Politici už niekoľko rokov robia divadielko, v ktorom hrá hlavnú úlohu ich „láska“ k slovenským ženám. Niektoré na MDŽ dostanú ružu, no iné posmech a urážky.
Prišiel ten dlhoočakávaný deň, ktorý majú mnohí politici veľmi radi. Tak ako každý rok, aj tento sme sa dočkali osláv Medzinárodného dňa žien. Viacero slovenských politikov tento sviatok využíva na to, aby si pripomenuli, že ženy sú v našej krajine rovnako dôležité a schopné ako muži. Alebo žeby nie?
Sviatok MDŽ je na Slovensku skutočne veľmi populárny. Politici sa už dlhé roky stretávajú v slovenských kulturákoch a za hurónskeho potlesku nadšených dôchodkýň robia zo sviatku žien najväčšiu kampaň roka. Božtek sem, ružička tam a ešte pár sexistických vtipov. Na záver nám predseda možno aj zaspieva. Čo viac by sme si ešte mohli priať?
Za lídrom strany sa slizko usmievajú poslušní straníci. Tí sa smejú ešte viac ako samotné „dievčatá“, ktoré v hľadisku sedia. Podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha sedí za premiérom a na panie sa veselo usmieva a prikyvuje za každým slovom. Čo tam po tom, že o pár hodín vytiahne telefón a na Telegrame sa opustí a vynadá prezidentke, poslankyniam a novinárkam? Dal ženám predsa ružičku a to musí stačiť!
Nemám veľa skúseností, no o to viac sa zamýšľam, čo ďalej
Ako začínajúca redaktorka mám obavy z toho, ako rýchlo nová vláda legitimizuje nevhodné správanie voči novinárkam. Vo svojej práci som len niečo vyše roka a splnil sa mi tým sen. Už od základnej školy som vedela, že novinárčina je moje vysnívané povolanie, no teraz čoraz viac pociťujem úzkosť z toho, ako sa s novinárkami na Slovensku zaobchádza.
Nemám ani veľké skúsenosti s vyhrážkami a výsmechom. Okrem klasických vulgarizmov v komentároch na sociálnych sieťach som nezažila skutočné útoky na svoju osobu. Napriek tomu som neuveriteľne nahnevaná a často zvažujem, či to v budúcnosti čaká aj mňa. Mnohí moji blízki pravidelne vidia, že „tí najvyšší“ novinárov zase označili za prostitútky, hyeny a nepriateľov. A vtedy sa ma pýtajú, či mi to vôbec za to stojí.
Nie je to tak dávno, čo podpredseda Blaha urážal moju bývalú kolegyňu iba preto, že poukázala na to, ako šíri hoaxy. Vo svojom „láskavom a rešpektujúcom“ komentári ju nazval popleteným dievčatkom so slastným menom. Nemal ani toľko slušnosti, aby ju nazval novinárkou alebo aspoň ženou. Teraz rozdáva ružičky dôchodkyniam a tlieska predsedovým slovám tak oduševnene, až sa divákovi tisne slza do očí. Ja som tie slzy skutočne držala na krajíčku, ale dojatie za tým nebolo.
Mnohé ženy z novinárskej brandže dennodenne zažívajú výsmech, urážky a dokonca aj vyhrážky, a to nielen od občanov, ale aj od politikov. Len pred pár dňami oznámila jedna z najznámejších moderátoriek politických diskusií, že si dáva pauzu, pretože už nevládze prijímať urážky, ktoré sa na ňu každý deň sypú. Dostane aspoň ružičku? Veď aj ona je žena. To nič, že ju politici a ich voliči šikanujú. O tom to predsa nie je. Podľa politikov si nezaslúži rešpekt, musí stačiť kvet.
Kto je však za tento plameň nenávisti voči novinárkam zodpovedný? Nie sú to náhodou tí, ktorí by všetky dievčatá najradšej vybozkávali, keby to bolo možné? Kto povie slovenským politikom, že ženy nestoja o kvety a falošné tóny „Načo pôjdem domov“ v podaní predsedu? Kto im povie, že ženy nie sú iba súčasťou ich nechutnej kampane, ale sú súčasťou Slovenska aj inokedy a nie iba počas dvoch týždňov v roku, keď sa rozbieha veľké turné po krajine?
Nepotrebujeme bozky a zapredaných umelcov, ktorí nám zahrajú šlágre. Potrebujeme rešpekt a potrebujeme ho počas celého roka. Potrebujeme, aby sa nám nevysmievali do tváre tým, že sa na nás usmievajú, zatiaľ čo nám ich voličská základňa praje znásilnenie či smrť, lebo sa nám niečo nepáči. Chceme naozaj tak veľa?
