Biobulin, producent mojich obľúbených trackov od Sameya, mi prezradil, aké bolo pracovať na projekte SKEETER s Markom Damianom a čo nové chystá.
Biobulin, vlastným menom Matyáš Bulín, je český producent z Prahy, ktorý sa k hudbe nedostal cez rodinnú tradíciu ani umelecké prostredie – práve naopak. Vyrastal v rodine, v ktorej sa hudba nikdy neobjavila na profesionálnej úrovni, až na jeho pradedka, ktorý hrával v kapele čisto pre zábavu. Napriek tomu si hudba Matyáša našla. Prvé iskry záujmu prišli nečakane, keď ho zaujala scéna z filmu Camp Rock, v ktorej Caitlyn hovorí Mitchie o tom, že je „najlepšou budúcou producentkou“.
Vtedy si prvýkrát položil otázku, ako sa taká hudba vlastne tvorí, a začal experimentovať s jednoduchými programami, v ktorých ho fascinovala možnosť skladať beaty a hrať sa s pitchom.
K rapu sa dostal postupne – najprv cez mainstream, neskôr cez spolužiakov, ktorí mu ukázali československú scénu. Zlom prišiel okolo trinástich rokov, keď sa dostal k umelcom ako Hugo Toxx, James Cole či Ektor, a neskôr sa mu zapísal do pamäte track „300“ od Haha Crew, keď mu ho pustil kamoš. Odvtedy sa jeho hudobný svet rozšíril aj o ďalšie mená, ako hudobníkov z Yzo Empire, a začal intenzívnejšie objavovať scénu, ktorá ho dovtedy obchádzala.
Pamätáš si ešte svoj prvý beat?
Začal som produkovať už na konci základky, ale prvý beat si skôr pamätám z prváku na strednej. Viem, že som to pomenoval dosť trápne… volalo sa to „Kvítí“. Totálna blbosť. Asi nič extra zaujímavé. Mám pocit, že to niekde stále visí súkromne na SoundCloude.
A v čom produkuješ?
V Logicu.
Si prvý producent, s ktorým robím rozhovor, čo produkuje v Logicu.
Ja som začal na FLku a potom som začal chodiť do hudobnej školy. Som rád, že som tam chodil, ale v podstate jediné, čo si pamätám od toho pána, je, že Logic je najlepší program. Odvtedy ho milujem, mám strašne rád Logic.
Je to ale zložité, keď s niekým spolupracujem a musíme preklápať veci z programu do programu. Veľa ľudí robí vo FLku a ešte si pamätám nejaké veci, takže pár vecí zvládnem, ale v porovnaní s nimi a tým, ako majú naučené postupy, je to extrém.
Aj v Logicu sú nejaké prekážky, ktoré v FLku nemáš, ale aj naopak. Možno aj vďaka tomu to znie trochu odlišne.
A s kým z producentov sa ti robí dobre?
Určite Leryk. To je asi jeden z mála, s ktorým sme robili viackrát. Okrem toho ešte týpek, s ktorým sme robili na SKEETER-ovi – Clouded. S nimi sa mi dobre robilo, lebo sme si sadli aj ako ľudia. Skúšal som to aj s inými producentmi, ale bolo to skôr jednorazové.
Asi je dôležité mať spolu aj dobrý kamarátsky vzťah…
No jasné, ja by som to ani nedokázal inak. Hovorím, skúšal som to s pár chalanmi, pretože ma zaujímalo, aké to je, ale ja som skôr v tvorbe introvertný – rád to robím sám.
Čo ťa najviac inšpiruje, keď robíš hudbu?
Určite hudba ako taká, ale aj zvuky celkovo. Rád si púšťam úplne odlišné veci. Niekedy sa v tom aj trochu stratím – že už nie som klasický poslucháč, skôr taký hľadač samplov. Keď počujem nejaký úsek v skladbe, hneď ma to inšpiruje – že je to super a chcem si ho zobrať a úplne premeniť. A z toho potom vznikajú nové veci.
Veľmi ma inšpiruje aj spolupráca s inými ľuďmi – napríklad so Samom. Keď sa bavíme o tom, čo sa nám páči, vie ťa to posunúť úplne iným smerom.
Vieš ako je na Spotify problém, že si lajkneš pesničky a potom skončíš tak, že dokola počúvaš len prvých dvadsať. Máš pocit, že nič iné neexistuje. Takže keď sa dostanem k niečomu novému, je to pre mňa veľké osvieženie.
A inšpirujú ťa aj zvuky vonku?
Mám napríklad nahrané aj zvuky eskalátorov a podobné veci, aj keď som ich zatiaľ nepoužil.
Akú hudbu teda najviac počúvaš?
Bežne počúvam hip-hop a pop, ale najviac asi filmovú hudbu. To ma baví úplne najviac. Baví ma hudba, ktorá je výrazná na zvuky. Veľmi sa mi prepája filmová hudba s klasikou – husle, kontrabasy… Ťažko sa to opisuje, ale presne to je smer, ktorý ma baví.
Ktorá sloha, ktorá bola nahraná na tvoj beat, je tvoja obľúbená?
Ja mám strašne rád druhú slohu tracku „Toxic“. To mi napadlo hneď, lebo to často spomínam. Ten track trochu zapadol, ale podľa mňa je extrémne dobrý. Je možno aj trochu náročnejší na počúvanie, ale práve to sa mi na ňom páči.
Celý track „5“ je podľa mňa super – aj textovo, aj atmosférou. A mám rád aj refrén od eli na „Stoupa Dym“, lebo mi to pripomína obdobie, keď som fakt chcel robiť hudbu, ktorá znie trochu „staro“ alebo inak. A presne to tam eli dala, čo je super.
Ako si sa dostal k chalanom z Haha Crew? Všimla som si, že si robil s každým z nich.
Samo raz napísal na Instagram, na story – myslím, že to bolo okolo lockdownu – že mu majú producenti poslať svoje tri najlepšie beaty na e-mail. Ja som sa nevedel rozhodnúť, takže som si spravil viac e-mailov a poslal som mu ich viac – asi deväť beatov dokopy z troch adries. Potom mi na dva alebo dokonca všetky tri odpísal, že mu mám poslať viac.
Potom mi prišla správa na Instagrame, že mám poslať číslo. Poslal som ho a o päť minút sme už volali. Hovoril mi, že je to super a že musíme spolu robiť. Potom sme pár mesiacov pracovali online a následne ma pozval na chatu, kde som stretol všetkých. Bol tam Marko Damian, Gleb, Jan Strach, producenti z Cashmeoutside…
To bol pre mňa prvý reálny kontakt s touto scénou. Bolo to intenzívne, ale zároveň jedna z najlepších vecí, čo sa mohli stať.
Máš niekoho, s kým by si chcel ešte spolupracovať?
Jasné, že áno. Moja práca je minimálne z polovice o spolupráci, ak nechcem robiť čisto producentskú hudbu, a za mikrofónom sa veľmi nevidím. Máme tu veľa šikovných ľudí, s ktorými by som rád spolupracoval, ale ak s niekým spolupracovať nebudem, tak proste nebudem. Na druhej strane, ak by mi napísal Yzo alebo Calin, tak by som neváhal – robia kvalitnú hudbu, ktorá sa mi páči.
Ťahá ťa robiť tracky aj s umelcami zo zahraničia?
Neskúšal. Skôr nie – neťahá ma to úplne na prvú. Skôr by som to bral, keby prišla nejaká príležitosť. Často sa stáva, že v štúdiách sa objaví niekto zo zahraničia. Raz som bol dokonca pozvaný na jednu session, ale nakoniec som nešiel. Takže nebránil by som sa tomu, keby to prišlo, ale aktívne to nevyhľadávam.
Možno ani nie som úplne fanúšik mixu češtiny/slovenčiny a angličtiny v jednom tracku – často mi to nesedí do jedného celku. Aj keď napríklad track „dollar bill“ so Samom a REDZED-om mi dáva zmysel, lebo stále je Čech.
Čo je podľa teba najťažšia časť práce producenta?
Neviem, či to poviem úplne presne, ale asi dostať ten beat k interpretovi – alebo skôr „predať“ ho v zmysle, aby sa vôbec tá spolupráca stala.
Lebo samotná tvorba je v pohode – sú dni, keď to ide úplne samo. Ale dostať sa k interpretovi je najťažšie. Často je to o tom, aby si s interpretom „sadla energia“. Niekedy ani nie je problém samotný beat, ale to, či si ľudsky a vibeovo rozumiete.
Máš nejaký moment vo svojej producentskej kariére, ktorý berieš ako najväčší highlight?
Pre mňa je najväčší highlight stále ten začiatok, o ktorom som už hovoril. Celý ten zážitok na chate, keď som tam bol prvýkrát – to je pre mňa srdcovka.
Z takej tej „pracovnej“ stránky bol veľký moment napríklad track „Lovesick“ s Viktorom Sheenom. Nechcem hovoriť za Marka, ale podľa mňa to bol veľký moment pre nás oboch.
Keď sme potom videli, aký úspech ten track mal, bolo to fakt pekné. A vidieť, že to ľudia počúvajú a baví ich to, je super pocit.
Robil si aj na celom albume SKEETER. Ako by si opísal jeho vibe?
Nechcem, aby to znelo cheesy, ale… napadne mi, že aj ruže majú tŕne. Bola to trošku tŕnistá cesta, bolo to náročné pre nás všetkých. Pracovali sme na ňom v trojici. Okrem Marka a mňa s nami na tom robil aj Jozef Dubovský, ktorý má v Bratislave štúdio Ateliér zvuku.
Čo sa týka vibeu, v niektorých miestach mi to príde dosť temné, inde zas úplný opak. Keď album vyšiel, počúval som ho stále dokola, lebo sme na ňom robili fakt dlho. Potom som si od neho musel dať pauzu. Ale keď sa k nemu vrátim spätne, mám pocit, že sa nám podarilo zachytiť presne ten koncept a vibe, ktorý sme si na začiatku povedali.
Aký bol vlastne ten koncept?
Nechcem úplne rozprávať za Marka, ale mali sme tam nejakú predstavu postavy – takú mierne rozpoltenú. Že cez deň je nejaká a v noci úplne iná. Ale nechcem o tom moc prezrádzať.
A robil si na albume aj niečo iné, okrem produkcie?
Okrem produkcie a beatmakingu som s chalanmi robil aj celý marketing, merch, vizuálnu identitu aj cover albumu. Dokonca sme spolu vytvorili aj fyzický magazín k limitovanej edícii SKEETERa, z ktorého je len 50 kusov. Som za to na nás všetkých hrdý.
V čom je podľa teba Marko ako umelec jedinečný?
Marko je určite skôr ten typ, ktorý je veľký perfekcionista. Dáva si extrémne záležať na detailoch. Niekedy si možno vyberá aj zložitejšiu cestu, než by bolo nutné – ale možno práve vďaka tomu to znie tak, ako to znie. A je aj dosť tvrdohlavý, ale to som aj ja. To asi k tvorbe patrí. Každý chce na konci povedať niečo svoje a ide len o to nájsť priesečník, kde sa stretnete, alebo spraviť kompromis.
Bolo ťažké nájsť ten kompromis?
Jo, často. Už len tým, že som pre tú dosku spravil fakt veľa vecí… nebojím sa povedať, že pokojne aj vyše sto beatov. Nemyslím tým vždy celé tracky, skôr nápady – niečo, na čom sme sa zhodli, že je super, ale nakoniec sa to nepoužilo.
Takže áno, bolo to náročné. Niekedy sa ten kompromis hľadal ťažko. Ale zároveň boli momenty, keď to išlo úplne samo. Pamätám si, že keď som býval v Bratislave u neho, tak sme ráno spravili beat a do tretej ráno bol hotový celý track. A potom bol naopak track, na ktorom sme robili mesiace, prerábali ho dokola, a nakoniec sme sa aj tak vrátili k pôvodnej verzii.
Robíš teraz s niekým na nejakom release?
Je toho viac, ale nemôžem prezradiť úplne všetko. Teraz sme sa ale napríklad začali zase viac intenzívne baviť so Sameyom, takže uvidíme.
Myslím, že on hovoril, že pracuje na albume.
O tom sme sa nebavili, ale keď si začneme viac písať, tak predpokladám, že sa niečo rieši, ale to sa ukáže časom.
Potom sú tu mená, ako napríklad Unknown Consciousness alebo ike. To sú pre mňa úplní alchymisti zvuku, každý v inom slova zmysle. Strašne ma baví ich sound aj energia, takže možno sa na niečo v budúcnosti môžete tešiť.
Taktiež som si počas posledného roka budoval vlastné štúdio v Prahe, ktoré je od marca už ready, takže dúfam, že aj tam niečo dobré s niekým vytvoríme.
Keby si mal svoj sound opísať nejakým netradičným prirovnaním – napríklad filmom, mestom alebo emóciou – čo by to bolo?
Mne je najbližšie asi prirovnanie k filmu, lebo keď tvorím, často rozmýšľam práve cez obrazy a atmosféru. Ale asi by som povedal Signs, potom Children of Men a aj The Beach od Dannyho Boyla.
Mám hrozne rád, keď cítim z beatov nostalgiu a nádej. Zároveň mám rád aj takú „rozprávkovosť“ – niečo jemne neuchopiteľné, možno až zasnené. Nie úplne realistické, ale stále emocionálne silné.
Stalo sa ti, že si spravil beat, od ktorého si nečakal veľa, a nakoniec vystrelil?
Často to funguje tak, že pošlem beaty a nič sa nedeje. Žiadna odpoveď, ticho. A potom zrazu príde mp3-ka. Takto to bolo aj s trackom „vic“ s Adamom Mišikom. Pamätám si, že to začalo celkom nenápadne a zrazu tam bol aj Separ. Ale väčšinou je to strašne nepredvídateľné. Nemáš úplne kontrolu nad tým, čo sa chytí a čo nie.
Keby si si mal vybrať nejaký starší beat, ktorý by si prerobil s dnešnými skúsenosťami, ktorý by to bol?
Z tých, čo sú vonku, asi ten spomínaný „Toxic“, pretože sme sa v tom nejako zacyklili. Mám pocit, že ten track mohol byť ešte o niečo lepší. Napríklad skladbu „tma“ by som možno prerobil, hlavne čo sa týka drums. Na druhej strane neviem, ako by to dopadlo. Po zvukovej stránke si myslím, že to znie veľmi dobre, s tým som spokojný. Skôr ma len zaujíma, kam by som ten track vedel posunúť dnes.
