.
Podľa Karolíny nás kone prirodzene učia trpezlivosti, zodpovednosti a vnímavosti. Postupne vďaka nim získavame väčšiu sebadôveru, učíme sa lepšie rozhodovať a zvládať situácie, ktoré by nás kedysi vyviedli z miery.
Musíš vedieť počúvať, byť dôsledný, ale zároveň rozpoznať, kedy zmeniť prístup alebo dať koňovi viac času. Učíš sa tiež pracovať s vlastnými emóciami, pretože nervozita či hnev ti spoluprácu neuľahčia.
„Kone ťa zároveň držia nohami na zemi. Každý pokrok si musíš odpracovať a vždy je čo sa učiť. To všetko sú veci, ktoré si potom prirodzene prenášaš aj do bežného života,“ vysvetľuje jazdkyňa.
A práve v tom spočíva čaro jazdectva. Nemusíš mať ambíciu súťažiť ani sa stať profesionálnym jazdcom. Možno len hľadáš aktivitu, pri ktorej si vyčistíš hlavu, stráviš čas v prírode a naučíš sa niečo nové.
