RECENZIA: Asteroid City

Asi žiaden súčasný režisér nemá taký charakteristický rukopis ako Wes Anderson. Jeho nekompromisne precízny štýl hraničiaci s vyumelkovanosťou už inšpiroval nejedného používateľa Instagramu či pracovníka reklamky. 

Texaský režisér sa v najnovšom filme s tradične silným obsadením vracia z imaginárneho Francúzska domov. Do pastelových farieb odeté sci-fi Asteroid City na prvý pohľad rozpráva príbeh o nevysvetliteľných javoch medzi nebom a zemou, no introspektívne reflektuje aj úskalia tvorivého procesu scenáristiky a réžie. Nevyhýba sa ani melancholickým témam smrti a túžby. 

Tri filmy v jednom alebo skôr pomedzi seba

Príbeh filmu diváka zavedie do fiktívneho amerického púštneho mestečka Asteroid City, kde sa pri príležitosti odovzdávania štipendia pre malých vedátorov a pozorovania výnimočného vesmírneho úkazu stretne a v karanténe neplánovane zotrvá rôznorodá partička detí a ich rodičov. Pristane tam totiž UFO.

Kostrbaté rozprávanie príbehu prebieha v troch paralelných rovinách. Spočiatku sledujeme dokument o divadelnej hre, neskôr aj príbehy hercov a tvorcov a v neposlednom rade vo viacerých dejstvách aj hru samotnú. K zmätku prispieva to, že hra je na rozdiel od pseudodobového dokumentu natočená ako farebný film.

Hoci je naratívnych rovín výrazne menej ako v chaotickom filme French Dispatch, stačia na otrávenie či prípadne fatálnu fragmentáciu diváckeho zážitku. Prepínanie medzi rovinami je zbytočne komplikované a miestami skľučujúce.

Film na druhej strane obsahuje množstvo skutočne vtipných scén plných absurdného humoru a vyšperkovaných úsmevných detailov. Tým sa darí ozvláštniť tempo, no bohužiaľ nestačia na to, aby vyvážili nesúrodosť príbehu.

Nič na plátne nie je dielom náhody

Prostredie filmu na prvý pohľad zaimponuje nostalgikom. Okrem štylizovaného nádychu 50. rokov však v náznakoch pripomína aj temnú paranoju studenej vojny či krehkosť amerického sna.

Wes Anderson však rezignuje na prílišnú ambíciu akokoľvek pripodobňovať svoje dielo historickej či fyzikálnej skutočnosti a ako exhibicionista si radšej bahní vo vlastnom umelom svete. Je to legitímna a podľa dlhodobého komerčného úspechu tvorcu aj výnosná umelecká stratégia.

Prostredie Asteroid City je úchvatné a krásne. Jeho elementy vrátane flóry, obrích skál a na mieru postavených áut či budov majú skutočne nádych divadelných kulís. Všetky zábery z fiktívneho púštneho mestečka oplývajú žiarivými farbami známymi zo starých Kodak filmov. Kompozície sú na milimeter presné, farby na odtieň vyladené a jazdy kamery na milisekundu precízne.

Andersonovi sa umne darí vytvoriť pocit pobytu vo svete, ktorý neexistuje, no vďaka dodržiavaniu estetického kánonu americkej filmovej tradície nepôsobí neštandardne. Malý andersonovský vesmír, ktorý štáb vytvoril vo vnútrozemí Španielska, má navyše napriek hravým kulisám, pestrým kostýmom, silnému svetlu a jasným kontúram nádych tajomstva. V tomto kontraste sa skrýva najväčšia devíza filmu.

Herci alebo bábky?

Wes Anderson sa opäť môže hrdiť obsadením, aké mu môže drvivá väčšina režisérov len ticho závidieť. Aj na stvárnenie miniatúrnych cameo rolí s často len niekoľkými replikami využíva služby áčkových hollywoodskych hercov. To, čo môže zaváňať samoúčelnosťou, však plní presnú úlohu. Každý herec, akokoľvek je jeho rola karikatúrou, odvádza pre film presne to, čo od neho režisér očakáva.

Občas sa však len ťažko ubránime dojmu, že Anderson hercov používa ako rekvizity či prinajlepšom bábky, ktoré chladne a strojovo rapocú svoje často prázdne či pre zmenu príliš komplikované repliky. Empatické vžitie sa do osudov postáv je aj práve preto takmer nemožné.

Asteroid City ako bojisko večného súboja formy a obsahu

Anderson vo svojom najnovšom filme ďalej šperkuje svoje estetické poňatie s charakteristickým rámovaním obrazov, švenkami kamery a svojráznymi postavami so zámerne chladným vystupovaním.

Asteroid City je film pre trpezlivého a pozorného diváka, ktorý viac ako ucelený a dojímavý príbeh ocení technickú vycibrenosť detailov. Každučká scéna má nádych kompozične dokonalého diela.

Wes Anderson ako majster aj otrok vlastných šablón ponúka mimoriadne páčivý film, ktorý je však paradoxne divácky náročný. Cieli ním predovšetkým na skalných fanúšikov. Širšie publikum, ktoré nevie, do čoho ide, môže z kina odchádzať zmätené či otrávené. Za oddanosť vlastnej vízii, vtipné momenty a podprahovú melanchóliu dávame snímke Asteroid City šesť bodov z desiatich.