- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Čo sa stalo počas noci nám?
Hoci je len skorý večer, nebo nad Martinom a širokým okolím je pochmúrne. Posledné slnečné lúče pohltili tmavosivé mraky, ktoré pri pohľade na oblohu zdanlivo siahajú až do nekonečna. Netrhajú sa, držia pevne pokope a mestá aj dediny zahaľujú do desivej tmy.
Pod tieňom vodou nasiaknutých gigantov pridávajú do kroku aj dvaja turisti. Česi, ktorí prišli s entuziazmom spoznávať susednú krajinu, sa ponáhľajú ako o život, lebo vedia, že čochvíľa sa mraky nad nimi vylejú. Padne prvá kvapka, keď uzrú starobylé múry niekdajšieho panstva.
Pod zvyškom kamennej stavby hľadajú útočisko pred dažďom. Popŕchanie však postupne spolu s vetrom zosilnie a ruinou sa ozve burácanie hromu. Premočené oblečenie im je už ľahostajné, teraz hľadajú úkryt pred bleskmi.
Skrčení pri múre zrazu začujú kroky. Nevysvetliteľné dunivé kroky okovaných topánok sprevádza tlmený hlboký hlas. Rýchlym krokom sa vyberú za zvukom, až úplne zabudnú na nebezpečenstvo, ktoré im doteraz robilo vrásky. Nenachádzajú však nič a nikoho, kto by mohol zvuk vydávať.
Keď sa rozhodnú vrátiť pod provizórny prístrešok z kamenia, za chrbtom sa im opäť ozve dunivý rachot. Otočia sa tak rýchlo, až sa pošmyknú na blate, od ktorého sú beztak celí zafúľaní. Je tam postava. Postava v temnom plášti, ktorej nevidno do tváre.
Tlkot sŕdc českých dobrodruhov zosilnie v momente, keď blesk udrie tesne vedľa nej a osvetlí ju. „Nemá tvár!“ vydesene vykríkne jeden z nich. Len čo sa stihnú spamätať, muž bez tváre spolu so zvukmi zmizne. Paralyzovaní zostávajú ešte chvíľu stáť a po vydesených obličajoch im prúdom steká dažďová voda.
Takto alebo minimálne veľmi podobne opisuje zážitok českých turistov vo svojej knihe Setkání s tajemnem český autor Arnošt Vašíček. Tento spisovateľ je len jeden z mnohých ľudí, ktorých hrad Sklabiňa fascinoval svojimi legendami.
Práve v nich hľadá vysvetlenie udalosti, ktorá sa prihodila českým turistom. Vychádza pritom z povesti o gigantickom hadovi, ktorý prebýva v hradných pivniciach a stráži panské zásoby vína. Legendu si však vykladá po svojom:
„Had je jeden zo symbolov satana a víno s krvou obľúbená rekvizita diabolských omší. Znamená to, že sa v hlbinách hradu konali aj obrady čiernej mágie a že príliv zla, ktorý tieto rituály vyvolali, sa náhodne prejavuje dodnes?“ zamýšľa sa autor vo svojej knihe.
V tom, že legiend spájaných s týmto miestom existuje neúrekom, nás utvrdil aj správca hradu Michal Svateník. Hovorí, že niektoré z povestí majú dokonca historický základ. Iné, naopak, siahajú skôr do ríše rozprávok. Napriek ich neuveriteľnosti sa však okolo stavby vytvorilo tajomno, ktoré jednoznačne prispelo do teórie ľudí opisujúcich nadprirodzené zážitky.
„Počas posledných desaťročí viacero návštevníkov opísalo, že sa na miestach niekdajších hradných múrov dejú paranormálne javy. Zjednodušene, že tu straší. Ich príhody vzbudili záujem aj u mnohých odborníkov na paranormálnu aktivitu. Keď rôznymi prístrojmi merali silu predvádzania sa duchov na hrade, svojimi meraniami len potvrdili nadprirodzené zážitky,“ poznamená Michal Svateník s tým, že i keď žije na Sklabini už dlhý čas, on osobne sa so strašením nestretol. Dodáva však, že ľudia sú na paranormálne javy pravdepodobne rozdielne citliví a inak ich vnímajú.
Ešte predtým než sa s nami na toto obdivuhodné miesto vydáš, radi by sme ti pripomenuli, že cestovať po Slovensku a navštevovať tajuplné stavby môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti naše dobrodružstvá páčia a chcel by si ich vidieť na našom webe viac, budeme radi, ak nás podporíš vstupom do klubu Refresher+.
Vlastniť hrad bol voľakedy luxus, dnes je to tvrdá práca
Odbilo sedem hodín večer a naša posádka sa štverá autom po strmej štrkovej cestičke vedúcej priamo k legendami opradenému hradu Sklabiňa. Stačí nám zdolať pár zákrut, aby sme videli ruiny niekdajšej veľkolepej stavby.
Majestátny vzhľad sa snaží hradu prinavrátiť pár dobrovoľníkov, ktorí ho kúpili do súkromného vlastníctva. Narazíme na nich, len čo zaparkujeme a ovešaní batožinou prekročíme hlavnú bránu. Zafúľaní od hlavy po päty murujú fasádu jednej z menších hradných vežičiek. V ťažkej práci pokračujú napriek tomu, že je večer a slnko čoskoro zapadne.
Ako prvý sa nám prihovorí Michal Svateník, ktorý sa predstaví ako správca hradu. Keďže je celý od vápna, rukou si nepotrasieme. Po krátkej debate zisťujeme, že na prvý pohľad mladý muž s vyšportovanou postavou bez jedinej šediny musí byť omnoho starší, než sa nám zdá. Prezrádza nám totiž, že sa o hrad stará vyše dvadsať rokov. Domnievame sa, že vplyv na jeho mladícky výzor má pravdepodobne do veľkej miery aj život na samote v lone prírody.
Keď zažartujeme, že musí byť super vlastniť hrad, muž nám s úsmevom našu mylnú predstavu vyvráti. „Nie je to med lízať. Je to o práci, povinnostiach, dodržiavaní zákona o ochrane pamiatok, kontrolách a o večnom rozmýšľaní, čo urobiť lepšie,“ dodáva s tým, že so svojimi víziami o hrade zaspáva aj vstáva. Napriek tomu však žije pre svoju prácu, ktorou, ako nám prezradil, si zároveň aj plní sen.
Keďže nechceme zdržovať, pracantov necháme, nech sa sústredia na fasádu, a my sa ideme rozhliadnuť po hrade. Rovnako ako každý hrad, aj strmý, ale veľmi rozľahlý areál dýcha históriou.
Pri jednotlivých, doširoka rozťahaných pozostatkoch hradu sa nám vybavujú desivé príbehy, ktoré sme o pevnosti čítali. Predstava, že v podobnom by sme si mali zahrať hlavnú rolu dnes v noci my, nám naháňa des.
Postupom času majitelia hrad zväčšovali, až sa stal svojím pôdorysom najväčším hradom v dnešnom Žilinskom samosprávnom kraji. Hrad Sklabiňa je výnimočný aj tým, že bol nepretržite obývaný až do druhej svetovej vojny, keď posledných šesť budov pevnosti vyhorelo.
Rozprávky aj fakty
Kým ruiny pomaly obídeme, začne sa šeriť. Okľukou sa opäť vraciame k dobrovoľníkom, ktorým sa konečne blíži fajront. Hneď ako odložia náčinie, podídeme k nim bližšie, aby sme zistili, čo si o legendách myslia oni.
Michal Svateník nás poprosí o chvíľku strpenia a zavedie nás do hradného múzea nachádzajúceho sa v predhradí. Ide o starobylú budovu, ktorá už prešla kompletnou obnovou a dnes spĺňa dva účely: okrem vystavovania exponátov v nej dobrovoľníci aj žijú.
Z legiend, ktoré sú podľa jeho slov inšpirované historickými faktmi, vypichne známy príbeh o Starochovej kliatbe. Ten sa datuje do 13. storočia, keď bol hrad ešte drevený. „Majiteľ hradu ho veľmi chcel mať kamenný, avšak nemal mu na ňom kto pracovať. Údajne preto zajal Vrútočanov, ktorým chcel zobrať zemianske listiny, čo by znamenalo, že by hrad budovať museli,“ spustí Michal Svateník.
Povesť ďalej hovorí, že napriek tomu, že ľudí zajal, nikto z nich mu listiny nevydal. Za jeho konanie však na neho uvalili kliatbu. Majiteľ hradu preto o niekoľko dní umiera, a keď ho prídu pochovať majitelia susedných pevností, mŕtve telo muža nie je možné zodvihnúť zo zeme.
Neskôr sa dozvedajú, čo sa stalo, a pustia na slobodu neoprávnene väznených ľudí, čím kliatbu prelomia a nespravodlivý majiteľ hradu môže byť pochovaný. „Fakticky je pravda to, že v rokoch, keď sa príbeh odohráva, majiteľ hradu naozaj vojensky vyplienil Vrútky. Inšpiráciou teda naozaj mohli byť spomínané udalosti, ale to, že ich ľudová slovesnosť prevzala do takejto rozprávky, je už vec druhá,“ dodáva správca hradu.
Ďalej spomína aj hada s obrovskou hlavou, ktorý údajne stráži v hradných pivniciach sudy s vínom. Povesti hovoria, že každý človek, ktorý sa na neho pozrie, skamenie. „Toto sa mi už zdá mierne pritiahnuté za vlasy, ale asi aj to k tomu patrí,“ zasmeje sa.
Správca hradu tvrdí, že za posledné roky sa na Sklabini otočilo niekoľko odborníkov na paranormálne javy, ktorí tu údajne zachytili aktivitu ducha. Práve s touto informáciou sa s nami až do rána lúči. Chystá sa totiž po ťažkej práci okúpať v jazere, kým vonku aspoň niečo vidno. Poponáhľať sa musíme aj my, lebo čas na stavanie stanu sa nám rýchlo kráti. Provizórny príbytok postavíme tesne pod hradom do pol hodiny. Stihneme to o chlp pred úplným zotmením.
Halucinácie?
Je krátko po jedenástej hodine večer a starobylá pevnosť je ponorená v hlbokej tme. Za jediné svetlo, ktoré nás z času na čas očarí, sa môžeme poďakovať svetluškám. Nonšalantne si poletujú po nočnom hrade ako motýle na lúke.
Uvážime, že najlepšie nasajeme atmosféru tajomného miesta z lavičky zastrčenej na okraji hradu – najďalej od vstupu, a teda aj od dobrovoľníkov. Po zhruba polhodine nečinného sedenia a obzerania terénu vo svetle baterky začujeme z ruín hradu plieskanie kovu. Ide o slabý zvuk a musíme sa sústrediť, aby sme ho dokázali lokalizovať. Domnievame sa, že ide priamo z kopca, a tak sa za ním vydáme.
Keď vyšliapeme strmý vrch, neprekvapí nás, že nenájdeme nikoho ani nič, čo by zvuk mohlo vydávať. „Že by naozaj mali odborníci na paranormálne aktivity pravdu?“ pomyslíme si, keď sa zvuk opäť ozve.
Pomerne vydesení z toho, že bude atmosféra gradovať, sa zašijeme na vrchol hradu – presne na miesto, z ktorého máme najväčšiu husiu kožu. Nedeje sa nič. Hradom bezcieľne blúdime vyše dvoch hodín a nič nás nevydesí. Počas hlbokej noci sa pomaly dvíha vietor a my pomerne sklamaní a na smrť unavení si líhame do stanu.
V zajatí živých snov
Hodinky na mojom telefóne ukazujú tri hodiny v noci, keď ma zobudia hlasné hromy. Moja spoločnosť tvrdo spí, a tak vybehnem skontrolovať hrad len ja sám s baterkou v ruke. Nemotorne rozopínam a hneď aj zapínam zips na stane, aby som svoju spoločnosť nezobudil. Spí, všetko je v poriadku.
Už po prvých dvoch krokoch sa klepem od zimy. Cítim ju až do špiku kosti. V predhradí je dávno zhasnuté svetlo, a nebyť stanu za mojím chrbtom, mám pocit, že som široko-ďaleko jediná živá bytosť.
Keď prekročím hradné múry, počujem to isté rinčanie ako večer. Akoby do seba narážali dva kovové predmety. Tentoraz sa však na zvuk už sústreďovať nemusím. Je hlasný a zreteľný. Vybehnem priamo za ním po drevených schodoch, keď ma na smrť ochromí treskot z oblohy. Mám pocit, že hrmenie bolo také silné, že som skoro ohluchol.
Otrasený cítim, ako na moje telo dopadajú kvantá obrovských ľadových kvapiek. Leje. Stačí pár sekúnd a premočený do kosti sa uprostred dreveného schodiska rozhodnem nevyjsť hore, ale vrátiť sa do stanu. Urobím prvý krok, jeden jediný, a začujem za svojím chrbtom dych. Z reflexu sa otočím a namierim pred seba baterku. Na vrchole schodiska stojí muž. Ten muž bez tváre. Rozbehnem sa dolu schodmi, čo mi len stačí dych, keď sa mi premočená teniska skĺzne po šmykľavom schode. Kotúľam sa dole. Padám.
Strih. Zobúdzam sa celý spotený na vlastný krik. Vonku leje ako z krhly a zo stropu premočeného stanu na moju hlavu pomaly dopadajú studené kvapky dažďa. Zobúdza sa aj moja spoločnosť a spolu rýchlo balíme. Do piatich minút so všetkými našimi vecami v rukách utekáme do auta. Vonku je šero.
V aute zisťujeme, že je už pol piatej, a hoci by sme najradšej naštartovali a odišli, musíme počkať, kým sa dážď upokojí, aby sme mohli zbaliť stan. Zatiaľ sa s mojou spoločnosťou podelím o sen, na ktorý chcem zabudnúť.
Kým dopoviem poslednú vetu, dážď zoslabne a vybehneme skladať stan. „Ja viem. Má to logické vysvetlenie, o podobnom príbehu som čítal len pár hodín pred spaním. Ale čo ak...“ preruší ma dážď, ktorý prudko zosilnie. Spustí sa presne tak ako vo sne.
